Zdá sa, že máte zablokovanú reklamu

Fungujeme však vďaka príjmom z reklamy a predplatného. Podporte nás povolením reklamy alebo kúpou predplatného.

Ďakujeme, že pozeráte .pod lampou. Chceli by ste na ňu prispieť?

Očami Doroty Nvotovej

.dorota Nvotová .časopis .osobnosti

Národná hrdosť, to je vám taká zvláštna vec. Jednak ťažko definovateľná (kde sa končí hrdosť a začína sa nacizmus?), a potom dá sa vzťahovať na toľko rôznych elementov, že vlastne ťažko povedať, či je to pozitívna, alebo negatívna vec.

Veď byť hrdý, dajme tomu, na bývalú vládu by patrilo pod národnú hrdosť, či nie? A zasa, byť hrdý na Tatry je úplne v pohode. A ak ideme ešte ďalej – na Tatry je síce hrdý každý, nezachráni ich to však od toho, aby ich zastavali hotelmi a vyklčovali im lesy. Hrdosť nestačí. Dnes som išla vlakom popod ich zasnežené končiare, a aj keď si možno myslíte, že musím byť presýtená Himalájami a po Tatrách sa ani neobzriem – mýlite sa. Zasiahla ma vlna šťastia. Môj anglický priateľ sa na mne vždy smeje. Presne vie, čo poviem, hneď, ako zbadám Tatry a ako sa zatvárim. Ten úsek od Liptovského Mikuláša po Poprad úplne milujem. Furt by som sa vozila hore-dole, keby som mohla zadarmo. Len tak sedieť v reštauračnom, pojedať vlakové jedlo (vo vlaku vždy jem vajíčka), popíjať šálku v Poprade baleného čaju a pozerať sa na hory. V každom počasí. To je u mňa národná hrdosť. Mám však k nej pribalenú aj národnú lásku – a preto nedokážem v lese vyhodiť na zem nejaký odpad, a nechcem aby sa Tatry zmenili na nejaký lunapark. Mám to tu rada. Popritom som iste aj hrdá, ale v prvom rade cítim lásku. A potrebu chrániť. Národnú hrdosť v tej najsilnejšej podobe asi možno zažiť pri športe, a tam je, samozrejme, na mieste. Pokiaľ to neústi do bitky. Vždy, keď sa motám po Slovensku tak ako teraz, cítim tú národnú hrdosť na každom kroku. Z Manínskej tiesňavy na Kysuce na drevenicu s výhľadom na Rozsutec, kúrenie v peci a zaváranie posledných septembrových čučoriedok, odtiaľ do staručkej Levoče, zajtra do rómskej osady, v ktorej som prežila minulé leto – pozrieť priateľov, potom na trek do Tatier, noc na Zbojande, prechod cez Prielom, premietanie fotiek v Poprade a späť na západ. Takto nejako vyzerá u mňa týždeň národnej hrdosti. Vždy, keď sa blíži dátum odchodu do Nepálu, uvedomím si, čo všetko som zanedbala a už aj sa za mnou v Bratislave zapráši. Najviac sa teším na kamarátov v osade – čo všetko sa tam za rok udialo a neudialo. Teším sa na ich úprimné oči a teplé srdce. Lebo k národu patria aj jeho menšiny. A národná hrdosť by sa mala vzťahovať aj na ne.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.
.diskusia | Zobraziť
.posledné
.neprehliadnite