Isteže sme videli programové vyhlásenie, kde sú aj vety o „zabezpečení práv (...) menšín na úrovni roka 2006“, respektíve „odstránení nezmyselných reštrikcií a obmedzení“ či „prehodnotení tlačového zákona (...)“ s explicitným „zrušením práva na odpoveď verejného činiteľa“. Dá sa azda aj dúfať (predpokladať), že do júna 2014 na avizované korektúry dôjde. Problém je ten, že (najmä) tieto tri normy tvoria akúsi emblematickú klenbu, ktorej zbúranie sa priam pýtalo ako okamžitá priorita, aby verejnosť dostala autentický (aj neverbálny!) signál o ostrej čiare medzi včerajškom a dneškom, o rozdieloch medzi starým a novým poňatím moci a nakladaním s ňou. Ako dlh sa to pociťuje o to väčšmi, že z prejavov v opozícii a volebných kampaní dnes už vládnych strán vyžarovalo posolstvo radikálneho rozchodu s Ficovou érou. A zatiaľ ho necítiť ani nevidieť.
To, že deti museli povinne 2. septembra spievať hymnu, a učitelia vyzdobovať triedy podľa Ficovho vkusu, je azda iba nepríjemnosť, šikana a paródia na vlastenectvo. Politická garnitúra, ktorá hneď na prvej schôdzi parlamentu – a ani na druhej, atď. – nepostavila pod gilotínu najväčšie excesy, ktoré sama nielen kritizovala, ale vypätou a exaltovanou rétorikou sa na nich vymedzovala voči Smeru-SNS-HZDS, sama vnucuje podozrenie, že jej nešlo o vec, ale (najmä) o kampaň. Otázka znie tak, že asi koľko autenticity a úprimnosti bolo zo strany SDKÚ a spol. v hrdinskej blokáde Lisabonskej zmluvy, keď oprava tlačového zákona, na kritiku ktorého boli kedysi schopní usporiadať dvadsať mimoriadnych brífingov, je v legislatívnom pláne vlády azda na budúci rok? A čo si myslieť o politikoch, ktorých volanie o pomoc najprv urobí zo Slovenska eldorádo vysokých komisárov OBSE (Haraszti, Vollebaek), a keď prídu k moci, chvat a volanie o ratu vystriedajú váhanie či dokonca neuveriteľné diskusie, či naozaj zrušiť, a radšej neponechať (!!) pokuty v zákone o štátnom jazyku?
Isteže, vieme aj to, že KDH sa voči „vlastencovi“ či štátnemu jazyku až tak ostro neohradzovalo, a že v koalícii existuje spor o konkrétne riešenia, ktorý sa musí „vysedieť“. Prekročiac poznámku, že mali roky času ísť do detailov a vzájomne komunikovať, jadro veci je v inom. Táto koalícia, na rozdiel od Fica, neverí dosť hlboko v svoje pravdy a nemá dosť sebadôvery siahnuť hoci aj na najevidentnejšie excesy, lebo má strach z verejnej mienky, ktorej nepochopenia sa desí viac ako dlhovo-finančnej krízy. To nie je zveličenie, ale platí doslova, keďže tu sa príbeh nezmyselných a škodlivých zákonov zbieha s „problematikou“ vianočného príspevku, ktorý nezrušia ani tvárou v tvár osempercentnému schodku.
Symboly sú v politike veľmi dôležité. Nesú správy o charaktere vládcov a vládnutia. Tým, že okolo najvykričanejších a najhorších „ficovín“ koalícia našľapuje akoby po špičkách, vysiela signál o svojej malovernosti a neviere v zásady, ktoré v inej pozícii považovala za výhodné hájiť.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.