Kedy budeme mať špičkovú univerzitu?

Peter Osuský: Okrem iného aj preto, lebo študuje kde-kto. Je to jeden z problémov tejto krajiny, ale je to aj problém Európy posadnutej  „masifikáciou“ štúdia. Európska únia formulovala chorú ideu, že 40 percent populačného ročníka má mať v dohľadnom čase „nejaký typ“ univerzitného vzdelania. Čo je rovnaké šialenstvo, ako keby sa rozhodlo, že 40 percent populačného ročníka si má zahrať za národné hokejové mužstvo. Ako chceme, aby tam bola zároveň náročnosť a kvalita – a tým elita – a súčasne masovosť? Jednoducho len istá časť populácie je schopná absolvovať náročné univerzitné vzdelanie. Istá časť tej populácie je schopná absolvovať ho tak elitne, aby mohli neskôr založiť vedeckú školu. Ale ak  „rozptyľujeme“ vzdelávanie aj na tých zo 40 percent, ktorí naň fyziologicky nemajú, je to vážna chyba. Pritom vôbec nemusia byť hlúpi, len jednoducho nie sú schopní absolvovať „elitné“ univerzitné  štúdium. Mám taký pocit, že iba menšina uchádzačov sa chce so zápalom a potrebným fanatizmom venovať svojmu odboru. Kolegovia v tejto diskusii majú, zhodou okolností, to šťastie, že pôsobia v oblastiach, ktoré sa zrejme musia študovať so zápalom. Či už teoretická fyzika, alebo molekulárna biológia nie sú celkom vedy, ktoré sa dali a dajú absolvovať v kaviarni Krym. To znamená, že sa absolvujú ťažkým štúdiom, pri ktorom svietia do tmy laboratóriá a knižnice. Harvard je dobrý i preto, lebo tam študuje 18-tisíc študentov, čo sú dve tretiny počtu študentov UK a tých 18 000 študentov je vybratých z najšpičkovejšej špičky amerického kontinentu a zvyšku sveta. Takže, čo robí univerzitu kvalitnou? Vedychtiví a nadšení študenti! Ale potrebná je určite ešte jedna „trhová“ vec. Na Slovensku budú kvalitné univerzity vtedy, keď bude rozhodujúce, pečať ktorej z nich je na diplome a kto bol učiteľom toho právnika, fyzika, historika, molekulárneho biológa či bankového analytika. Keď v tejto spoločnosti bude existovať tlak na kvalitu a verejná mienka ju bude preferovať pred diplomom „ber kde ber“. A od toho sme ďaleko.

Ľubomír Tomáška: Kvalita celku sa dá odhadnúť na základe hodnotenia kvality vybraných parametrov náhodne vybratých častí. Aké parametre sú indikátorom dobrej univerzity? Ak náhodný výber ktorejkoľvek publikácie z univerzity bude viesť k identifikácii dôležitého a medzinárodne uznávaného objavu. Ak náhodná návšteva ktorejkoľvek prednášky odhalí nadpriemerne kvalitného pedagóga v akcii. Ak náhodný výber ktoréhokoľvek laboratória či pracovne bude viesť k objaveniu ľudí, učiteľov a študentov, ktorí v nich bádajú a konzultujú o odborných problémoch. Ak náhodné zisťovanie činnosti vysokoškolského učiteľa znamená pristihnúť ho/ju pri vedeckom bádaní, komunikácii so študentmi, alebo s verejnosťou a je takmer nemožné zastihnúť ju pri riešení byrokratických úloh, ktoré hravo zvláda univerzitná administratíva. Ak náhodná prechádzka po 20.00 hod. okolo fakulty odhalí minimálne polovicu rozsvietených laboratórií a pracovní. Ak sa náhodní spolusediaci pri stole v kafetérii rozprávajú po anglicky. Ak náhodná návšteva ktorejkoľvek administratívnej kancelárie vedie k stretnutiu s kompetentným úradníkom. Týmito atribútmi disponujú dobré americké či európske univerzity. A tie isté atribúty chýbajú najlepším slovenským vysokým školám. 

Masovizácia, o ktorej hovoril pán prorektor, je síce primárne spôsobená nastavením systému financovania podporujúceho prijímanie čoraz nestráviteľnejšieho počtu študentov, problém je však aj na strane univerzít, ktoré sa tomuto systému prispôsobili. Interaktívne a individuálne formy výučby, ktoré by mali byť základným nástrojom univerzitného vzdelávania, predovšetkým v nižších ročníkoch, takmer absentujú. Talentovaných študentov je v mase 200-300 ľudí v ročníku čoraz ťažšie identifikovať. Pokiaľ nemajú šťastie a nenarazia náhodne na niekoho, kto o nich prejaví záujem, kto im poskytne „nadštandard“ k hromadným prednáškam a demonštračným cvičeniam, sú zákonite demotivovaní a školu opúšťajú alebo absolvujú so zaťatými zubami. Prijímanie na štúdium bez selekcie spolu s absenciou parametrov, ktoré som uviedol na začiatku, sú dôvodmi, prečo študentom našich univerzít chýba stavovská česť typická pre dobrú zahraničnú vysokú školu.

Tomáška: To je druhá strana tej istej mince. Na univerzite by mal platiť imperatív, ktorý niekde povedal Vladimír Bužek: „Je výhodné byť nadpriemerným!“ Je výhodné byť nadpriemerným študentom, je výhodné byť nadpriemerným pedagógom, je výhodné byť nadpriemerným vedcom, popularizátorom, úradníkom na univerzite. Aká je situácia u nás? Tak ako neexistuje selekcia študentov, neexistuje selekcia učiteľov. Univerzity sú absolútne neasertívne smerom k nadpriemerným ľuďom. Podmienky na konkurzy na učiteľské a vedecké miesta sú presne šité na existujúceho učiteľa, ktorému sa končí zmluva. Na „konkurz“ sa prihlási jeden vopred vybraný človek. Špičkový vedec, ktorý po úspešnom pobyte v zahraničí z nejakých dôvodov uvažuje o tom, že sa vráti na Slovensko často ani nemá predstavu o možnostiach zamestnania na univerzite. Imperatív „Je výhodné byť nadpriemerným!“, je u nás nahradený imperatívom „Byť konformný sa oplatí!“. Univerzitné prostredie akoby nemalo záujem aktívne vyhľadávať nadpriemerných ľudí.

Martin Mojžiš: Moja skúsenosť je podobná ako Ľubova. Na zahraničných univerzitách sa stane profesorom človek, ktorý má za sebou objektívne veľký výkon. To znamená, že musel publikovať, tie publikácie museli byť nejakým spôsobom citované, musí mať niečo za sebou, aby sa vôbec stal učiteľom. Tu to tak nie je. Na vysokých školách neexistuje žiaden mechanizmus, ktorý by automaticky vytvoril a udržiaval kvalitu. Ja verím tomu, že trhové mechanizmy sú veľmi účinné v tom, aby vyselektovali kvalitné veci od nekvalitných. Na vysokej škole však neexistuje niečo ako trhový mechanizmus. Keď pominiem tú vedeckú časť a sústredím sa na tú, ktorá je bytostnou vecou univerzity – a to je učenie – tak kto iný ako študenti by mal vyselektovať, čo je dobré a čo je zlé? No oni to z povahy veci nikdy neurobia. Keď za semester zistia, že tento učiteľ je dobrý a tento úplne nanič, tak s tým nič nerobia. Nijako sa nebúria a tým pádom nerobia nič pre študentov, ktorí prídu po nich. Ale asi by sme sa im nemali čudovať. Keď vidia, že tento príšerný učiteľ tam učí už 20 rokov a za 20 rokov tí pred nami neurobili nič, aby sme sa my mali lepšie, tak sa sami seba opýtajú: Načo sa my budeme namáhať? 

Osuský: Samozrejme, že počet študentov, ktorí sú ochotní ísť do principiálneho konfliktu pred skúškou či pred štátnicou a pomenovať veci, ktoré sú zlé, je malý. Bol som prodekanom svojej, lekárskej fakulty pre pedagogiku a musím povedať, že som miloval tých pár študentov, ktorí boli v stave postaviť sa pred 120-členný senát plným profesorov, prednostov kliník a ústavov a povedať, aké nekvalitné sú tu či tam praktiká či stáže. A povedať to zoči-voči človeku, ktorý bol hoci doktorom vied či akademikom SAV.  Ten mal, pochopiteľne, inú náplň práce, ale vďaka tým statočným sa dozvedel niečo o svojej vlastnej klinike. Treba však povedať, že to bola výnimočná doba a výnimočná revolučná generácia. Dnes sú to pomaly starí chlapi. 

Osuský: Áno, dokončili ho. V tom čase, v roku 1992, si ich nikto nedovolil za to vyraziť. Ale musím povedať, že ich bolo málo a ich poznatky som zbieral ako zlaté zrniečka. Človek totiž z pozície úradníka nemôže poznať všetko. Toto bolo neuveriteľne cenné. A boli to zároveň zväčša elitní študenti. S takými sa dá „pohnúť svetom“. 

Tomáška: Aj na Oxforde sú veľké kurzy navštevované stovkami študentov. Klasická prednáška je však vzhľadom na svoju neinteraktívnu povahu najmenej efektívny nástroj vzdelávania. Konfucius povedal: Počuješ – zabudneš, prečítaš –  zapamätáš si, urobíš –  pochopíš. Úlohou základnej prednášky je motivovať záujem poslucháča o problém. Aby si o ňom niečo sám prečítal, prípadne aby učiteľa alebo kohokoľvek, koho uzná za autoritu, oslovil a požiadal ho o možnosť na tomto probléme v interakcii s ním bádať. Len tak sa môže z vysokoškolského štúdia vyťažiť to, čo by malo byť jeho hlavným cieľom. Učitelia, ktorí si túto základnú úlohu prednášok neuvedomujú a namiesto toho ich využívajú ako „nalieváreň“ efemérnych dát, sa sami ochudobňujú, pretože prichádzajú o najkrajšiu časť pedagogickej činnosti, teda individuálne diskusie so študentmi, prípadne spoločnú prácu v laboratóriu.

Mojžiš: Tak tu ja nebudem s Ľubom celkom súhlasiť, pretože ja si myslím o prednáškach niečo iné. Závisí to asi od povahy veci, čo sa prednáša. Ja mám pocit, že prednáška môže dať študentom veľmi veľa. Uznávam, že to môže byť dané tým, že v matematike alebo fyzike, keď je prednáška dobrá, tak študent robí vlastne to isté, čo robí ten človek pri tabuli. Ak si niekto v matematike nejaký dôkaz len zapisuje, tak to je nanič. Ale keď ten dôkaz premýšľa spolu s prednášajúcim, tak ho zároveň vlastne aj robí. A podľa mňa sa na dobrých prednáškach deje práve toto. Takže tie tri Konfuciove činnosti sa vlastne dejú všetky naraz. V experimentálnych veciach sa to možno veľmi nedá, ale v matematike a teoretickej fyzike sa to dá veľmi dobre. Čo sa týka interakcie, veľmi to závisí od toho, koľko je študentov a akí sú. Keď prednášam vo vyšších ročníkoch, tak tam mám od päť do desať ľudí, všetkých poznám podľa krstného mena, síce im vykám, ale všetkých oslovujem krstným menom a snažím sa ich vyprovokovať, aby kládli čo najviac otázok. A v tomto prípade to celkom dobre funguje.
Vrátim sa do mojich študentských čias: S Jánom Mózerom sme mali päť semestrov matematiky. A za tých 5 semestrov sa mi len dva alebo trikrát stalo, že som prestal rozumieť, čo hovorí. Vtedy som prestal písať. Ja som mal v tomto zase šťastie, tých dobrých prednášok bolo síce menej ako tých zlých, ale bolo ich dosť veľa na to, aby sa človek mohol dosť veľa naučiť priamo v škole. Jano Mózer, Jano Pišút, Vlado Černý – učili ma viacerí ľudia, ktorí boli naozaj dobrí. Aj keď, okrem Mózera a Černého som mal určité výhrady aj voči dobrým prednášajúcim. Doma som si tie prednášky prepisoval tak, ako som tomu ja rozumel. Vlastne som si robil druhé poznámky z tých svojich prvých poznámok. Vždy som mal pocit, keď som niečomu porozumel, že škoda, že sa to vysvetľuje takto, keď sa to dá vysvetliť lepšie...

Osuský: Každý z nás má logicky svoju vlastnú skúsenosť, tá moja študentská je stará takmer štyridsať rokov. Je logické, že keď učíš tam, kde učí Martin Mojžiš, tak vieš, ktorý je Mišo a ktorý Fero. Z podstaty veci je iné, keď je tých študentov v ročníku 300 ako keď je ich 5 či 10. Tam majú prednášky skôr ten mobilizačný charakter. Ja napríklad som na LF UK našiel svojho životného mentora, svojho guru. Môj krúžkový učiteľ, veru, za socializmu také niečo existovalo, docent Braňo Líška, bol človek, ktorý žil biochémiou a žil svojimi študentmi. Z viacerých vyrástla „biochemická“ elita, mňa formoval skôr ľudsky.

Internú medicínu nám prednášal akademik Teofil Rudolf Niederland, ktorého prednášky boli nielen kvalitné, ale aj „ducha povznášajúce“, prepletené mytológiou a kadečím iným zaujímavým – ten potrebný zostatok sa dal z hrubých kníh na štátnicu naučiť. Niederland, s motýlikom a osobným šarmom, prosto dával pocit, že si medzi elitou, lebo internú ti prednáša práve on. Takýto prednášajúci ťa môže nasmerovať na rozhodnutie: toto povolanie by som si chcel zvoliť a takýto by som raz chcel byť aj ja. 

Tomáška: Slovo univerzita v pôvodnom zmysle znamená niečo ako komunitu učiteľov a študentov. Hoci stredoveké univerzity začali vznikať z iniciatívy cirkvy v 11. storočí, koncepcia modernej univerzity pochádza od Wilhelma von Humboldta, ktorý v 19. storočí definoval jej hlavné princípy: sloboda myslenia; akademická a individuálna autonómia, nezávislá od politiky ideológie a ekonomiky; jednota výskumu a vzdelávania; a to všetko s cieľom vzdelávať elitu v danej populácii. Na týchto princípoch sú založené aj americké univerzity, ktorých úspech spočíva v spojení Humboldtovej predstavy a Hitlerom spôsobeného exodu európskej vedeckej elity v 30. rokoch minulého storočia. O absencii selekcie elity na slovenských vysokých školách už bola reč. Humboldtove princípy a s nimi aj európske tradície korešpondujúce s niektorými závermi Scrutonových či Liessmannových esejí sa z našich vysokých škôl úplne vytrácajú, ak na nich vôbec boli uplatňované. Univerzitné vzdelanie by minimálne v prvých rokoch univerzitného vzdelávania malo byť zamerané širšie. Pre študentov prvých ročníkov by malo byť obligatórne, aby si zapisovali predmety, ktoré nesúvisia s ich špecializáciou, na ktorú majú čas vo vyšších stupňoch štúdia. Študijné programy by mali byť koncipované tak, aby študenti využili prvé roky univerzitného vzdelávania na to, aby sa z nich stali skutočne vysokoškolsky vzdelaní ľudia. 

Osuský: Poviem vám niečo, čomu som nechcel veriť, že je možné. Na Masarykovej univerzite v Brne, ktorá je momentálne najdravším spomedzi českých a slovenských vzdelávacích inštitútov a robí vrásky konkurencii, sa asi pred 4 či 5 rokmi na všetkých fakultách okrem lekárskej rozhodli, že budú mať všeobecné, úplne rovnaké prijímacie skúšky pre všetkých. Pre právnikov, prírodovedcov, politológov, filológov, hudobných vedcov, historikov, rovnaký okruh všeobecných otázok. A to podľa veľmi múdrej zásady: my chceme prijať elitu a tú potom už naučíme biológiu, hudobnú vedu či fyziku a všetko ďalšie potrebné. V Brne to pochopili a povedali si, že ich zaujíma, čo ich budúci študenti vedia. Čo bol Viedenský kongres? Kto bol Rutherford? Kto boli otcovia zakladatelia Spojených štátov? Kto je Turgenev? To je to, čo sa dá vnímať ako univerzálny základ vzdelanej elity.

Počul som i na Slovensku ľudí z bankového sektora, ktorí hovoria: „Jedni z najlepších ľudí, ktorých môžeme získať, vychádzajú z matfyzu, môžu to byť aj časticoví fyzici, ktorí  zatiaľ ani nevedia, či sa platí korunami, alebo centami. Lebo keď dokázali zvládnuť takúto fyziku na UK, tak my ich „bankovníctvu“ do roka naučíme.“ A keď je reč o elite, zalovím v okruhu svojich slávnych dermatologických kolegov. Profesor Zdeněk Šťáva bol prednosta I. dermatologickej kliniky Karlovej univerzity v 60. rokoch. Prednášal a liečil: svrab, syfilis, psoriázu, prosto to, čo na kliniku prišlo. Ale zároveň dokázal napísať nádhernú cestopisnú knihu o Grécku ako o kolíske vzdelanosti. Iný ctený kolega, hradecký docent Danda, písal detektívky, ktoré sa dočkali šiestich či siedmich vydaní. Boli to všestranné osobnosti a nepochybne neboli fachidiotmi. Ak chápete slovo univerzita tak, ako by som ho chápal rád ja, tak ide o to, že z vás, študentov, má vyrastať takáto elita národa. A elita, okrem odborných vedomostí a istej univerzálnosti, by mala mať i morálku, postoj a charakterovú pevnosť.

Mojžiš: Otázka znela, čo je univerzita? Súhlasím s tým, že by bolo dobré, ak by bolo vzdelanie všeobecnejšie. Ale ten Scrutonov článok, to je pre mňa otázka. Ja som ho čítal a v závislosti od toho, či som ho pochopil, alebo nepochopil, tak s ním súhlasím alebo nesúhlasím. On tam totiž hovorí, že najlepšie na naučenie týchto univerzálnych, všeobecných vecí, sú neužitočné predmety. Kritizuje moderné univerzity, že kladú dôraz na užitočné predmety typu manažment, že sa tam v skutočnosti ľudia nenaučia nič a že najlepšie veci sa naučia na neužitočných predmetoch ako latinčina. S tým by som nesúhlasil, pretože podľa mňa existuje dosť veľa užitočnejších  predmetov ako latinčina, ktoré, keď sa robia poriadne a poctivo, tak poskytnú presne toto a zároveň sú v nejakom zmysle užitočné. Ja za užitočnejšie ako latinčinu považujem angličtinu alebo molekulárnu biológiu alebo rovnicu vedenia tepla. Ak sú tieto veci neužitočné, tak so Scrutonom súhlasím, ak nie, tak nie. Mne sa zdá, že najdôležitejšia je taká základná poctivosť, aby už priamo na tých prednáškach boli tie veci interaktívne a živé, aby sa to tam dialo. Ak sa to deje, tak sa ľudia veľa naučia. Ale Scruton mal možno na mysli niečo horšie, čo som pochopil raz na ceste vlakom a bol to asi môj najotrasnejší zážitok so školstvom. Išiel som vo vlaku s nejakými dvoma dievčatami, ktoré sa učili na skúšku z informatiky. Jedna druhú skúšali, a to, čo sa učili, bolo buď MS Word, alebo Excel, to už som zabudol, ale podstatné je, že ony sa učili tie pulldown menu. Keď klikneš tam hore, že Files, Open, Save, tak oni sa učili, v akom to ide poradí. Ak sa toto učí na informatike pre biznis alebo na niečom podobnom, tak Scruton má absolútne pravdu, takéto veci sa nemajú učiť. To sa má naozaj radšej učiť latinčina alebo konfuciánska filozofia...

Mojžiš: Vždy som si myslel, že dvadsaťkorunáčka u lekára bol dobrý nápad. To isté si myslím aj v súvislosti s VŠ. Nezaplatí to tie VŠ, nezvýši to platy, nevylepší to laboratóriá, toľko sa žiadať nedá. Určite by však mali byť VŠ čiastočne platené, inak si to ľudia nevážia. 

Tomáška: VŠ štúdium je zadarmo nielen na úrovni absencie školného. „Zadarmo“ je aj spomínané prijatie na VŠ a často aj jej absolvovanie. Školy sú z podstatnej časti financované za počet absolventov, a tak pragmaticky znižujú nároky. Z VŠ sa tak stávajú nadstavby gymnázií, a to hrdosť na ich absolvovanie určite nezvyšuje.

Osuský: Spoplatnenie, pričom to slovo nie je celkom výstižné, správnejšie je krkolomné  „spríspevkovatenie“, je presne to, čo je „výchovne“ dobré pre školstvo. Poviem príklad: Výučba stomatológa stála v starých peniazoch 150 až 180-tisíc ročne. Ten príspevok by bol zrejme len 10-15 % z tejto sumy, takže by to ani zďaleka nebolo platené štúdium. Nepochybne je pravda, že pocit, že niečo je zadarmo, neodvratne vedie k pocitu, že to zrejme asi za veľa nestojí. 

Mojžiš: Určite je to tak, že pokiaľ je v susednej krajine, kde sa rozpráva zrozumiteľným jazykom, štúdium zadarmo, tak zavádzanie vyšších než symbolických poplatkov narazí na tento problém. Čiže asi by sa to malo urobiť naraz. To však nič nemení na tom, že je to správne. Podľa mňa je správne, aby si človek prispieval na vzdelanie a nie aby si to nechal platiť od všetkých ľudí. 

Mojžiš: No nič. Momentálne tento problém riešiť nemusíme, lebo na rozdiel od tých dvadsaťkorunáčok v zdravotníctve, štúdium spoplatnené nie je. Ale ak by sa spravilo rozumné spríspevkovanie vysokého školstva, tak určite by tamtí rozprávali, že aké je to hrozné a ľudia by ich volili.

Mojžiš: Práve preto si myslím, že niektoré veci sa dajú robiť len tak, že sa urobí dohoda naprieč politickým spektrom. Možno to tým pádom znamená, že sa vôbec nedajú spraviť. Ale ak sa táto vec stane predmetom volebného boja, tak vyhrajú tí, ktorí budú hovoriť, že to bude zadarmo. 

Osuský: Jedna pripomienka. Budem hovoriť zo skúsenosti z univerzity, ktorá nie je v prvej stovke na svete, ale je to celkom štandardná univerzita, ktorá je ťažiskovo zameraná okrem iného na pedagogiku – ide o University of Northern Iowa. So Slovenskom má blízky vzťah, pretože u nás podporuje jeden zaujímavý projekt pre nižšie školstvo. Iowa je krajina, kde bolo a treťogeneračne zrejme aj je okrem lánov kukurice i mnoho slovenských a českých emigrantov. Táto univerzita má „poplatkové“ pevné pravidlo, podľa ktorého študent, obyvateľ štátu Iowa, ktorého rodičia boli a sú daňoví poplatníci toho štátu, platí ročné poplatky 4 300 dolárov. Čo v amerických pomeroch skutočne nie je vysoká suma. Je to lacná univerzita, lacný typ vzdelávania, nie je tam stomatológia ani molekulárna biológia a ani atómový reaktor nemajú. Ale ak si občanom iného zo zvyšných štátov USA, tak platíš ročne nie 4 300, ale 8 300 dolárov. Keď som sa pýtal, ako občan postsocialistického štátu, ktorého obyvatelia sú presvedčení, že všetko má byť gratis, prezidenta univerzity, ako to tí študenti platia a kde na to berú, povedal mi, že reálne si veľká časť študentov význačnú časť tej sumy odpracúva prácou pre univerzitu. Tá znamená napríklad kosenie trávnikov na neuveriteľnú, priam golfovú úroveň, starosť o menzu, o knižnicu, proste taká bežná študentská zárobková činnosť. Domnievam sa, milí mladí kolegovia, že zarábať na štúdium tým, že by ste niektorí umývali vo svojej menze riady, iní v knižnici vydávali knihy, a ďalší kosili trávniky sa vám môže zdať ťažko predstaviteľné. 

Mojžiš: Neviem si predstaviť, čo k takému postupu môže viesť, hádam okrem nejakého chorobného pocitu moci. Učiteľov na VŠ sú stovky, takže sa medzi nimi môžu nájsť aj takíto ľudia, ale či je to systémová vec, to neviem. Na druhej strane, pokiaľ nejde o nejaký test, ktorý sa jednoducho oboduje, čiže pokiaľ je skúšanie subjektívne, tak ma vôbec neprekvapuje, že niekto môže veľa vedieť a dostane rovnakú známku, ako ten, kto vie oveľa menej. Pretože človek nemusí vedieť odpovedať na 300 otázok, stačí poznať odpovede na tie tri, ktoré si vytiahne. Spolužiaci vedia, kto vedel 300 odpovedí a kto vedel tri. Skúšajúci to nevie. Ja osobne skúšanie neznášam. Buď to niekto vie – a nemusí to ani vedieť všetko, stačí ak z toho vie dosť veľa a zaujíma ho to – vtedy to je podľa mňa áčko, alebo to nevie. Otázka, že kto mal C a kto E ma v skutočnosti vôbec nezaujíma, aj keď rozumiem, že študentom to jedno nie je. 

Tomáška: Ja by som otázku zovšeobecnil. Môže byť nejaký človek vynikajúci vedec a zároveň byť amorálny? Ja si myslím, že áno. Môže byť človek vynikajúci maliar a byť amorálny? Ja si myslím, že áno. Obidvoch môžeme odsudzovať za ich činy, ale to nevylučuje výnimočnosť ich objavov či umeleckých diel. Ak si však položíme otázku, či môže byť nejaký človek vynikajúci  učiteľ, a zároveň byť amorálny, tak odpoveď je: určite nie. Učiteľ musí byť vzor po všetkých stránkach: odbornej, didaktickej i morálnej. Ladislav Kováč raz napísal: „Učiteľ by mal vždy byť vzorom. Vzorom hodným nasledovania. Alebo – ak nie ináč – vzorom odstrašujúcim“. V prípade morálnych vzorov však podľa mňa platí iba prvá polovica. Amorálny človek však na akademickej pôde nemá čo robiť.

Tomáška: Ak učiteľ podľa študenta konal amorálne, študent by ho mal konfrontovať. Ak nepochodí, mal by osloviť vedúceho katedry, prodekana, prípadne problém zverejniť. 

Mojžiš: Môže. Vždy môže. Keď sa naozaj deje neprávosť – možno nie vám, ale niekomu inému a vy to vidíte – tak sa nielen môžete, ale máte ozvať. Podľa mňa ma nijako  neospravedlňuje tá možnosť, že keď sa ozvem, tak ma vyhodia zo školy. Keď si to hovoríte, tak sa sami zúčastňujete na tom nemorálnom konaní. To čo je za výhovorka, že ma vyhodia? Po prvé si myslím, že vás s najväčšou pravdepodobnosťou zo školy nevyhodia. Málokto si dovolí začať šikanovať niekoho, kto už ukázal odvahu ozvať sa. Navyše, táto logika nás predsa privedie k tomu, že sa nemáme ozývať nikdy, ani pri tých najväčších svinstvách a zločinoch. Lebo čím väčšie bezprávie sa deje, tým väčší sú to hajzli a tým väčšie nebezpečenstvo nám hrozí. 

Mojžiš: Na rozdiel od Ľuba si myslím, že tento prvý krok je zbytočný a má sa rovno preskakovať. Keď sa niekto správa ako hovädo, tak nepôjdem za ním, ale rovno za nadriadeným. Alebo by som sa ozval verejne. 

Mojžiš: Rada? Nahlas povedať meno toho človeka, tu a teraz. Alebo napísať na papierik a nechať ho tu. Ako sa dajú riešiť problémy so zlými učiteľmi, keď ich nikto nepomenuje? Toto je zvláštna vec. Ja som mal v roku 1989 konkrétnu predstavu, ktorú som na našej fakulte presadzoval, podarilo sa mi ju presadiť a 20 rokov mám z toho dezilúziu. Išlo o hodnotenia študentov, teda o možnosť hodnotiť učiteľov. Každý semester sú nejaké anonymné ankety. Na našej fakulte sa to úplne hriešnym spôsobom nevyužíva. Neoficiálne stanovisko našej fakulty je také, aspoň teda mne sa to tak javí, že radšej by boli, keby to nebolo. Stanovisko študentov je také, že aj tak sa s tým nič nerobí, tak načo sa na tom vôbec zúčastňovať. No ale keď sa neurobí tento úplne prvý krok, tak ako sa dá zistiť, kto sú dobrí a kto sú zlí učitelia? Kto ako prednáša, ako vedie diplomové práce, ako sa správa k študentom. Ak nie je táto prvá informácia, tak čo sa s tým dá robiť? Aj keď uznávam študentom, že často sa s tým nič nerobí aj v prípadoch, keď tá informácia je k dispozícii. Je pravda, že napriek študentským anketám niektorí úplne katastrofálni učitelia na našej fakulte učili, až kým nepomreli.

Otázka z publika: Pred pár rokmi som čítal článok, ako funguje vysokoškolský systém v Nemecku. Prijali každého záujemcu o vysokú školu, ale prvý semester bol taký náročný, že prešli len tí najlepší, ktorí na sebe makali a preukázali tak schopnosti pokračovať ďalej v  štúdiu. Nebolo by možné také niečo uplatniť aj na Slovensku?

Tomáška: Je to jedna z alternatív, ako robiť prijímacie pohovory trvajúce jeden semester. Ak je však u nás systém, ktorý dotuje školy za absolventov, je ťažko predstaviteľné, že by školy na základe výsledkov z prvého semestra nepustili ďalej 80 percent študentov, za ktorých napriek svojim (minimálne časovým) investíciám nedostanú ani cent. 

Otázka z publika: Nebolo by v tejto veci dobré urobiť také niečo ako elitný krúžok? Najlepší študenti v ročníku s najlepším prospechom by sa dostali do elitných krúžkov, kde by sa im venovala osobitnejšia pozornosť. Ostatní študenti by sa mohli snažiť tam dostať, a ak by dosahovali dobré výsledky, tak by tam išli. Dal by sa zaviesť nejaký takýto systémový krok?

Tomáška: Pán prorektor má viac informácií, ale napríklad na UK sa majú v rámci kampusu v Mlynskej doline vybudovať dve nové budovy, v ktorých by mali byť sústredené unikátne technológie. Podľa súčasných predstáv sa do do zatiaľ virtuálnych budov presťahujú vybrané pracoviská z budov starých, čím sa však obsadenie fakúlt ako takých nezmení. Nový laboratórny stôl a pekný výhľad z nikoho dobrého vedca či učiteľa neurobí. Myslím si, že výstavba budov by mala byť sprevádzaná aktívnym vyhľadávaním špičkových ľudí aj z mimouniverzitného, respektíve mimoslovenského prostredia, čím by sa podarilo vybudovať spomínaný modelový inštitút. Neviem, či je to aj v reálnom pláne.

Osuský: Je to nepochybne tak, že prvým bodom bude, samozrejme, postaviť budovy, no vedenie univerzity opäť nie je tým, kto môže rozhodnúť, ako majú fakulty urobiť v tých múroch to najlepšie, čo sa tam urobiť dá. Nijaké, ani najosvietenejšie vedenie UK nemôže za matfyzákov alebo prírodovedcov rozhodnúť, čím a akým duchom naplnia tie múry. 

Mojžiš: V ľuďoch je to nepochybne, ale určite nesúhlasím s tým, že je to v len ľuďoch, a nie v systéme. Pretože rôzne systémy podporujú v ľuďoch rôzne veci. V komunistických režimoch a v slobodnejších spoločnostiach žijú rovnakí ľudia. Ja si nemyslím, že by Severní Kórejci boli horší ľudia ako Južní Kórejci. Napriek tomu si myslím, že Severná Kórea je oveľa horšia krajina, ktorá dobré v ľuďoch ubíja až zabíja a zlé veľmi podporuje. A Južná Kórea naopak. 

Mojžiš: Trochu áno, určite.

Mojžiš: S tým sa nedá robiť veľa. Musí sa vystriedať generácia za generáciou. Ale ja si myslím, že keď má niekto predkov Vikingov alebo Britov, tak isté veci sa mu nedajú povedať bez toho, že by ti nenapľul do očí. Kdežto tu sa to dá. Áno, sme možno poddanský národ, ale na systéme napriek tomu veľmi záleží.

Tomáška: Na systéme určite záleží. Úspešné pobyty v zahraničí dokážu zo submisívnych typov urobiť zdravo sebavedomých ľudí. Ich biológia sa nezmenila, ale zmenilo sa sociálne prostredie, ktorému boli vystavení niekoľko rokov. Medzi nami a Západoeurópanmi a Američanmi nie je žiadny podstatný genetický rozdiel, sme však pod vplyvom rozdielnych kultúr, ktoré majú na naše správanie dramatický vplyv. Podstatné je, aby sa nám darilo meniť stereotypy správania diktované slovenským prostredím. Aby ľudia, ktorí sa k nám vrátia z úspešných zahraničných štúdií a vedeckých pobytov zapálení a motivovaní, po pár rokoch nevyhasli a nezosmradli puchom konformizmu. Čím viac ľudí pôjde von a nasiakne inou kultúrou a čím viac ľudí sa vráti, tým väčšiu šancu máme s ich pomocou zmeniť aj prostredie na našich univerzitách.

Osuský: Čo s tým má robiť „univerzita“? Kto je to? Múry, aula, menza? Ten kto neodpovedá na dotazník, ktorý je často anonymný a je možné vyplniť ho bez rizika následného sťatia hlavy, a i tak ho vyplní 10 percent ľudí? Kto to má namiesto budúcej elity národa spraviť? Rektor, upratovačka? Každý sa musí ráno pozrieť do zrkadla, keď sa holí a čistí si zuby a povedať si, doparoma, prečo som neodpovedal na dotazník? Keď už nie sebe, aspoň tým ďalším po mne by som možno pomohol.

Mojžiš: Prvý raz úplne zásadne nesúhlasím s Petrom Osuským. Napríklad na matfyze sa medzi učiteľmi hovorí: „Aj tak to hodnotia študenti, ktorí nechodia na prednášky, ako to teda môžu hodnotiť?“ To je veta, ktorú som medzi učiteľmi počul stokrát. Fakulta rok čo rok vysiela signál, že nech dopadne anketa akokoľvek, my s tým nič zásadné neurobíme. Nereaguje sa na to, rozhodne nie v potrebnej miere. A to je tá vec systému. Na Matematicko-fyzikálnej fakulte bol predsedom akademického senátu človek, ktorý semester čo semester dostával od študentov hodnotenie horšie ako 3. To je výrazný signál, ktorý táto fakulta o sebe vyslala. Je škoda, že študenti tento signál prečítali správne, tak ako bol vyslaný. Je to škoda, ale ja by som to študentom vyčítal menej ako Peter. A to je ten rozdiel medzi systémom, ktorý nastaví fakulta a medzi jednotlivými ľuďmi, čo sú v tomto prípade tí študenti...

Osuský: Všetci vieme, že tie prieskumy majú mať dopad na fakulte a fakulta má v tom smere niečo robiť. Ja si teraz nechcem umývať ruky ako Pontius Pilatus, ale „univerzita“ s tým nemôže nič urobiť, musí s tým robiť niečo fakulta. Nič to však nemení na tom, že keď stojím pred možnosťou vyjadriť svoj názor, tak ho vyjadrím. A som si istý, že ak by bola návratnosť 96 percent, nedalo by sa to tak ľahko „zhodiť“. 

Tomáška: Môj kolega Richard Kollár ma upozornil, že takáto otázka by mala byť formulovaná inak: „Kedy bude na Slovensku nejaká univerzita?“ A má pravdu, napríklad UK je univerzitou viac-menej iba legislatívne, ale inak funkciu univerzity neplní. Je rozdrobená, nielen geograficky, ale aj fakticky a v zásade predstavuje iba formálny konglomerát fakúlt. Čo ju v súčasnosti „zjednocuje“, je akademický informačný systém a centralizované výberové konanie. Odhad odpovede na Richardovu otázku by však bol veľmi nepresný a veľmi závisí od toho, kto a ako sa odhodlá systém UK zmeniť tak, aby sa stala skutočnou univerzitou. Ale aby som sa nevyhol odpovedi na otázku. Dá sa vypočítať čas potrebný na objavenie sa dobrej vysokej školy? Premenných je veľa, najpodstatnejšia je však celkom určite dramatická obmena personálu. Bez neho všetky financie stečú do kanála. Ako dlho to môže trvať? Jeden možný scenár: fakulta s 500 zamestnancami si tento rok pritiahne päť špičkových vedcov zo zahraničia a dá im nadštandardné finančné podmienky (mzdové i infraštruktúrne). Nie je to finančný problém, pretože ide o percento všetkých jej zamestnancov. Dostanú päť rokov na to, aby dokázali, že sú skutočne výnimoční. Ak je to tak, tak o päť rokov každý z nich vychová niekoľko nadpriemerných študentov a získa granty, ktorými si zafinancuje ďalší výskum, čím uvoľní fakultné financie na ďalšiu vlnu externe získaných ľudí. A medzitým sa postaví modelový inštitút, o ktorom sme už hovorili. O 10-15 rokov môže takto desatina populácie fakulty reprezentovať špičkový výskum a vytvorí sa prostredie, ktoré bude priať špičkovej výuke a elitnému vzdelávaniu. 

Tomáška: Dôvody sú opäť kultúrne. Jedným z nástrojov by bola aj mzdová motivácia ľudí, ktorých by sme chceli dostať na univerzitu. Nech dostanú na obmedzený čas nadštandardný plat. Keď bola táto myšlienka prezentovaná na jednej schôdzi, tak vstal jeden funkcionár a povedal: „Ja, krátko pred dôchodkom, profesor, mám mesačne 25 000 korún, a teraz príde nejaký tridsaťročný zasran, ktorý si už zarobil v zahraničí a ja mu mám dať dvojnásobný plat?“ Pritom jeho by to nič nestálo a na úrovni fakulty by to v dohľadnom čase možno pomohlo vyriešiť náš problém. Nikto neoponoval. Nikto s tým nepolemizoval. 

Tomáška: Dá sa to za predpokladu, že sa o takýchto krokoch nebude hlasovať. Toto nie je záležitosť demokratickej voľby. Je to o odvahe štatutárov fakúlt a univerzít, ktorí majú delegované právomoci a zodpovednosť a tí by mali po porade s vedeckými radami rozhodnúť. Treba povedať, že náš dekan sa o to v súčasnosti pokúša a verím tomu, že nie je vo svojej snahe osamotený. Určite má podporu členov svojej vedeckej rady.

Osuský: Presne o to ide. Keďže personálne a rozpočtové právomoci sú plne v rukách vedenia fakúlt a štatutárov, presne vzaté v tejto oblasti v rukách dekana, tak ten dekan sa musí v tej chvíli rozhodnúť, i keď vie, že ho nikto v živote už nabudúce nezvolí. Proste je to sebaobetovanie. Urobiť nepríjemné rozhodnutie, urobiť nepríjemnú a bolestivú reformu. Urobiť proste niečo, o čom viem, že je cesta do osobného hrobu, ale cez ten hrob vedie cesta k lepšej budúcnosti. A to je presne to, že teraz ten človek nesmie kalkulovať a robiť do najbližších volieb. 

Mojžiš: Či je prakticky realizovateľné to, čo hovorili Peter a Ľubo, v tom som skeptický. Myslím, že takáto vec narazí presne na to, že keď to aj nejaký dekan urobí, že dá dvojnásobné alebo trojnásobné platy istému počtu ľudí, tak ďalší dekan nájde kľučky, ako to zrušiť. Tieto veci sú strašne krehké, pokiaľ sa neurobia bez dohody naprieč politickým spektrom. Takže v tom som naozaj skeptický. Ale v jednej veci som optimista. Som presvedčený, že ľudia, ktorí vedia dobre učiť alebo vedia robiť dobrý výskum, to budú robiť skoro za každých okolností. A takí ľudia na univerzite sú. Podobne ako študenti, ktorí tam išli preto, že tam chcú študovať stomatológiu alebo čokoľvek iné. Títo študenti a títo učitelia tvoria univerzitu. Ostatní tvoria akési krovie. Nie je vylúčené, že nejakým samovoľným postupom sa bude zväčšovať podiel tých naozajstných. Ja si myslím, že systémovými zásahmi by sa to dalo výrazne urýchliť a zlepšiť. Ale som úplne skeptický voči tomu, že niekto dobré systémy vymyslí a už totálne skeptický voči tomu, že ak by ich aj vymyslel, tak sa ich podarí realizovať.

Osuský: Ako skeptický optimista budem citovať veľkého človeka, občana Wojtylu, ktorý nám raz povedal – a to platí o všetkom, o čom dnes večer hovoríme: „Nebojcie sie!“ Citovať budem aj Masaryka, ten poznal „své lidi“ (to jest nás) a jeho krédo by malo byť dnes na štandarde prezidenta republiky: „Nebát se a nekrást.“ A rozumiem to nielen prvoplánovo, teda napríklad nástenkové tendre, ale jednoducho nebáť sa postaviť sa zlu. Kto, keď nie vy?!