Danubiana je iná galéria. Situovaná na polostrove, ležiacom na hranici troch štátov, omývaná širokým Dunajom s vždy pofukujúcim vetrom v plachtách, pôsobí dojmom výletnej lode, večne smerujúcej proti prúdu do Bratislavy. Krásna architektúra, rozľahlý priestor, pocit voľnosti spojený so zámerom a účelom. Luxus, na ktorý nie je umenie u nás zvyknuté.
Táto výstava vám dá zabudnúť na všetku tu krásu a uhladenosť okolo. Je svedectvom o príbehu autora, ktorý zaujal jednoznačný postoj voči totalite, prežil a opísal jej dôsledky a dokázal sa oslobodiť z jej prekliatia. Jankovičov postoj voči komunizmu bol jednoznačný, jeho protest však nie je obžalobou iba jedného systému. Jeho sochy a obrazy sú svedectvom údelu moderného človeka, alebo lepšie človeka v modernej dobe. Človeka lámaného, drveného, rozsekaného a znovu poskladaného do bizarných kompozícií. Človeka zbaveného prirodzenosti, človeka nevoľníka a otroka ideí.
Plastické sochy z prvej polovice deväťdesiatych rokov dominujú prvému poschodiu. Červený klin z roku 1990, na ostrej hrane červeného trojuholníka prelomená postava s nemožne dlhými rukami márne sa dvíhajúcimi k nebu a naturalisticky trčiace kosti z kostry sochy. Koniec jednej paradigmy 1995, postavy bolestivo vpletené do rebrín systému sa po jeho rozpade menia na beztvarý chuchvalec. Pohľad naspäť 1993, balík správ a hesiel, predtým také ukričané a všadeprítomné, a teraz zrazu prázdne a úplne bez významu, a popri tom človek, ktorý nie je postavený na hlavu, ale má hlavu postavenú na nohe.
Svet vás najskôr zvalcuje do placky, potom pokrčí a potrhá a nakoniec to, čo zostane, votká do rebrín. Motív figúry, vytvorenej vystrihnutím z plochy, a jej následným preložením – pokrčením, predstavujú na výstave napríklad Apatia a Samota z roku 1988. Rebrík a v ňom prepletená postava, raz uprostred iných šedých postáv, raz ako potrhané franforce bezmocnej osamelosti.
Jankovičove obrazy z tej doby sú rovnako silným svedectvom. Každý má svoj štvorec, cyklus z rokov 1993 – 1998, krásne štvorce ideí ostrým špicom padajúce na hlavy ich nositeľov, ktorí sa bezmocne uhýbajú. Zmŕtvychvstanie z roku 1990, silnými farbami i názvom symbolický obraz, znovu vystrihnuté profily vynárajúce sa z ničoty. Tému útlaku a zlomenia prelína nový tón, téma zrodenia a vymanenia sa.
Pravé oslobodenie z temnôt minulosti prichádza v Jankovičovej tvorbe po roku 2000. Najskôr je to cyklus Zraňovanie z rokov 2000 – 2004, obrazy plné jaziev zašitých i jaziev otvorených, nescelených. Jankovič začína na obrazoch pracovať s figúrou seba samého a predtým temné deformácie figúry začínajú zosobnením nadobúdať prvky grotesky. Jej vyústením je už vyslovene hravý Zvalcovaný autor z roku 2010. K najsilnejším dielam s vlastnou podobizňou patria dva krásne a vlastne úplne vážne obrazy Dom pri mori 2004 a Môj kríž z toho istého roku.
Prízemiu výstavy dominujú 4 veľké plastiky. Žltá Figúra a kruh z roku 2010, modrý Pokus o stretnutie z roku 2005, sivá Figúra a kríž z roku 2010 a na stene zavesené Hore a dolu z roku 2009. Z plochy vystrihnuté figúry sa oslobodili z dvoch dimenzií a vstúpili do priestoru. Už nie pokrčenie a útlak, ale oslobodenie a rozvinutie sa. Už žiadne rebriny – mučidlá, už iba neistota z nového a nedokončeného. A problém komunikácie bytostí, vychádzajúcich z protiľahlých rohov.
Svedectvo na okraji je veľká a silná výstava zo sýtym príbehom, je to svedectvo doby, ktorú sme žili a toho, čo s nami táto doba urobila. A je to aj obraz doby, v ktorej žijeme a otázka o tom, kam smeruje cesta, po ktorej kráčame. Stredobodom Jankovičovej tvorby je vždy človek, jeho bolesť, utrpenie, znovuzrodenie, nádej. V literatúre možno ešte stále iba čakáme na román, ktorý by opísal to, aké to bolo žiť tu posledných dvadsať rokov. Za výtvarníkov už taký román napísal Jozef Jankovič.
Kurátorom výstavy je Juraj Mojžiš a výstavu možno navštíviť do 28. novembra 2010.
Autor je fotograf.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.