Stredná Európa Luboša Palatu

Česi odchádzajú z veľkej časti vojenskej misie NATO v Kosove a naopak posilnia svoj kontingent v Afganistane. Aliancia českým odchodom z Kosova nadšená nie je, len ťažko sa totiž dá povedať, že v Kosove už je všetko hotové. Srbi sa stále nezmierili s tým, že Kosovo by malo byť samostatným štátom (logicky by sa, samozrejme, malo spojiť s Albánskom, to dá rozum, nie však politická realita). A kosovskí Albánci zase ešte nevzali ako nemenný fakt, že na území Kosova sú a mali by zostať srbské enklávy, srbské kláštory, jednoducho, že Kosovo nie je iba štát kosovských Albáncov.

Veľmi ďaleko má Kosovo aj k tomu, aby sa spolu s ďalšími postjuhoslovanskými štátmi stalo súčasťou Európskej únie aj napriek tomu, že euro v ňom už ako oficiálne platidlo dávno zaviedli. Obávam sa, že má ďaleko aj k tomu, aby bolo vôbec Európou tak, ako ju my v strednej Európe chápeme. Teda demokratickým, slobodným štátom, kde vládne právny poriadok, polícia a na živobytie sa zarába prevažne poctivou prácou. Priemerný domáci produkt na hlavu je tu nejakých dva a pol tisíca dolárov, čiže desaťkrát menej než na Slovensku, a krajinu to zaraďuje na stosedemdesiate miesto vo svete. Ale Boh vie, z čoho tie čísla pramenia, pretože polovica ľudí je tu bez práce alebo pôsobí v „sivej ekonomike“, ako sa hovorí pašeráckej, tabakovej a drogovej mafii, ktorá stále hrá v tomto štáte-neštáte dôležitú, ak nie rovno zásadnú rolu. Ale už sa tu nestrieľa a nebojuje. Kto ako ja zažil exodus kosovských Albáncov (dodnes panujú spory, či bol riadený kosovskými partizánmi, alebo naozaj vynútený násilnosťami srbskej armády), musí navzdory všetkému vidieť pokrok. Zo státisícov utečencov už sú znovu ľudia, ktorí majú svoj domov, hoci mnohí z nich z neho medzitým odišli do Nemecka, Švajčiarska a mnohých iných krajín, kde žijú emigranti z Kosova. Ale stále sú to emigranti ekonomickí, nie vyhnanci.

Samozrejme, je tu aj druhá strana mince, emigrácia časti srbskej menšiny, ktorá nemá v Kosove rozhodne na ružiach ustlané, ale aj tak žije pod relatívne slušnou ochranou vojsk NATO. Do ideálu má stav v Kosove ďaleko, no už je to „len“ problematická časť Balkánu, nie vojnová zóna. Nechuť Slovenska, a niekoľkých ďalších únijných krajín, Kosovo uznať, ničomu neprospieva a ukazuje len vnútornú neistotu týchto štátov, ktoré sa obávajú podobného scenára od svojich vlastných národnostných menšín. Ale aj tak je Kosovo jeden z tých lepších prípadov riešenia, ak aj nie „vyriešenia“ podobných problémov.

Afganistan je na tom omnoho horšie. Kým v Kosove je stabilná a svojím spôsobom aj mierne sa zlepšujúca situácia, v Kábule to ide od desiatich k piatim. Aj prozápadná časť vládcov je totálne skorumpovaná a kým v Kosove má drogová mafia významné postavenie, v Afganistane s podporou NATO vládne. Teda iba čiastočne, na veľkej časti územia totiž vládnu talibanskí povstalci a líniu frontu dokážu na mapách označiť len tí najväčší špecialisti. Je to vojna vzdialená, krvavá a náročná a na rozdiel od jednoduchého víťazstva nad Miloševičovým Srbskom asi aj nevyhrateľná. Pokiaľ by však Aliancia z Afganistanu a vlastne aj z Pakistanu, lebo aj o ten sa hrá, utiekla, majú USA, ale aj Európa, NATO a celý Západ po prestíži.

Preto odísť (čiastočne) z Kosova a pokúsiť sa o obrat v Afganistane je od Čechov odvážny, no asi nutný krok. V Kábule je v stávke omnoho viac. Pretože vojna v Afganistane sa začala 11. septembra 2001. A to nebol útok na USA, ale aj na Európu. Aj na tú našu vzdialenú strednú Európu.