Tabak

Nevieme presne, kedy začali Indiáni fajčiť, bolo to však celkom určite pred viac ako tisíc rokmi. Že to nebolo neskôr, to nám prezradila mayská hlinená nádoba z 11. storočia, na ktorej je zobrazený človek fajčiaci zrolované tabakové listy previazané šnúrkou.

V čase, keď do Ameriky dorazili Španieli, bol už tabak rozšírený po celom kontinente aj na karibských ostrovoch. Kolumbus prvý raz vstúpil na americkú pôdu (na ostrove San Salvador) v októbri 1492 a Indiáni ho hneď (možno zo strachu) obdarovali niekoľkými dobrotami. Podľa Kolumbovho denníka „domorodci priniesli ovocie, oštepy a nejaké vysušené listy s výraznou arómou“. Námorníci odniesli všetko na loď, kde ovocie zjedli a listy vyhodili.

Netrvalo však dlho, a fajčenie si sami vyskúšali a obľúbili. Ich prostredníctvom sa tabak dostal do Európy, kde si postupne získal tak priaznivcov, ako aj odporcov. Tým odporcom sa niet čo čudovať – ak sa niekomu dymí z hlavy, budí to predsa len určitú nedôveru. Ale ani na tých priaznivcoch nie je nič podivné – na tabak sa ľahko zvyká a ťažko sa od neho odvyká.

Tabak patrí medzi ľuľkovité (to je jedno z tých krásnych zvukomalebných slov, ktoré nás svojho času učili v škole recitovať na hodinách dadaistickej poézie nazývaných botanika). Okrem tabaku patria do tejto čeľade aj zemiak, paradajka, paprika, blen čierny a ľuľkovec zlomocný. 

Všetky tieto rastliny produkujú chemické látky nazývané alkaloidy (molekuly alkaloidov tvorí zopár atómov uhlíka, zopár vodíkov, zopár dusíkov, prípadne kde-tu nejaký kyslík). Alkaloidy dokážu intenzívne interagovať s niektorými špecifickými molekulami v ľudskom tele a tým významne ovplyvňovať niektoré naše fyziologické funkcie. 

Mnohé z týchto rastlín sú práve kvôli alkaloidom prudko jedovaté (najmä blen a ľuľkovec, ale aj na zemiaku je jedovaté všetko, čo rastie nad zemou). Rastlina tabaku syntetizuje alkaloid, ktorý v malých množstvách jedovatý nie je. To však neznamená, že nikotín – tak sa ten alkaloid volá – neovplyvňuje v týchto malých dávkach naše fyziologické procesy. Ovplyvňuje, a práve preto ho máme radi.

Nikotín tvorí rádovo jedno percento hmotnosti vysušeného tabakového listu. Pri horení fajky či cigarety sa väčšina tohto nikotínu spáli a to, čo sa dostane do tela, sa približne v priebehu hodiny odbúra. Ale aj to málo, čo sa z nikotínu do nášho tela dostane, bohato stačí na všelijaké zaujímavé veci. (Poznámka: vo väčších dávkach je nikotín jedovatý, smrteľná môže byť už dávka obsiahnutá v štyroch až piatich nezapálených cigaretách. Zjesť škatuľku cigariet rozhodne nie je dobrý nápad. Druhá poznámka: Kombináciou s mentolom sa dá čas života nikotínu v tele predĺžiť až na dvojnásobok. Práve z tohto dôvodu sa vyrábajú aj mentolové cigarety.)

Po vdýchnutí tabakového dymu sa nikotín v priebehu niekoľkých sekúnd dostane krvou do mozgu, a tam to roztočí. Nič veľké pritom robiť nemusí – stačí mu tváriť sa ako acetylcholín a tým mierne klamať neuróny. Acetylcholín je jeden z neurotrasmiterov čiže látok, pomocou ktorých si neuróny odovzdávajú medzi sebou signály. Nikotín má schopnosť naviazať sa na acetylcholínové receptory a v neuróne tým vyvolá pocit, že dostáva signály od susedov. V neuróne to vyvolá príslušnú reakciu, a to vedie k zvýšenej činnosti mozgu. Toto je základný mechanizmus stimulačného efektu nikotínu.

Okrem toho má však nikotín aj opačný, relaxačný účinok. Jedna z reakcií neurónov na nikotín je zvýšená produkcia dopamínu, čo je ďalší neurotransmiter, ktorý hrá kľúčovú úlohu v takzvaných odmeňovacích dráhach v mozgu. Stimulácia týchto dráh vedie k príjemným pocitom radosti a uvoľnenia. 

Tieto euforické pocity sú však aj hlavnou príčinou návyku na nikotín. A návykové látky sú zlé už len pre ten návyk a neskoršiu závislosť. Užívanie tabaku má však aj ďalšie negatívne dôsledky, napríklad rakovinu a srdcovo-cievne choroby. A dokonca aj pestovanie tabaku malo jeden závažný a mimoriadne odporný dôsledok.

Za svojich čiernych obyvateľov vďačia Spojené štáty americké najmä tabaku, a to konkrétne dvom jeho vlastnostiam. Jednak spomínaným stimulačno-relaxačným účinkom a s nimi spojenej návykovosti, a jednak skutočnosti, že pestovanie tabaku rýchlo vyčerpáva pôdu a po dvoch-troch rokoch treba túto plodinu presunúť na iné pole. To si však môžu dovoliť len tí, ktorí to iné pole majú, čo zvýhodňuje väčších vlastníkov pôdy pred menšími.

Táto vlastnosť, spolu so zvýšeným dopytom po tabaku a s tým súvisiacim pohybom cien, viedla nakoniec k tomu, že vo Virgínii a okolitých štátoch sa sústredilo pestovanie tabaku v rukách plantážnikov. Tí, prirodzene, nedokázali obrábať polia svojpomocne a museli na to využívať množstvo takzvaných nájomných sluhov. A asi je to už v ľudskej povahe, že keď nám niekto namiesto nájomných sluhov ponúkne otrokov, tak skôr či neskôr takejto ponuke podľahneme. „Človek človeku vlkom“ nie je veľmi výstižné slovné spojenie, v skutočnosti je to neraz oveľa horšie, v skutočnosti je často človek človeku človekom.

Transatlantický obchod s otrokmi však nespustil tabak, ale iná plodina – cukrová trstina. Nie je to americká plodina, pochádza z tropických oblastí Ázie, ale dejiny Ameriky, najmä južnej a strednej, ovplyvnila veľmi výrazne. Cukrovej trstine sa veľmi dobre darilo hlavne v portugalskej Brazílii a na španielskych ostrovoch v Karibiku. Až tak dobre, že jej pestovanie a spracovanie narážalo na veľmi citeľný nedostatok pracovnej sily. To však nemohol byť pre Portugalcov, ktorí už desaťročia vozili otrokov z Afriky do Európy (prvý trh s africkými otrokmi otvorili v Portugalsku v roku 1444), neprekonateľný problém.

A tak začal pomaly fungovať jeden z najobludnejších vynálezov moderných dejín – atlantický obchodný trojuholník. Z Afriky sa do Ameriky vozili otroci, ktorí tam robili na plantážach, viac či menej spracovaná úroda sa vozila do Európy, kde sa z nej vyrábali finálne výrobky a časť z nich sa z Európy vozila do Afriky (medzi inými sa tam vozili aj zbrane, ktoré výrazne zvyšovali efektivitu práce lovcov otrokov). 

Angličania a ich severoamerické kolónie sa k tomuto príšernému podniku pripojili až neskôr, a to hlavne (hoci nielen) kvôli tabaku. Z celkového počtu dvanástich miliónov čiernych otrokov, ktorých priviezli ako dobytok na americké kontinenty, skončilo len niečo vyše pol milióna v severoamerických britských kolóniách. Ale aj toho pol milióna je nekonečný hriech.

Čierni otroci, ktorých potomkami sú takmer všetci dnešní čierni Američania, však nie sú jediným prekliatím spojenia človeka s tabakom. Druhým sú smrteľné choroby, ktoré fajčenie často spôsobuje.

O tom, že tabakový dym má nezanedbateľné účinky na ľudské zdravie, špekulovali ľudia už oddávna. A nemali pritom na mysli vždy len negatívne účinky. V roku 1571 napísal nemecký lekár Michael Bernhard Valentini, že klystír s týmto dymom pomáha pri liečbe mnohých chorôb, medzi inými aj hystérie a pruhu. Nad tým sa môžeme dnes už len pousmiať, ale aj súčasné štúdie ukazujú, že nikotín niekedy lieči. Spomaľuje, napríklad, postup Alzheimerovej choroby. Napriek tomu je celkom isté, že liečivé účinky tabaku sú celkom zanedbateľné v porovnaní s tými škodlivými.

Negatívne účinky fajčenia sú v prevažnej miere dôsledkom iných látok, než je samotný nikotín (na ňom je najškodlivejšie to, že vedie k závislosti). Pri fajčení sa do našich pľúc dostáva niekoľko desiatok rôznych karcinogénnych látok, ktoré dokážu reagovať s bunkovou DNA a meniť v nej niektoré dôležité gény. Prestať fajčiť je celkom určite rozumný krok, ešte rozumnejší je nikdy nezačať. Aj keď, vždy je tu aj druhá možnosť, reprezentovaná napríklad slávnym Churchillovým výrokom: „V poslednom čase som toľko čítal o škodlivosti fajčenia, že som sa rozhodol s okamžitou platnosťou prestať čítať.“