Päť rokov po Katrine

Strapec turistov vytvoril okolo divokej džezovej dychovky v Bourbon Street nepriechodný štupeľ, niekto fotí, iný sa kolíše do rytmu, ďalší si upíja z fľašky. Posádka policajného vozu len z vedľajšej ulice pohľadom skontroluje situáciu. Pretože tu, vo Francúzskej štvrti, turistickom pupku New Orleans, je dovolené všetko. Alkohol aj ľahké devy na chodníku, opilci na železných balkónoch, tetovací salón s veľkým oknom do ulice, veštenie z ruky v podniku s názvom Strašidelné voodoo. Preto sa tomuto miestu zvykne hovoriť Big Easy.

Na plechovej tube, do ktorej tučný černoch mocnými vdychmi pritvrdzuje  muziku, sa zrkadlí červený neónový pútač hotela Astor. A ten kmitajúci odlesk náhle evokuje päť rokov staré spomienky. 

Na konci augusta 2005 sa z Mexického zálivu prihnal hurikán Katrina, okolité hrádze, ktoré chránia mesto pred vyššie ležiacimi riečnymi kanálmi a jazerami delty Mississippi, nevydržali nápor vetra a vĺn, a tak väčšiu časť mesta New Orleans zaplavilo. Práve tu, pri hoteli Astor, na kraji Francúzskej štvrte, bola vtedy k stĺpu verejného osvetlenia priviazaná pramica, suchou nohou sa sem nedalo dostať. Mesto bolo hrozivo tiché, vysoko nad hlavami, na fasádach vežiakov v biznis štvrti, viali potrhané závesy z okien, ktoré vymlátil vietor. Dole na ulici ste si museli dať pozor, na čo v bahnistej lagúne stupíte. Mohla to byť aj ľudská mŕtvola. 

Katrina si tu vyžiadala 1 500 obetí, vyše 180-tisíc domov bolo poškodených alebo celkom zničených a rok po hurikáne sa do mesta vrátila necelá polovica z pôvodného pol milióna obyvateľov. Mnohí predpovedali, že New Orleans, uložené v mississippskej slučke ako v nejakej obrovskej polievkovej mise, už nikdy nepovstane. 

„Ale vidíte? Sme stále tu, toto mesto totiž vydrží dosť...“ hovorí lakonicky výčapník v Johnny Whites Bare na Bourbon Street. V televízii nad jeho hlavou beží zápas národnej ligy amerického futbalu, domáci Svätí, čiže Saints z New Orleans, práve porážajú hosťujúcich borcov zo San Diega. A podľa študenta Petra, ktorý si privyrába večernou obsluhou v neďalekej reštaurácii Bubba-Gump, sú práve Saints tým najlepším dôkazom, že „New Orleans je späť, a v lepšej forme než pred Katrinou“. 

To porovnanie nie je úplne nezmyselné. Pred piatimi rokmi sa Saints potácali na dne ligy, uvažovalo sa, že klub sa presunie do bohatšieho mesta s lepším zázemím. Podobne zápasilo s problémami celé New Orleans. S vysokou zločinnosťou, s poklesom konferenčnej turistiky, s nezamestnanosťou a s jedným z najhorších školských systémov v USA.

Vďaka Katrine sa potom obidva tieto úpadky symbolicky stretli pod kupolou futbalového štadióna Superdome. Zábery zo štadióna, kam sa pred okolitou záplavou uchýlilo okolo 20 000 ľudí, aby potom v príšerných podmienkach, v horúčavách a bez vody, niekoľko dní čakali na oneskorenú federálnu pomoc, vtedy obleteli celý svet. Ako prekvapivé a pre samotných Američanov až šokujúce svedectvo, že medzi ich vlasťou a krajinami tretieho sveta nemusí byť až taký veľký rozdiel.

Uplynulo päť rokov a tohto roku na jar sa osud mesta a jeho futbalového klubu Saints opäť symbolicky preťali. Tentoraz na vzostupe, keď Saints vyhrali finále národnej ligy SuperBowl, a keď sa celému New Orleansu podľa mnohých štatistických ukazovateľov vedie prinajmenšom rovnako dobre a v niektorých ohľadoch dokonca lepšie ako pred Katrinou.

„Podľa dát z tohtoročného júla žije v oblasti New Orleans okolo 400-tisíc obyvateľov, čo je už viac ako osemdesiat percent stavu pred Katrinou. A darí sa na pôvodnú úroveň vrátiť turizmus. V roku 2004 sme mali 10 miliónov návštevníkov, v prvom roku po Katrine to bola len tretina, tohto roku by to mohlo byť už zase okolo osem miliónov. Pre New Orleans to znamená prínos 5 miliárd dolárov,“ vypočítava Kelly Schulz z Turistickej a konferenčnej kancelárie New Orleans životne dôležité dáta pre mesto, kde turizmus pred Katrinou zamestnával 85-tisíc ľudí. Teraz je to okolo 70-tisíc ľudí, ale napríklad reštaurácií má už New Orleans viac a aj demograficky sa mení k lepšiemu. Súčasná populácia tohto sídla, kam v rokoch po Katrine pribudli aj noví obyvatelia, je o niečo mladšia a s vyšším vzdelanostným priemerom než pred hurikánom. Tento fakt sa následne premietol aj do kvality verejných škôl, ktorá je dnes vyššia ako pred pohromou. Mnohé z týchto skutočností zdôraznil vo svojom prejave aj prezident Barack Obama, keď si pred tromi týždňami pripomenul piate výročie Katriny priamo v New Orleans. 

Lenže, keď potom za obvodom centra mesta, len zopár kilometrov od Francúzskej štvrte, hľadáte reštauráciu, kde si prezident dal počas svojej návštevy miestnu kulinársku špecialitu, aligátorie gumbo (čiže niečo ako guláš), okamžite pochopíte, že príbeh New Orleans nikdy nebol len o nablýskaných neónoch, vyčačkaných výkladných skriniach, parníčkoch na Mississippi, džezových kluboch, luxusných hoteloch, konferenčných centrách a kasínach v srdci mesta. Ale bol aj o predmestiach s chudobným, prevažne černošským obyvateľstvom, kde sa turista až príliš nápadne vyníma. Až tak, že vám náhodná okoloidúca dá radšej dobrú radu: „Ešte tri bloky môžete, ale ďalej by ste už chodiť nemali.“

Nie je to však nakoniec ani tak strach, ako skôr tieseň, čo cítite čoraz intenzívnejšie, čím ďalej idete z centra mesta k jeho perifériám. Živé priečelia domov s reštauráciami a obchodmi náhle vystriedajú početné medzery medzi domami, ošarpané pútače na dávno zaniknuté živnosti, vymlátené benzínové stojany, opustená škola bez okien so zatlčeným vchodom. Z jedného sveta postupne schádzate akoby pod čiaru ponoru do reality úplne inej, oveľa temnejšej. 

A v štvrti Lower Ninth Ward dostanete šancu ten podvodný svet takmer fyzicky zažiť, práve tu napáchala voda po masívnom pretrhnutí hrádze priľahlého plavebného kanála najťažšie škody. Čo nebolo strhnuté hneď, to stálo dlhé týždne v obrovskej zahnívajúcej mláke, až kým nevyschla a nepremenila sa na nánosy čierneho bahna. 

„Veľa som vtedy uvažovala, či Katrinu nemám radšej prečkať doma,“ vracia sa 67-ročná pani Ann R. Parfaitová o päť rokov do minulosti. Niektoré predchádzajúce tropické búrky strávila totiž vo svojom dome, iba zadebnila okná proti vetru. Pred Katrinou sa napokon rozhodla odísť k príbuzným na sever Louisiany. Je dosť možné, že si tým zachránila život.

„Tamto zomrel jeden človek a Robert, čo býva naproti, prišiel o vnučku a matku,“ vysvetľuje, že mnohí nestačili pred vodou, ktorá sem vtrhla nadránom, ujsť. Niektorí sa utopili priamo vo svojich domoch. Bosá, so šálkou kávy v ruke a v natáčkach, ktoré tunajším černošským dámam na verejnosti neprekážajú, rozpráva pani Parfaitová svoj príbeh.

„Žila som ako kočovníčka,“ opisuje, ako sa v posledných piatich rokoch sťahovala od jedných príbuzných k druhým. Ale usmieva sa, pretože v tejto štvrti patrí k tým niekoľkým šťastlivcom, ktorí sa napokon vrátili. Ako účtovníčka v nemocnici mala dobré poistenie aj právnika, ktorý jej vydobyl, aby za zničený majetok dostala svoje peniaze. A tak sa pred polrokom nasťahovala do nového domu.

Väčšina pôvodných obyvateľov Lower Ninth Ward však ešte päť rokov po Katrine zostáva presídlená na miestach, kam ich odvial hurikán. „Bryan je v Texase, Alex sa presťahovala do Baton Rougu, ani tamto Clayton sa už nevráti,“ ukazuje pani Parfaitová z jednej prázdnej parcely na druhú.

Okrem jej domu tu stojí ešte niekoľko ďalších nových stavieb, nápadne farebných a na miestne pomery s nezvyčajnými architektonickými tvarmi. Vznikli vďaka nadácii herca Brada Pitta, ktorá majiteľom dotuje asi tretinu ceny domu. No táto hŕstka extravagantných stavieb so solárnymi panelmi na strechách pôsobí tak trochu ako hollywoodske kulisy uprostred planiny, kde z väčšiny pôvodných prízemných drevených domcov zostali iba základové dosky a betónové schodíky. Tie dnes vyzerajú bizarne a smutne zároveň. Schody nikam vedú do prázdna, kde mali ľudia predtým svoje domovy.

A to, čo prežilo, má podobu trosiek. Vyblednuté písmená X na múroch pripomínajú chvíle, keď po lagúne chodili záchranné tímy a sprejom označovali miesta, ktoré už skontrolovali. Niekde aj s upozornením, že vnútri našli ľudské obete.

Do Lower Ninth Ward sa zatiaľ vrátila len necelá pätina pôvodného obyvateľstva a o niekdajšom komunitnom živote nemôže byť ani reči. „Chýbajú tu kostoly, boli tu tri hasičské stanice, a zatiaľ tu nemáme ani len tú policajnú,“ počíta pani Parfaitová, no aby to azda neznelo ako sťažnosť, dodáva: „Ale boli sme požehnaní WalMartom.“

Nový obchodný dom reťazca WalMart, ktorý postavili o dva kilometre ďalej, vo štvrti St. Bernard Parish, je pre tunajších ľudí skutočne jednou z najdôležitejších vecí. Je totiž lacný. Tu sa nechodí do reštaurácií ako v centre mesta, tu ošumelé autá pred malými domcami vypovedajú, že ľudia počítajú každý dolár.

„Toto mesto bolo rozdelené pred Katrinou a bude aj po nej,“ hovorí 37-ročný inštalatér Dwayne. Pred piatimi rokmi bol medzi tisíckami ľudí, ktorí sa uchýlili na futbalový štadión Superdome. „A koľko belochov ste tam videli?“ pýta sa Dwayne. „Žiadnych,“ sám si odpovedá. Dwayne prišiel počas Katriny o domček, na nový nemal, a tak sa prisťahoval do rodiny svojej sestry v St. Bernard Parish.

Štatistiky jeho zatrpknuté slová potvrdzujú. V New Orleanse sa po Katrine ešte väčšmi vyhraňujú rozdiely medzi bohatšími štvrťami v centre a podstatne chudobnejšími predmestiami. Vo Francúzskej štvrti ich síce neuvidíte, ale v celom New Orleanse žije 23 percent ľudí pod hranicou chudoby, čo je dvojnásobok celoamerického priemeru.

Pri príležitosti piateho výročia ničivého hurikánu zneli v New Orleanse z úst mnohých politikov nádejné slová. „Sme tu, nezohnutí, nezlomení,“ predpovedá starosta mesta Mitch Landrieu, že Big Easy pôjde stále hore. Ale jazvy po hurikáne sú na meste a jeho ľuďoch ešte dosť viditeľné a nie je vôbec isté, či ich čas môže vyliečiť. Pretože vznikli ešte skôr, než ich Katrina zvýraznila, a zasahujú hlbšie, aby ich prosperita jednej časti spoločnosti premostila.

Ako však verí Floyd Herty zo St. Bernard Parish, treba sa pokúsiť zabudnúť, nech už zlé veci raz a navždy zostanú v minulosti. „Zabudnúť na Katrinu, to sa nedá. Ale už je čas zbaviť sa všetkej tej trpkosti a smútku,“ vysvetľuje, prečo sa toho roku rozhodol Katrinu pochovať pod zem. A keďže je pán Herty zároveň vedúcim pohrebného ústavu, vedel ako na to. Za 2 500 dolárov objednal rakvu, robustnú a kovovú, s americkým orlom a vlajkou na každom vonkajšom rohu a s mäkkým bielym čalúnením vnútri. A tak, ako sa inak vystavujú praví nebožtíci, dal pán Herty v dňoch pred výročím hurikánu svojim spoluobčanom možnosť, aby sa naposledy rozžehnali s Katrinou.

„Dúfam, že ťa už nikdy neuvidím, zmenila si mi život,“ znel jeden z odkazov Katrine, čo miestni ľudia vložili do rakvy. Iný hlásal: „Pre teba dnes naša rodina žije oddelene. Nenávidím ťa, Katrina, nikdy ti neodpustím.“ A ďalší vystihol, čo ľuďom z New Orleansu chýba omnoho viac než všetok stratený majetok. „Vzala si mi svadobné fotografie, a to nie je správne,“ hovorí zápis a potvrdzuje vetu, ktorou mnohí miestni začnú, keď majú zaspomínať. „Prišli sme o všetky rodinné fotografie.“

Momenty zastaveného času, mozaika minulosti. Desaťročný Peter, ktorý prišiel do rakvy hurikánu vložiť svoje posolstvo v drese neworleanských Saints, sa už však skôr teší, čo bude ďalej, napríklad, akú masku si vezme na blížiaci sa Halloween. Katrinu si pamätá, pretože mu zničila jeho obľúbený červený koberec. Petrov odkaz hurikánu znel: „Tá príšera pod mojou posteľou bola skutočná. Volala sa Katrina.“

A tá príšera bola nakoniec, presne na svoje piate narodeniny, na cintoríne v St. Bernard Parishi na predmestí New Orleansu aj pochovaná. Podľa tradičného obradu tohto výnimočného mesta s džezovou kapelou, ktorá vyhrávala za konským povozom. A ako zdôraznil Floyd Herty, poctivé tesnenie rakvy dovnútra ani von len tak niečo nepustí. Strach, trpkosť a zlé spomienky na Katrinu boli zatvorené pod zem.