FILM Divoké vlny

Čas letných prázdnin je vhodný na premiéru nového animovaného filmu. Problém slovenského diváka (rodiča) je v tom, že keď vidí v programe animovaný film, zoberie svoje dieťa vo veku od dvoch do desiatich rokov a vyberie sa s ním radostne do kina. Predstavenie sa potom môže skončiť aj tak, že viacero rodičov s celkom malými deťmi kinosálu opúšťa a poniektoré deti sa venujú viac pukancom ako filmu. Háčik je totiž v tom, že hoci je to film animovaný, nie je pre malé deti, skôr pre odrastenejších divákov. Pravdupovediac, rôzne nápady tvorcov (režiséri Ash Brannon a Chris Buck) ocenia najmä rodičia, pretože forma filmu – televízny dokument – je pre deti ťažko stráviteľná. Navyše je tu český dabing plný slangových slov, rýchlo hovoriace tučniaky a cudzie výrazy ako promotér, ktoré sťažujú deťom pochopenie inak celkom milého príbehu. Za otázku by stála aj úvaha, čo je také fascinujúce práve na tučniakoch, že sa v poslednom období tak často objavujú v animovaných amerických filmoch (Happy Feet, Madagaskar, Divoké vlny). Ale ak bol voľakedy v kurze Mickey Mouse či včielka Maja, prečo teraz nie tučniak? Recenzenti zväčša Divoké vlny chvália za nápaditosť, originalitu, vtip či efektnú formu, celkom by som s nimi súhlasila, keby som na tom filme nebola so svojím dieťaťom, ktoré vôbec netušilo, o čo v tom filme išlo a doma si vypýtalo staručký film o Pipi Dlhej pančuche.

.eva Čobejová