New York Márie Modrovichovej

Joaquin Phoenix dostal za stvárnenie Johnnyho Casha (Walk the Line) Zlatý glóbus. To bolo v roku 2005. Účinkoval ešte v pár filmoch, z ktorých posledným bol Two lovers, Dvaja milenci (2008), ľúta, ale pôsobivá dráma na motívy Dostojevského Bielych nocí. 

Potom verejne ohlásil, že s herectvom končí. Nasledovalo niekoľko mediálnych trapasov – najväčším z nich bola návšteva talkshow Davida Lettermana, kde herec len pasívne sedel a na otázky odpovedal jednoslovne (zrejme popolová časť životného cyklu Vtáka ohniváka). Na záver jeho vystúpenia Letterman parodoval klasické poďakovanie: „Joaquin Phoenix – škoda, že si tu dnes večer nemohol byť.“

Toto všetko je súčasťou dokumentu Caseyho Afflecka, Phoenixovho švagra, ktorý nakrúcal dvanásť mesiacov po hercovej abdikáci, „so všetkými dverami naširoko otvorenými.“ Tučnému, zarastenému Joaquinovi, ktorý väčšinu života trávi v slnečných okuliaroch – alebo by chcel, aby sme si to mysleli – vychádza z úst takmer nepretržitý prúd takmer zrozumiteľného bľabotania a v prvých okamihoch to naozaj vyzerá, že sledujeme životnú krízu. Divák dostáva možnosť na vlastné oči zažiť hollywoodsky existencializmus a sledovať kroky vyhoreného herca, ktorý sa nepochopiteľne rozhodol pre kariéru rapera a výzor dobre živeného džihádistu. Sme pri tom, keď sa Joaquin strápni v štúdiu Seana „Nevolajte ma Diddy“ Combsa, keď z výstrihu panej z eskortnej služby fúka kokaín a keď sa naňho vy.erie jeho asistent (nie obrazne). 

Novinári sa stále dohadujú, či je I’m still here, Ešte som tu švindel, alebo autentický príbeh utrápeného umelca. Phoenix aj Afleck, samozrejme, tvrdia, že si nerobia srandu. Po zhliadnutí filmu by som skôr povedala, že robia – slnečné okuliare a brada okrem utrápenosti dobre skryjú aj mimiku – čo by znamenalo, že Phoenix je talent Brandovho formátu. V konečnom dôsledku je však asi jedno, či ide o dokument pravý, alebo hraný – v pozadí stále cítiť ledva počuteľný, zúfalý bľabot vnútorného hlasu niekoho, kto chce, aby sme sa naňho ešte pozerali.