Politik potrebuje príbeh o budúcnosti.

Myslím, že nič podstatne nové tam nebolo. Či už hovoril o svojom kabinete, prečo išiel do Iraku, alebo podporoval Georgea W. Busha, prípadne jeho spor s Gordonom Brownom... Čo však pôsobilo zaujímavo, bolo počuť tie vysvetlenia z jeho vlastných úst. Mne to ukázalo politika, ktorý je stále veľmi sebaistý, pokiaľ ide o jeho pohľady, no ktorý je zároveň trochu stratený, keďže už nemá moc. 

Celá britská tlač sa tomu dlhodobo venovala, ale je naozaj niečo iné, keď to počujete z úst jedného zo zainteresovaných. On napríklad povedal, že Gordon Brown má nulovú emočnú inteligenciu alebo že Blaira v jednom prípade dokonca vydieral. Je to stále dosť šokujúce, aj keď niečo podobné ste očakávali.

Myslím, že to k porážke prispelo. Samozrejme, po trinástich rokoch pri moci by bolo ťažké pre hocakého lídra, aby vyhral ďalšie voľby. To je vec, ktorú môžete pozorovať v politických stranách po celom svete, keď sú pri moci príliš dlho. Ich predstavitelia sú vyčerpaní a vo vzduchu visí príliš mnoho sľubov, ktoré zostali nesplnené. Ale myslím si tiež, že Brownovmu inštinktívnemu návratu k politike štátnych zásahov, ktoré presadzovala stará ľavica, chýbalo niečo, čomu, naopak, veľmi dobre rozumel Blair. Totiž, že víťazný politik musí mať presvedčivé posolstvo o budúcnosti. Brownovi chýbala takáto vízia. 

Koncept z 90. rokov v tomto desaťročí už nemusí byť úplne primeraný dobe. Ale stále je tu základná myšlienka, že ľavicové strany by mali hľadať nové spôsoby, ako ľuďom poskytovať príležitosti. Voliči by nemali mať pocit, že štát svojimi zásahmi prekáža ich aktivitám, ale naopak, že im pomáha. Súčasná ekonomická realita je s tým v súzvuku. V prostredí veľkej medzinárodnej konkurencie nemôžeme mať prehnane vysoké dane. Vo svete, ktorý sa vyvíja veľmi rýchlo, by sa mali rovnako vyvíjať aj ľavicové vlády.

Určite sa to začalo ako marketingová záležitosť a mnoho starých labouristov dúfalo, že tie zmeny zostanú výlučne v marketingovej rovine. Veľa konfliktov v Blairovej strane ohľadne vnútropolitických záležitostí vzniklo po tom, ako ľudia zistili, že naozaj mení veci. Niečo, čo sa možno začalo ako marketingová kampaň za účelom volebného víťazstva, sa stalo reálnym Blairovým programom. 

Blair vo svojej knihe aj priznáva, že neurobil dosť, aby zreformoval verejné služby. Z mnohého tiež obviňuje Gordona Browna. A samozrejme, verejné výdavky narastali. To práve vyvracia tézu mnohých ľavicových Britov, ktorí tvrdia, že Blair v skutočnosti vládol ako konzervatívec. Lenže, minul by konzervatívec všetky tie peniaze? Na druhej strane musím ako človek, ktorý využíva verejné služby, povedať, že niektoré sa naozaj zlepšili. Napríklad zdravotníctvo je neporovnateľne lepšie, než bolo pred pätnástimi rokmi. Aj keď mnoho peňazí sa tam premrhalo. 

To je jeden z najzaujímavejších úkazov v súčasnej európskej politike. Keby ste pred pár rokmi niekomu povedali, že príde veľký ekonomický krach s recesiou a všetci budú viniť finančníkov, liberálne trhy či kapitalizmus a následne by ste sa dotyčného spýtali, ktoré strany z toho budú ťažiť, logickou odpoveďou by bolo, že ľavicové. Avšak keď sa poobzeráte po Európe, tak uvidíte, že v Británii, Francúzsku, Taliansku i Nemecku ľavicové strany nedokážu pritiahnuť dostatok voličov. 

Ako som povedal, politik by mal mať nejakú predstavu budúcnosti, ktorá nie je len o tom, že budeme mať vyššie dane a následne viac míňať. V mojej krajine sme zažili recesiu, ktorá viedla k zníženiu príjmov v dôsledku rastúcej nezamestnanosti. To nie je situácia, v ktorej by ľudia hlasovali za niekoho, kto im zdvihne dane. 

Slovo „renesancia“ by som nepoužil, lebo tým pravicovým vládam sa tiež veľmi nedarí. Vezmite si Francúzsko. Sarkozy je veľmi nepopulárny. Socialisti akurát chystajú svoj návrat. V Nemecku Merkelová tiež nepožíva skutočnú dôveru. Čiže to nie sú nijakí giganti pravice. Avšak ľavicové strany stratili výhodu v tom zmysle, že sa pozerajú dozadu, a nie dopredu. Neponúkajú príbeh „umožňujúceho“, ale „dusivého štátu“.

Toto je prvá koaličná vláda v mierových časoch, čiže pre všetkých ide o novú skúsenosť. Každý ju pozoruje so záujmom a s istým entuziazmom, keďže ľudia majú po trinástich rokoch zmenu, mladého výrečného premiéra a jeho zástupcu, ktorým je liberálny demokrat. Mnohým sa to páči, lebo očakávajú, že liberálni demokrati obrúsia hrany thatcherovského konzervativizmu. Mám však pocit, že politické nálady v Londýne sa postupne obracajú. Počas leta zneli ambiciózne plány na šetrenie ako teória. Tie veľké čísla nič neznamenali. Ušetríme 100 alebo 120 miliárd... Teraz sú však tie čísla premenené na menej peňazí pre školstvo, dopravu či obranu.

Presne tak. A podobne začínajú byť nervózni ľudia v oboch vládnych stranách. Myslím si, že nasledujúcich šesť až dvanásť mesiacov ukáže pevnosť tejto vlády. 

Na úvod by som rád povedal, že som proeurópsky orientovaný. Japonsko je stále ekonomickou veľmocou, aj napriek všetkým svojim problémom. No nikdy nebolo významným geopolitickým hráčom. Čo sa týka EÚ, euro podľa mňa prežije a členské štáty si poradia časom aj s rozpočtovými deficitmi. Mňa znepokojuje, že svet mimo Európy sa mení hádam najrýchlejšie za posledných dvesto rokov. A svet na Európu nepočká. Číňania, Indovia a Američania si nepovedia, že si dajú pauzu, kým Európania vyriešia svoje problémy. Som pesimistický, čo sa týka EÚ, lebo jej chýba silné vedenie. Nie je to chyba Bruselu, ale vlád veľkých štátov, ktoré sa nedokážu zhodnúť na spoločnom hlase. 

Súčasná vláda akoby nemala v súvislosti s tým žiadnu politiku. Nechcú EÚ ani opustiť, ale ani k nej mať bližšie. Keďže sa však Cameron chce odlíšiť od Blaira, udržuje si zároveň odstup aj od Ameriky. Takže momentálne sa Británia nachádza v zemi nikoho, kde ju neviaže silné puto ani k Európe, ale súčasne je slabšie aj jej spojenectvo s USA. To mi nepripadá ako rozumná politika. 

Je to trochu romantická predstava, ktorá nikam nepovedie. Keď sa pozriete na stáročia britských dejín, tak ľahko rozpoznáte jedinú a najdôležitejšiu geopolitickú skutočnosť mojej krajiny. A to, že Veľká Británia nemôže uniknúť dôsledkom toho, čo sa deje na európskom kontinente. Celá naša história je spojená s jednou alebo druhou stranou opakovaných európskych konfliktov. Je šialené myslieť si, že Británia sa môže nejako odpútať od záujmov Francúzska, Nemecka či stredovýchodnej Európy. Ľudia sa možno nad myšlienkou Anglosféry na chvíľu zamyslia, ale nejde o reálnu alternatívu. 

To je oná povestná otázka za 64-tisíc dolárov. Môžete si predstaviť multipolárny svet, ktorý je súčasne multilaterálny. To znamená, že v ňom všetci spolupracujú. Ale môžete si predstaviť aj podobný medzinárodný poriadok, aký existoval v Európe na prelome 19. a 20. storočia. Teda multipolárny systém, ktorého jednotliví hráči sa správajú ako rivali, pričom mocnosti na vzostupe sa snažia zvrátiť rovnováhu vo svoj prospech. Len pred pár dňami som bol na konferencii, kde Henry Kissinger hovoril o tej istej téme. Logika hovorí, že sme všetci vzájomne od seba závislí a naše národné záujmy sú prepojené. Týka sa to najmä pochopenia Číňanov a Američanov, že ich národné a kolektívne záujmy sa zhodujú. Ja som vyštudoval dejiny. A ak čítate noviny, ktoré v Anglicku vychádzali pred prvou svetovou vojnou, všetky predpovedali, že vojna s Nemeckom je vylúčená pre vzájomnú prepojenosť ekonomických záujmov. Napokon nastala. 

Zdá sa mi, že svet je vratkejší, než v ktorejkoľvek inej etape môjho života, no na druhej strane aj mierumilovnejší. Dnes prebieha menej vojen, či už občianskych, alebo medzi štátmi a menej ľudí v nich umiera, než v ktoromkoľvek inom období od roku 1945. Ale popritom je tento mier neistejší. V čom naozaj spočíva paradox.