Táto otázka musí vŕtať v hlave každému, kto si pamätá časy dvoch Dzurindových vlád (1998 – 2006). Práve s nimi totiž táto vláda je a bude porovnávaná, akokoľvek by si želala skôr porovnávanie s predchádzajúcou vládou Smeru, SNS a HZDS.
Ak porovnávame s prvou Dzurindovou vládou, musíme hneď na začiatok pomenovať kľúčový rozdiel – po konci mečiarizmu totiž vládla „pravo-ľavá“ koalícia, v ktorej mali veľmi silné slovo postkomunisti (SDĽ, z ktorej pochádza aj Fico a Strana občianskeho porozumenia Rudolfa Schustera). Ďalšou odlišnosťou je, že v roku 1998 a chvíľu po ňom bola ochota verejnosti prijímať zmeny nepomerne väčšia ako dnes. Ale pri hodnotení stavu, v akom preberal krajinu Dzurinda (1998) a Radičová (2010) sú aj podobnosti – verejné financie v zlom stave, neporiadok, rozbujnená korupcia. Aj prvá Dzurindova vláda dlhé mesiace akoby nevedela, do čoho a ako sa pustiť. Jej stabilizačné opatrenia si napokon vyžiadala menová kríza (nie úplne nepodobné tomu, čo v tomto roku zažívalo Grécko) až dlhých sedem mesiacov po prebratí moci a na kľúčové zmeny, napríklad ozdravenie a privatizáciu bánk, došlo ešte neskôr.
Porovnanie s druhou Dzurindovou vládou je zaujímavejšie, pretože podobností s dneškom je oveľa viac. Vládu vtedy vytvorili programovo blízke strany, od ktorých sa čakalo, že ekonomiku ozdravia. Tiež si vymieňali názory cez médiá, tiež sa verejne hádali, tiež v prvých mesiacoch nebolo (až na výnimky) celkom jasné, čo sa vlastne bude diať. Očakávania boli veľké a rozbeh rozpačitý, tak ako dnes, len sme už zabudli. Ale aj tu je jeden dôležitý rozdiel – vtedy pred voľbami tieto sľubovali veľké zmeny. Už pred voľbami sa nahlas hovorilo o zdravotníckej, dôchodkovej aj daňovej reforme. Dnes, keď máme opäť veľmi podobnú vládu, však reformné sľuby vláde o hlavu otĺkať nemôžeme. Nesľubovala ich. S dvoma dôležitými výnimkami – prvou je odvodový systém, druhou korupcia.
V oboch prípadoch vyzerá situácia sľubne. Nech už boli prvotné návrhy ministrov Mikloša a Mihála akékoľvek, ich cieľom bola fiškálna korekcia, nie reformy. Tie sľubujú na budúci rok, a napriek sporom je takmer isté, že ak vláda v parlamente nestratí väčšinu, po štyroch rokoch zanechá odvodový systém v oveľa lepšom stave než prevzala. Možno sa politici budú hádať cez médiá, možno budú naďalej používať taktiku „vystrašiť a potom ustupovať“, ale o ich spoločnom pohľade na vec a o schopnosti presadiť rozumné zmeny nie je dôvod pochybovať.
Boj s korupciou vyvoláva ešte silnejšie očakávania a začiatok je v tomto prípade rozpačitý oveľa menej než v iných oblastiach. Zverejňovanie zmlúv a faktúr na internete, elektronické aukcie a chystané zmeny vo verejnom obstarávaní a vo vymáhaní zmlúv – v tom všetkom má Radičovej vláda ťah na bránku, porovnateľný s reformistami po roku 2002. Napokon, voliči týchto strán sú na škandály oveľa citlivejší ako voliči strán Ficovej vlády, takže nesklamať ich očakávania je pre politickú budúcnosť slušnej časti politického spektra tak trochu otázkou sebazáchovy.
Chaotické vyjadrenia a nešťastné návrhy spolu s rozpačitým rozbehom vyvolávajú v mnohých pocit sklamania alebo hnevu. Lenže keď sú pri moci strany, ktoré majú silné názory a presvedčenia, vládne sa jednoducho zložitejšie ako keď vládu držia pohromade výhradne kšefty. Búrlivé debaty sú normálne a stimulujúce. Až keď bude jasné, že pri rečiach aj zostalo, potom bude čas na sklamanie a hnev.
Autor pôsobí v SGI
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.