Peniaze dole vodou

Voda opadla, mnohé nové nátery či omietky prekryli stopy (a teda dôkazy) povodní. A keby aj nie, deväťtisíc domácností po celom Slovensku, ktoré dostali od štátu po tisíc eur (kritériom bola voda v obytných častiach), nemá šancu skontrolovať ani armáda úradníkov.

Krátko pred júnovými voľbami vyčlenila Ficova vláda 25 miliónov eur na prvú finančnú pomoc občanom postihnutým povodňami. Obce museli doslova zvečera na ráno nahlásiť škody. Samozrejme, nepresné. Tristo eur mali dostať občania za zatopené technické priestory (garáže, pivnice), tisíc eur za zatopené obytné časti a tritisíc eur, ak sa dom stal dlhodobo neobývateľný. Stačila maličkosť – nahlásiť sa starostovi alebo starostke. O ostatné sa postaral štedrý strýko štát, peniaze začali ľuďom prichádzať poštovými poukážkami už pred voľbami. Aby pri hlasovacej urne vedeli, komu za to majú ďakovať. Prvá vlna (5,96 milióna eur) však vyplavila skôr hnev ako radosť. Tí, čo mali dostať a nedostali nič (prípadne dostali málo), kričali. A tí druhí, ktorí nemali dostať nič (prípadne mali dostať menej) a dostali štedro, mlčali. Vlastne mlčia doteraz. Druhá vlna (7,2 milióna eur) koryto trochu prečistila. Ľudia, na ktorých sa pozabudlo, sa mohli ďalej nahlasovať, štát tvrdohlavo platil jánošíkovským systémom od buka do buka, bez terénnej kontroly. Napokon, nejasné kritérium „zatopená obytná časť“ môže znamenať centimeter vody v predizbe, aj dva metre v obývačke. Tretia vlna (9,1 milióna eur) sa rozliala po širokej krajine. Tisícky ľudí boli vďačné, stovky mlčali.

„Práce chvatná, málo platná,“ vravia za riekou Morava. Tesne pred ňou, v obci Kúty (pozri rámček) o tom vedia svoje. Dňa 23. júna avizovali Obvodnému úradu (ObÚ) v Senici chybu, na ktorú prišli pri náhodnej kontrole zoznamov od štátu. „Nie je pravda, že tri domy mali narušenú statiku,“ písala starostka Mária Macejková s tým, že pomoc trikrát 

po 3 000 eur teda prišla do troch domácností v Kútoch neoprávnene. Uvedené domy stoja neporušené a ich majitelia netušia, ako sa dostali na zoznamy. Kto je zodpovedný? Prednosta ObÚ Jaroslav Riha uviedol, že nevie, kto určoval výšku finančnej pomoci v prvom kole, pretože „o tom nemá stopercentnú vedomosť“. Ako dodal, pre druhé kolo by príslušným orgánom „prípadne“ malo byť ministerstvo vnútra. Obec Kúty odmietala zodpovednosť a urgentne žiadala vysvetlenie od ministerstva. Dňa 25. júna poslal Peter Štefunko z ministerstva starostke Macejkovej zoznam obyvateľov, v prípade ktorých „sa podarilo pozastaviť vyplatenie“, pričom, ako píše, „zatiaľ sa nepodarilo zistiť, kde sa stala chyba“. Dňa 6. augusta to už vedel, pretože v druhom kole „nastala situácia zdvojeného zoznamu“. Podobný prípad sa stal v Prešove, kde tiež ktosi omylom dvakrát nakopíroval niekoľko strán zoznamu s menami občanov postihnutých povodňami (čím by pripravil štát o desiatky tisícov eur), prišlo sa však na to ešte na obvodnom úrade. A čo iné prípady, o ktorých sa zatiaľ nevie?

 Žiaľ, nejde „iba“  o deväťtisíc eur v Kútoch a niekoľko zdvojených strán zoznamov. Pravdepodobne by na obrovský rozsah podozrivých vyplácaní štátom nikto nikdy neprišiel, nebyť toho, že od augusta začala pracovať komisia štyroch humanitárnych organizácií, ktoré podľa spoločnej prísnej metodiky, založenej na zisteniach terénnych pracovníkov, rozdeľovali občanom príspevky po povodniach. Autor tohto článku v nej zastupoval Človeka v ohrození, pričom od začiatku bol spoločne s kolegami z Člověka v tísni, pobočka Slovensko, Slovenskej katolíckej charity a Konferencie biskupov Slovenska konfrontovaný s akousi nepochopiteľnou „rozšafnosťou“ štátu. Sedem dvojčlenných tímov terénnych pracovníkov navštívilo viac ako tisíc domácností v takmer stovke miest a obcí, ktoré nafotografovali a spísali kartu rodiny. V nej je uvedená miera poškodenia, sociálna aj finančná situácia. Podkladom boli pritom databázy od štátu. Keďže nebolo možné navštíviť všetky domácnosti, organizácie vybrali tie obce, kde bol aspoň jeden „trojtisícový“ (neobývateľný) dom, alebo aspoň päťdesiat „tisícových“ (voda v obytných priestoroch).

Komisia pracovala tri týždne, od rána do večera. Káva a sušienky však od prvého dňa jej členom akosi zhorkli v ústach. V Horných Salibách štát vyplatil po tisíc eur v 292 domácnostiach, na odporúčanie pracovníčky obecného úradu však terénni pracovníci navštívili iba dve z nich. „Bolo nám povedané, že ďalšiu pomoc už nepotrebujú. Jeden pán sa smial, že mali vodu iba na záhrade,“ vraví terénny pracovník Martin Horák. V Dolných Salibách vyplatil štát 53 domácnostiam po tisíc eur (opäť: voda mala byť v obytných priestoroch), pričom reakcia na mieste bola podobná: „Tu povodne ani neboli, iba stúpla spodná voda.“ Bezúspešná snaha dopátrať sa ľudí, odkázaných na pomoc, nasledovala aj v Kolárove (271 domácností s príspevkom tisíc eur od štátu). „K nám ani nechoďte, nepotrebujeme už nič,“ dozvedela sa terénna pracovníčka Petra Achbergerová v Tešedíkove (108 domácností s príspevkom tisíc eur od štátu). Variácia tejto odpovede sa potom objavila na mnohých miestach Slovenska. Netreba prísť, lebo už pomoc nie je potrebná? Alebo preto, lebo netreba zistiť, aká je skutočnosť?

O to väčšie bolo prekvapenie ďalšieho terénneho pracovníka. Keď zisťoval, ktorá domácnosť dostala tritisíc eur od štátu (neobývateľný dom), tak ho starosta Tvrdošoviec zaskočil protiotázkou: „Viete mi povedať, kto to bol?“ Žiaľ, netýkalo sa to iba juhu a západu Slovenska. Chmeľov, Ľubotice, Čirč: to všetko sú obce na východe, kde mali byť „trojtisícoví“ príjemcovia od štátu, no nikto tam nevie o neobývateľných domoch. V prvých dvoch dali dokonca obce písomné potvrdenie, že u nich žiadne také domy nie sú. Starosta Ličartoviec (61 domácností s príspevkom tisíc eur od štátu) vyhlásil, že u nich boli zaplavené prevažne pivnice a „všetci už boli odškodnení štátom“, pričom peniaze spôsobili „zlo v dedine“. Podobne Obecný úrad v Kendiciach (62 domácností s príspevkom tisíc eur od štátu) terénnemu pracovníkovi Jindřichovi Šimonovi potvrdil, že „vodu sme tu takmer vôbec nemali“. Na Obecnom úrade vo Veľkých Trakanoch pri maďarskej a ukrajinskej hranici (90 domácností s príspevkom tisíc eur od štátu) po slovensky príliš nerozumeli, no matrikárka zvládla povedať, že zoznamy postihnutých nevydajú. V Košických Oľšanoch (103 domácností s príspevkom tisíc eur od štátu) sa terénni pracovníci dozvedeli od miestneho farára, že „vyrazila iba spodná voda do suterénov“.

Zhrnuté a podčiarknuté: stovky domácností dostali za podozrivých okolností po tisíc eur od štátu, teda malo ísť o vodu v obytných priestoroch. Tá však bola väčšinou nanajvýš v pivniciach a pár týždňov po povodniach už pomoc nepotrebovali. 

 Paušálne vysvetlenie, že zlý systém umožnil podvody starostov, samozrejme, neobstojí. Všetci sa oprávnene sťažujú, že zoznamy museli robiť narýchlo a pod tlakom. „Tu nie je ani potôčik, ktorý by nás ohrozoval. Povodne sme tu nemali, iba zvýšenú hladinu spodnej vody, ktorá sa dostala do pivníc,“  priznáva starosta Tešedíkova Gyula Borsányi (zopakujme si: 108 domácností s príspevkom tisíc eur od štátu). „Zbierali sme údaje od ľudí, pričom sme nemali za úlohu preverovať ich pravdivosť. V prvom kole tu málokto dostal po tisíc eur. Potom však niektorí prefíkanci prišli na to, čo treba nahlásiť, aby dostali peniaze. Porušenú statiku alebo vodu v obytnom priestore,“ objasňuje svojráznu prax Borsányi. Šokujúca je aj „živnosť“, ktorú si po povodniach založila v spomínanej Marcelovej, odkiaľ stále prichádzajú na ministerstvo desiatky žiadostí o finančnú podporu, jedna šikovná pani. „Za poplatok jedno euro píše občanom prevažne rómskeho pôvodu žiadosti do Bratislavy. Iba vymení meno, adresu a rodné číslo,“ objasňuje starosta Béla Keszegh s tým, že aj u nich bola voda v záhradách, v pivniciach a v suterénoch. „Áno, dostali sme viac ako bolo potrebné, 226-tisíc eur, ďalšiu pomoc už nepotrebujeme,“ dodáva úprimne Keszegh.  Starosta Horných Salíb Pavol Dobosy to vyjadril lapidárne: „Klobúk dolu pred štátom. Ak máte možnosť, pomáhajte inde, my už pomoc nepotrebujeme.“ Nuž, tak.

Neskutočne sa tu teda plytvalo verejnými zdrojmi, no nikto nemá chuť sa k tomu vracať. Peter Štefunko a Eva Hičková z ministerstva vnútra hovoria o naliehavej potrebe zmeniť zlý systém. Na otázku, koľkí ľudia na Slovensku, ktorí boli neprávom obdarovaní, peniaze čestne vrátili, Štefunko odpovedá: „Asi piati. A keď sme prišli na chyby v zoznamoch, tak sem-tam sme niečo pozastavili.“ Výpovedný je prípad chudáka starčeka v Prešove. Ten prišiel na obvodný úrad vrátiť peniaze, ktoré nemal dostať, lebo nebol zaplavený. Úradníci si ho bezradne posúvali od dverí k dverám, až to vzdal. Scénka ako z Gogoľa. Čo ďalej? Dnešný minister vnútra Daniel Lipšic zavádza potrebné zmeny: menný, verejne prístupný zoznam všetkých štátom obdarovaných, diferenciáciu pomoci podľa počtu detí  a kontrolu starostov obecnými zastupiteľstvami, ktoré musia potvrdiť pravdivosť zoznamov. Kým však nebude nezávislá terénna kontrola, riziko zneužitia (a omylov) je stále vysoké.