Dnes som v rámci nakrúcania filmu strávila deň s finalistkami českej miss. Ešte predtým, ako sa začali baviť o tlstom bruchu nejakej ich kolegyne, prezradila jedna z nich, nanášajúc si na pery lesk, že zakladá nadáciu.
Potom pokračovali v debate o plastike poprsia. Nadácia je dobrý kšeft. Povedal to raz jeden môj známy, ktorý si z tohto dôvodu založil nadáciu s názvom „Nadácia na podporu mňa“. V jednom zo starších vydaní .týždňa sa vyskytuje trefný výrok istého afrického odborníka na túto tému: “Charita je výborný spôsob, ako dostať peniaze od chudobných ľudí v bohatých krajinách k bohatým ľuďom v chudobných krajinách.“ Presne to je totiž cesta peňazí od ľudí, ktorí si na Vianoce darúvajú ponožky, do vačku nejakého miestneho nafúkanca voziaceho sa na sedláckom bavoráku.
Nechcem však krivdiť počestným nadáciám a združeniam, ktorých je tiež veľa. Nie vždy je to chyba nadácie. Je to dilema, či je rozumnejšie pomáhať, alebo nie a keď, tak do akej miery. Veľa kompetentných ľudí z Afriky a iných rozvojových krajín sa sťažuje, že práve táto chaotická a často nelogická a zle zorganizovaná pomoc ich krajinu rozmaznáva a nečudo, že sa im nechce vzchopiť. Ja som podobnú dilemu riešila v Indii so žobrákmi. Najprv som dala, koľko som mohla, potom ma však upozornili aj sami Indovia, aj cestovatelia, aby som to nerobila. Vraj v mnohých prípadoch je to ako nútená prostitúcia. Pasáci sú schopní odrezať tým ľuďom nohy aj ruky, len aby vyžobrali viacej. A tým chudákom nenechajú nič. Bez nôh a rúk, invalidného vozíka a príbuzných, hodení na špinavej indickej ulici, bez možnosti utiecť. Ja takému človeku nedokážem nedať peniaze. Alebo mu dám aspoň trochu jedla. Alebo deti. Je častým javom, že ujdú z dedinky, kde si síce chudobne, ale šťastne žili s rodičmi a chodili do školy, a zrazu sa vyberú do mesta (alebo ich vyženú), začnú žobrať a okrádať turistov. Zistia, že na turistoch žobraním zarobia viac než ich rodičia v práci, prestanú chodiť do školy a odrazu sú z nich „street children“. Zablatené, zdivočené, opustené deti. Dať im, či nie? Keď raz zbohatnem, nadžgám si tie peniaze do batoha a vydám sa na cestu. Prídem do chudobnej dedinky a dám peniaze osobne chudobným ľuďom. Konkrétnym ľuďom, nie nadácii. Treba vám studňu? Strechu? Prípadne s nimi chvíľku pobudnem v ich chajde a budem s nimi jesť ryžu. Toto je moja vysnená práca. Či život?
.dorota Nvotová
Potom pokračovali v debate o plastike poprsia. Nadácia je dobrý kšeft. Povedal to raz jeden môj známy, ktorý si z tohto dôvodu založil nadáciu s názvom „Nadácia na podporu mňa“. V jednom zo starších vydaní .týždňa sa vyskytuje trefný výrok istého afrického odborníka na túto tému: “Charita je výborný spôsob, ako dostať peniaze od chudobných ľudí v bohatých krajinách k bohatým ľuďom v chudobných krajinách.“ Presne to je totiž cesta peňazí od ľudí, ktorí si na Vianoce darúvajú ponožky, do vačku nejakého miestneho nafúkanca voziaceho sa na sedláckom bavoráku.
Nechcem však krivdiť počestným nadáciám a združeniam, ktorých je tiež veľa. Nie vždy je to chyba nadácie. Je to dilema, či je rozumnejšie pomáhať, alebo nie a keď, tak do akej miery. Veľa kompetentných ľudí z Afriky a iných rozvojových krajín sa sťažuje, že práve táto chaotická a často nelogická a zle zorganizovaná pomoc ich krajinu rozmaznáva a nečudo, že sa im nechce vzchopiť. Ja som podobnú dilemu riešila v Indii so žobrákmi. Najprv som dala, koľko som mohla, potom ma však upozornili aj sami Indovia, aj cestovatelia, aby som to nerobila. Vraj v mnohých prípadoch je to ako nútená prostitúcia. Pasáci sú schopní odrezať tým ľuďom nohy aj ruky, len aby vyžobrali viacej. A tým chudákom nenechajú nič. Bez nôh a rúk, invalidného vozíka a príbuzných, hodení na špinavej indickej ulici, bez možnosti utiecť. Ja takému človeku nedokážem nedať peniaze. Alebo mu dám aspoň trochu jedla. Alebo deti. Je častým javom, že ujdú z dedinky, kde si síce chudobne, ale šťastne žili s rodičmi a chodili do školy, a zrazu sa vyberú do mesta (alebo ich vyženú), začnú žobrať a okrádať turistov. Zistia, že na turistoch žobraním zarobia viac než ich rodičia v práci, prestanú chodiť do školy a odrazu sú z nich „street children“. Zablatené, zdivočené, opustené deti. Dať im, či nie? Keď raz zbohatnem, nadžgám si tie peniaze do batoha a vydám sa na cestu. Prídem do chudobnej dedinky a dám peniaze osobne chudobným ľuďom. Konkrétnym ľuďom, nie nadácii. Treba vám studňu? Strechu? Prípadne s nimi chvíľku pobudnem v ich chajde a budem s nimi jesť ryžu. Toto je moja vysnená práca. Či život?
.dorota Nvotová
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.