Letné reportážne skúmanie miznutia identity historických regiónov sa končí zrejme tým najlepším, čo doma máme. Šariš po vpáde globalizácie, to nie je iba značka piva nadnárodného koncernu, ale aj čoraz redšia skupinka svojráznych postáv a postavičiek, aké nenájdete nikde inde.
Niektoré z nich sa objavili aj v skvelom dokumentárnom filme Marka Škopa Iné svety. „V tym je tota krasa, že každý je inakší,“ povzdychol si šarišský bard a okolím zneuznaný zberateľ ľudovej kultúry Ján Lazorík (87) z Krivian. A družne privítal na zrúcanine hradu Šariš rusínskeho karikaturistu, židovskú lekárku, rómskeho rappera, folklórneho tanečníka a unudeného syna podnikateľa. Nikdy predtým ani potom sa už takto nestretli.
Trochu kŕčovitý koktail „exotov“ alebo sociologicky výpovedný „štandard“? Skôr to prvé, čo však neprekáža, naopak. Ten film o šiestich hrdinoch kdesi na okraji globálneho sveta má podtitul Made in Šariš. Režisér Škop dodáva, že ak rapídne zanikajú rozdiely tradičných spoločenstiev, tak jediné, čo ostáva, je výnimočnosť autentickej bytosti, teda originálny jednotlivec. Práve on je osamelým nositeľom identity miesta. Okolie Prešova viac ako ktorýkoľvek iný región na Slovensku pripomína súostrovie donkichotských bojovníkov za pretrvanie druhovej pestrosti; etnickej, náboženskej aj jazykovej.
.o Slovákoch a Slovjakoch
Slovenská historická spisba regionálne identity doteraz cudne obchádzala, či dokonca ignorovala. „Slovenský národ je mladý a akékoľvek úsilie hľadať regionálne rozdiely sa vnímalo ako oslabovanie malého celku, jeho neprípustné narúšanie,“ uvádza historik Peter Šoltés, ktorý sa zaoberá fenoménom východniarov. Napokon, nechýbalo veľa a na východ od Tatier mohol v roku 1918 vzniknúť štát Slovjakov, kam by dnes Slováci jazdili cez hraničné priechody. Budapešťou podporovaný koncept stroskotal, rozdiely v spodných prúdoch mentality však pretrvali. A nezanikli ani po roku 1923, keď nová moc zrušila systém uhorských žúp (stolíc). Na Zemplíne sa aj dnes ešte hutorí, na Spiši rečuje, na Šariši hvari. Severný, Rusínmi obývaný Zemplín beseduje, prípadne bešeduje. Dokedy však budú odolávať asimilačnému tlaku slovakizácie? Moderná doba konfekčnej kultúry a masovej televíznej zábavy amplitúdy inakosti okresáva. Miznú nielen špecifické nárečia, tradície rozdielne od dediny k dedine, mizne ľudová kultúra ako taká.
Historik z Prešovskej univerzity profesor Peter Švorc hovorí o silnom regionálnom povedomí. Už dávno pred vznikom 1. ČSR sa na Šariši vyformoval vlastný spisovný jazyk. V mnohých svojich prácach o tom píše azda najväčší znalec východniarskych jazykov Ondrej Halaga, ktorý vyčíta štúrovcom, že neakceptovali východné Slovensko ako slovenské. Ak hovorili o Šarišanoch, tak najmä ako o poľskom kmeni premiešanom s ruským.
„V šarišskom nárečí sa písali knihy a učebnice. Financovala to Budapešť, ktorá tak podporovala rozvoj šarišskej identity. Ak by sa tak dialo dlhodobo a systematicky, čo by bránilo tomu, aby sa vyformoval šarišský slovjenský národ? Šarišania sa však nikdy nevydeľovali zo slovenského národa. Viditeľné to bolo najmä na vysťahovalcoch za prácou do Ameriky. Boli to Slováci ako repa, začali vydávať prvé krajanské noviny v spišsko-šarišskom dialekte,“ objasňuje Švorc.
V minulosti bola šariština považovaná za panský jazyk, ktorý používali zemania, v čom ich kopíroval pospolitý ľud. Na prelome 19. a 20. storočia sa však objavil na Šariši, ale aj v Zemplíne, v Above a na Spiši z Maďarska implantovaný a podporovaný politický koncept, ktorý hovoril: „Vy nie ste Slováci, ale Slovjaci.“ Prešovský archivár a vydavateľ novín Perjesi Lapok Viktor Dvorčák chcel dokonca po rozpade monarchie v roku 1918 vytvoriť na východe Slovenskú ľudovú republiku s Prešovom ako hlavným mestom. Neuspel. Šarišania, ktorí sa prevažne s Československom a slovenským národom identifikovali, vyslali k Dvorčákovi do Solivaru deputáciu s cepmi, aby sa ho opýtali, nakoľko vážne to myslí. Rozmyslel si to a pre istotu ušiel do Košíc, neskôr do Maďarska.
.biľakov festival
„Ta ja znam?“ začudovala sa do telefónu pracovníčka Obecného úradu v Krajnej Bystrej a otázku, či ich dedina medzi Svidníkom a Duklou leží ešte na Šariši, pre istotu položila aj kolegyni. Ani tá však pre nich nepodstatnú informáciu nevedela. A nevedeli ani to, či sa na víkendových Dňoch rusínskych tradícií, ktoré pripravila Rusínska obroda, budú oslavovať 90. narodeniny významného rodáka Vasiľa Biľaka. Vraj skôr nie ako áno.
O Biľakovom festivale tajuplne hovoril Fedor Vico, on je však karikaturista, a tak má na zmysel pre humor právo. Predstava, že rodáci budú okolo bohato prestretého stola plného tatarčaných pirohov bývalému ideologickému tajomníkovi ÚV KSČ spievať „živijó, živijó, živijóo!“, sa ukázala ako naivná. Biľak neprišiel. Okrem toho pozajtra bude 21. august, takže by to bolo aj mierne nevkusné. Slávnemu rodákovi, aj keď ho otvorene neuctievajú, však majú byť za čo vďační: zaslúžil sa tu o novú cestu, vodovod, na cintoríne dal postaviť pamätník.
Festival bol napokon krátky, oveľa kratší ako éra sovietskych tankov. Začal sa o druhej poobede, vystúpilo zopár súborov. O pol šiestej po Rusínoch už ostali iba prázdne lavičky pred prázdnym pódiom, čapované pivo a posledné dve klobásy na rošte. Nahradili ich Rómovia. Nie div, v Krajnej Bystrej tvoria už väčšinu z 350 obyvateľov. Diskotéku iba pre nich v kultúrnom dome „rozpumpoval“ Jožo Keselica zo Svidníka, obdivovateľ takmer reinkarnovaný do Andy Warhola a najnovšie aj frontman kapely Čum z bagera. Po revolúcii jazdil po okolí s audiovizuálnym programom o kráľovi pop-artu, potom opatroval deti v USA a učil na škole v Užhorode. Teraz robí v Biľakovom rodisku na rusínskom festivale disco pre Rómov. Made in Šariš.
Čo tu? Ideme teda s bratmi Vicovcami, Fedorom a Mirom, na pirohy do motorestu Poľana. Fedor uvažuje o svojej identite: „Nie, vôbec sa necítim Šarišanom. To je tak, ako keby sa ma niekto opýtal, či sa cítim občanom VÚC, či som „vuckár“. Ja sa už pomaly cítim Talianom. Existuje teória, že keď sa v 19. storočí stavala železnica do Medzilaboriec, firma si najala odborníkov z Talianska. Je možné, že sa tu niektorý z mojich predkov zadíval na Rusnáčky.“
Fedor hovorí, že je aktívny v Rusínskej obrode nie preto, že by bol tvrdohlavo presvedčený o tom, že je Rusnák a nikto iný. Dôvodom je túžba pridať sa k slabším. „Ak by som sa ocitol v inom menšinovom národe, na ktorý kašlú takým nehoráznym spôsobom, asi by som sa pridal k nim,“ uvažuje. Fedor je autentický človek, rusínsky národný buditeľ, za ktorého by dal nielen Marko Škop ruku do ohňa. Jedna z pamätných scén filmu ukazuje, ako na svojom obstarožnom aute vozí na tréningy a majstrovské zápasy rómskych chlapcov z rusínskeho futbalového oddielu TJ Karpatia. Obetavo sa im päť rokov venoval, doma im vlastnoručne pral dresy a šturcne. Vlani sa to skončilo.
„V autobuse mi niektorí dobre situovaní otcovia týchto rómskych chlapcov vynadali, že vraj na ich deťoch zarábam. Namiesto toho, aby boli radi, že ich deti nefetujú a nekradnú, si na mňa vymýšľajú hlúposti. Nechcem, aby mi ďakovali, nech sú však aspoň ticho. So svojou mentalitou nechápu, že niekto môže robiť niečo len tak, zadarmo,“ vysvetľuje Vico skôr realisticky ako sklamane. Výčitka „naši hrajú za teba“ sa ho však dotkla. Oprávnene.
.o logike naruby
Stačí, ak dnes prejdete popri poľskej hranici v okolí Bardejova a Svidníka, aby ste zistili, že šarišský ľud sa dokáže pružne prispôsobiť novej dobe. Po vybudovaní nových hraničných priechodov tu rozkvitol alkoholovo-mäsový turizmus gigantických rozmerov. Naši jazdia kupovať do Poľska to druhé, Poliaci k nám to prvé. V Laluchove, Ruskej Vôli a iných dedinách vyrástli drevené búdy plné reklám, chľastu a cigariet. V Zborove, dedinke s nemeckým vojnovým cintorínom, sa stavajú nové penzióny a v obci s pôvabným názvom Smilno zas gazda v rodinnom dome ponúka výrobu a predaj ponožiek. To všetko slúži ako variácia sloganu Made in Šariš, globalizácie na periférii.
Zjednodušene sa niekedy hovorí o západnom racionalizme, individualizme a východnom mysticizme, kolektivizme. Šariš pod východnými Karpatami leží na pomedzí pomyselného Západu a Východu. Režisér Marko Škop ako šarišský patriot, ktorý žije už 15 rokov v Bratislave, má svoju presne definovanú hranicu. Je ňou benzínová pumpa Esso v Poprade s „cibuľkami“ rozostavaného pravoslávneho chrámu v susedstve, okolo ktorej so štábom prechádzali akoby do iného sveta, sveta iných pravidiel. „Na východe platí obrátená logika. Najlepšie to ilustruje príbeh z hotela Šariš v Prešove. Raz sme už mali odísť, no okolnosti nás donútili ostať tam ešte jednu noc. Vrátime sa a recepčný, ktorý nás už poznal, prekvapene vraví: Ci boha, chlopi, a zaš ste tu? Tak co už nejdzete domu? Bolo to veľmi príjemné, ľudské uvažovanie. Myslel na našich blízkych, aby sme sa už netrmácali po svete a vrátili sa k nim. Zároveň sa však nesprával pragmaticky, pretože ako recepčný hotela mohol byť rád, že má opäť klientov,“ smeje sa Škop.
Typologický priesečník šarišských súradníc sa nachádza v dedinke Krivany pri Lipanoch. Žije tu už spomínaný zberateľ ľudovej kultúry Ján Lazorík, hlavná postava filmu Iné svety a najvzácnejší „kvietok“ pestrého herbára. Plným právom by si zaslúžil pripnúť na chrbát ceduľku s hrdým nápisom Národná kultúrna pamiatka. Pána Lazoríka si pamätá Marko Škop od útleho detstva, pretože jeho rodičia pochádzajú z tej istej dediny. „Moja stará mama bola jedna zo stoviek pamätníčok, za ktorými sa chodil pýtať na slovíčka. Raz sa napil srvátky a vravel, že musí utekať ďalej, lebo sa nemá ani kedy, s prepáčením, vysrať. Energizer, tak si ho pamätám. Víchor, živel, ktorý ako príde, tak zase odíde,“ hovorí Škop o šarišskom Leonardovi, ľudovom géniovi s takmer renesančnou šírkou aktivít.
Okolie ho, samozrejme, v lepšom prípade považuje za čudáka, má však pred ním rešpekt. Presnejšie – malo rešpekt, pretože neznámy páchateľ pred rokom zapálil zrubovú sypáreň s rezbárskymi exponátmi na dvore pri obecnom úrade, ktorá vznikla z jeho iniciatívy. Stalo sa tak potom, ako proti Lazoríkovi vystúpil na kázni miestny farár. Dôvod? Vytrvalo kritizuje cirkev za to, že prispieva podľa neho k likvidácii pamiatok a ľudovej kultúry.
.národ ako kópia prírody
Už úvodný obraz návštevy je filmový. Stále ešte rozhorčený Ján Lazorík stojí pred domom a maľuje na drevenú dosku svoju proklamáciu. „Karel Čapek povedal: Člověka neproměníš, člověk se ti jednou vyfarbí, jaký je. To značí, podpaľač bude ďalej podpaľovať. Zhorené pamiatky varujú – žijeme s ľudskými netvormi!!“ stojí napísané na dreve. Je to memento, výkrik. Výkrik do tmy a hluchoty.
Devätnásť publikovaných kníh, 156 hier, 50 dodnes neprepísaných magnetofónových nahrávok, tisíce fotografických negatívov, 70 objavených ľudových tancov, z ktorých osem sám tancuje, vrátane unikátneho tanca chromej ovce: taký je iba zlomok bilancie tohto muža. Ako mičurinec kedysi vlastnoručne dvíhal zo zeme kravské lajno, aby ním pohnojil políčko; preskočil plot do cudzej záhrady, aby bez opýtania gazdovi obstrihal strom. Ľudia si ho vážili, lebo sa presvedčili, že veciam rozumie. Pochopiteľná je aj cesta mičurinca od prírody k skúmaniu ľudu.
„Národ žil kedysi v absolútnej zhode s prírodou, napodobňoval ju. Národ bol dakedy kópiou prírody. Základným princípom bolo uchovanie rozmanitosti. Keď ešte neboli magnetofóny, s husľami pod pazuchou som najprv na motorke s „hátyžákom“ na chrbte jazdil po kraji a zbieral po domácnostiach pesničky. To bolo martýrstvo, zbierať po pôjdoch a povalách. Kradol som a zachraňoval veci predtým, ako ich zničili. Idem cez dedinu a na dvore sa dvíha dym. Pália kroje! Preboha, čo to? Vravia mi: tako košile, našto by to bylo, ja to nesu zakopati do hnija. Alebo ráno mala byť stará baba pochovaná a ja som ešte získal jej lajblíky, sukne, čepce. Dal som 1 200 exponátov do múzea,“ spomína Lazorík a dodáva, že je posledný. Nemá nasledovníka a niet ani inštitúcie, ktorá by mala o jeho zbierky záujem.
Ak sa ho opýtate, kedy nastal úpadok ľudovej kultúry, aj to vám povie presne – v roku 1950. „Vtedy nastala technická revolúcia. Dovtedy sa gazdovalo bez strojov, pluh vyskakoval zo zeme, ľud potil krv a pot, hmyz ho hrýzol. Bolo to trápenie, súženie, plačlivé údolie. No práve preto vznikla toľká nádhera, že bol život útrpný. Ľud sa vyčerpal a vyspieval smutné príbehy, balady. Potom však prišli traktory s pluhmi... a zmizlo utrpenie aj kultúra,“ objasňuje Lazorík stojac na verande, odkiaľ vidno do susedného dvora, kde behajú akési africké pštrosy a najnovšie aj daniele. Kedysi tu chovali družstevné kravy. Aj to je bizarná variácia sloganu Made in Šariš.
.viac smutné ako smiešne
Tento výnimočný muž má v sebe toľko energie, že pozorne sleduje všetky dostupné médiá, teda dekadenciu v priamom prenose. Denne potom sadá za archaický písací stroj, založí štyri kópie a vypisuje protestné listy: do Bruselu, do Haagu, do OSN, prezidentovi, vláde, do televízií, do rádií, do novín. A čuduje sa, že mu málokto odpovedá. Stovky, tisíce strán naliehavých výziev, že sa ľudstvo postavilo proti zmyslu svojho života, proti biodiverzite.
„Ja to nepozerám, ja iba kontrolujem,“ zdvihne Lazorík lišiacky prst, keď sa ho opýtate, načo vlastne toho Krausa s Marcinom, rôzne reality šou a iné sprostosti s neutíchajúcim záujmom sleduje. Pozná aj vinníkov zodpovedných za tristný stav sveta. Na ich adresu vysloví nepublikovateľné adjektíva. Kto sú to? Spisovatelia, básnici, herci, baviči, veľkomestskí umelci. Ale aj kňazi a cirkev svätá, pre ktorú je podľa neho ľudová tvorba pohančinou.
Je to vlastne celé skôr smutné ako smiešne. Obaja výrazní šarišskí protagonisti – Vico aj Lazorík – svojím životom napĺňajú ľudovú múdrosť, že nikto nie je doma prorokom. Vedú zápas z presvedčenia, pre naplnenie ideálov, pričom ich neodrádzajú ani mizivé šance na úspech. Takých ľudí však ostalo málo. Obaja sú tak hyperbolou svojich predkov, žijúce relikty kedysi pestrého kraja so svojráznou mentalitou.
.andrej Bán
Niektoré z nich sa objavili aj v skvelom dokumentárnom filme Marka Škopa Iné svety. „V tym je tota krasa, že každý je inakší,“ povzdychol si šarišský bard a okolím zneuznaný zberateľ ľudovej kultúry Ján Lazorík (87) z Krivian. A družne privítal na zrúcanine hradu Šariš rusínskeho karikaturistu, židovskú lekárku, rómskeho rappera, folklórneho tanečníka a unudeného syna podnikateľa. Nikdy predtým ani potom sa už takto nestretli.
Trochu kŕčovitý koktail „exotov“ alebo sociologicky výpovedný „štandard“? Skôr to prvé, čo však neprekáža, naopak. Ten film o šiestich hrdinoch kdesi na okraji globálneho sveta má podtitul Made in Šariš. Režisér Škop dodáva, že ak rapídne zanikajú rozdiely tradičných spoločenstiev, tak jediné, čo ostáva, je výnimočnosť autentickej bytosti, teda originálny jednotlivec. Práve on je osamelým nositeľom identity miesta. Okolie Prešova viac ako ktorýkoľvek iný región na Slovensku pripomína súostrovie donkichotských bojovníkov za pretrvanie druhovej pestrosti; etnickej, náboženskej aj jazykovej.
.o Slovákoch a Slovjakoch
Slovenská historická spisba regionálne identity doteraz cudne obchádzala, či dokonca ignorovala. „Slovenský národ je mladý a akékoľvek úsilie hľadať regionálne rozdiely sa vnímalo ako oslabovanie malého celku, jeho neprípustné narúšanie,“ uvádza historik Peter Šoltés, ktorý sa zaoberá fenoménom východniarov. Napokon, nechýbalo veľa a na východ od Tatier mohol v roku 1918 vzniknúť štát Slovjakov, kam by dnes Slováci jazdili cez hraničné priechody. Budapešťou podporovaný koncept stroskotal, rozdiely v spodných prúdoch mentality však pretrvali. A nezanikli ani po roku 1923, keď nová moc zrušila systém uhorských žúp (stolíc). Na Zemplíne sa aj dnes ešte hutorí, na Spiši rečuje, na Šariši hvari. Severný, Rusínmi obývaný Zemplín beseduje, prípadne bešeduje. Dokedy však budú odolávať asimilačnému tlaku slovakizácie? Moderná doba konfekčnej kultúry a masovej televíznej zábavy amplitúdy inakosti okresáva. Miznú nielen špecifické nárečia, tradície rozdielne od dediny k dedine, mizne ľudová kultúra ako taká.
Historik z Prešovskej univerzity profesor Peter Švorc hovorí o silnom regionálnom povedomí. Už dávno pred vznikom 1. ČSR sa na Šariši vyformoval vlastný spisovný jazyk. V mnohých svojich prácach o tom píše azda najväčší znalec východniarskych jazykov Ondrej Halaga, ktorý vyčíta štúrovcom, že neakceptovali východné Slovensko ako slovenské. Ak hovorili o Šarišanoch, tak najmä ako o poľskom kmeni premiešanom s ruským.
„V šarišskom nárečí sa písali knihy a učebnice. Financovala to Budapešť, ktorá tak podporovala rozvoj šarišskej identity. Ak by sa tak dialo dlhodobo a systematicky, čo by bránilo tomu, aby sa vyformoval šarišský slovjenský národ? Šarišania sa však nikdy nevydeľovali zo slovenského národa. Viditeľné to bolo najmä na vysťahovalcoch za prácou do Ameriky. Boli to Slováci ako repa, začali vydávať prvé krajanské noviny v spišsko-šarišskom dialekte,“ objasňuje Švorc.
V minulosti bola šariština považovaná za panský jazyk, ktorý používali zemania, v čom ich kopíroval pospolitý ľud. Na prelome 19. a 20. storočia sa však objavil na Šariši, ale aj v Zemplíne, v Above a na Spiši z Maďarska implantovaný a podporovaný politický koncept, ktorý hovoril: „Vy nie ste Slováci, ale Slovjaci.“ Prešovský archivár a vydavateľ novín Perjesi Lapok Viktor Dvorčák chcel dokonca po rozpade monarchie v roku 1918 vytvoriť na východe Slovenskú ľudovú republiku s Prešovom ako hlavným mestom. Neuspel. Šarišania, ktorí sa prevažne s Československom a slovenským národom identifikovali, vyslali k Dvorčákovi do Solivaru deputáciu s cepmi, aby sa ho opýtali, nakoľko vážne to myslí. Rozmyslel si to a pre istotu ušiel do Košíc, neskôr do Maďarska.
.biľakov festival
„Ta ja znam?“ začudovala sa do telefónu pracovníčka Obecného úradu v Krajnej Bystrej a otázku, či ich dedina medzi Svidníkom a Duklou leží ešte na Šariši, pre istotu položila aj kolegyni. Ani tá však pre nich nepodstatnú informáciu nevedela. A nevedeli ani to, či sa na víkendových Dňoch rusínskych tradícií, ktoré pripravila Rusínska obroda, budú oslavovať 90. narodeniny významného rodáka Vasiľa Biľaka. Vraj skôr nie ako áno.
O Biľakovom festivale tajuplne hovoril Fedor Vico, on je však karikaturista, a tak má na zmysel pre humor právo. Predstava, že rodáci budú okolo bohato prestretého stola plného tatarčaných pirohov bývalému ideologickému tajomníkovi ÚV KSČ spievať „živijó, živijó, živijóo!“, sa ukázala ako naivná. Biľak neprišiel. Okrem toho pozajtra bude 21. august, takže by to bolo aj mierne nevkusné. Slávnemu rodákovi, aj keď ho otvorene neuctievajú, však majú byť za čo vďační: zaslúžil sa tu o novú cestu, vodovod, na cintoríne dal postaviť pamätník.
Festival bol napokon krátky, oveľa kratší ako éra sovietskych tankov. Začal sa o druhej poobede, vystúpilo zopár súborov. O pol šiestej po Rusínoch už ostali iba prázdne lavičky pred prázdnym pódiom, čapované pivo a posledné dve klobásy na rošte. Nahradili ich Rómovia. Nie div, v Krajnej Bystrej tvoria už väčšinu z 350 obyvateľov. Diskotéku iba pre nich v kultúrnom dome „rozpumpoval“ Jožo Keselica zo Svidníka, obdivovateľ takmer reinkarnovaný do Andy Warhola a najnovšie aj frontman kapely Čum z bagera. Po revolúcii jazdil po okolí s audiovizuálnym programom o kráľovi pop-artu, potom opatroval deti v USA a učil na škole v Užhorode. Teraz robí v Biľakovom rodisku na rusínskom festivale disco pre Rómov. Made in Šariš.
Čo tu? Ideme teda s bratmi Vicovcami, Fedorom a Mirom, na pirohy do motorestu Poľana. Fedor uvažuje o svojej identite: „Nie, vôbec sa necítim Šarišanom. To je tak, ako keby sa ma niekto opýtal, či sa cítim občanom VÚC, či som „vuckár“. Ja sa už pomaly cítim Talianom. Existuje teória, že keď sa v 19. storočí stavala železnica do Medzilaboriec, firma si najala odborníkov z Talianska. Je možné, že sa tu niektorý z mojich predkov zadíval na Rusnáčky.“
Fedor hovorí, že je aktívny v Rusínskej obrode nie preto, že by bol tvrdohlavo presvedčený o tom, že je Rusnák a nikto iný. Dôvodom je túžba pridať sa k slabším. „Ak by som sa ocitol v inom menšinovom národe, na ktorý kašlú takým nehoráznym spôsobom, asi by som sa pridal k nim,“ uvažuje. Fedor je autentický človek, rusínsky národný buditeľ, za ktorého by dal nielen Marko Škop ruku do ohňa. Jedna z pamätných scén filmu ukazuje, ako na svojom obstarožnom aute vozí na tréningy a majstrovské zápasy rómskych chlapcov z rusínskeho futbalového oddielu TJ Karpatia. Obetavo sa im päť rokov venoval, doma im vlastnoručne pral dresy a šturcne. Vlani sa to skončilo.
„V autobuse mi niektorí dobre situovaní otcovia týchto rómskych chlapcov vynadali, že vraj na ich deťoch zarábam. Namiesto toho, aby boli radi, že ich deti nefetujú a nekradnú, si na mňa vymýšľajú hlúposti. Nechcem, aby mi ďakovali, nech sú však aspoň ticho. So svojou mentalitou nechápu, že niekto môže robiť niečo len tak, zadarmo,“ vysvetľuje Vico skôr realisticky ako sklamane. Výčitka „naši hrajú za teba“ sa ho však dotkla. Oprávnene.
.o logike naruby
Stačí, ak dnes prejdete popri poľskej hranici v okolí Bardejova a Svidníka, aby ste zistili, že šarišský ľud sa dokáže pružne prispôsobiť novej dobe. Po vybudovaní nových hraničných priechodov tu rozkvitol alkoholovo-mäsový turizmus gigantických rozmerov. Naši jazdia kupovať do Poľska to druhé, Poliaci k nám to prvé. V Laluchove, Ruskej Vôli a iných dedinách vyrástli drevené búdy plné reklám, chľastu a cigariet. V Zborove, dedinke s nemeckým vojnovým cintorínom, sa stavajú nové penzióny a v obci s pôvabným názvom Smilno zas gazda v rodinnom dome ponúka výrobu a predaj ponožiek. To všetko slúži ako variácia sloganu Made in Šariš, globalizácie na periférii.
Zjednodušene sa niekedy hovorí o západnom racionalizme, individualizme a východnom mysticizme, kolektivizme. Šariš pod východnými Karpatami leží na pomedzí pomyselného Západu a Východu. Režisér Marko Škop ako šarišský patriot, ktorý žije už 15 rokov v Bratislave, má svoju presne definovanú hranicu. Je ňou benzínová pumpa Esso v Poprade s „cibuľkami“ rozostavaného pravoslávneho chrámu v susedstve, okolo ktorej so štábom prechádzali akoby do iného sveta, sveta iných pravidiel. „Na východe platí obrátená logika. Najlepšie to ilustruje príbeh z hotela Šariš v Prešove. Raz sme už mali odísť, no okolnosti nás donútili ostať tam ešte jednu noc. Vrátime sa a recepčný, ktorý nás už poznal, prekvapene vraví: Ci boha, chlopi, a zaš ste tu? Tak co už nejdzete domu? Bolo to veľmi príjemné, ľudské uvažovanie. Myslel na našich blízkych, aby sme sa už netrmácali po svete a vrátili sa k nim. Zároveň sa však nesprával pragmaticky, pretože ako recepčný hotela mohol byť rád, že má opäť klientov,“ smeje sa Škop.
Typologický priesečník šarišských súradníc sa nachádza v dedinke Krivany pri Lipanoch. Žije tu už spomínaný zberateľ ľudovej kultúry Ján Lazorík, hlavná postava filmu Iné svety a najvzácnejší „kvietok“ pestrého herbára. Plným právom by si zaslúžil pripnúť na chrbát ceduľku s hrdým nápisom Národná kultúrna pamiatka. Pána Lazoríka si pamätá Marko Škop od útleho detstva, pretože jeho rodičia pochádzajú z tej istej dediny. „Moja stará mama bola jedna zo stoviek pamätníčok, za ktorými sa chodil pýtať na slovíčka. Raz sa napil srvátky a vravel, že musí utekať ďalej, lebo sa nemá ani kedy, s prepáčením, vysrať. Energizer, tak si ho pamätám. Víchor, živel, ktorý ako príde, tak zase odíde,“ hovorí Škop o šarišskom Leonardovi, ľudovom géniovi s takmer renesančnou šírkou aktivít.
Okolie ho, samozrejme, v lepšom prípade považuje za čudáka, má však pred ním rešpekt. Presnejšie – malo rešpekt, pretože neznámy páchateľ pred rokom zapálil zrubovú sypáreň s rezbárskymi exponátmi na dvore pri obecnom úrade, ktorá vznikla z jeho iniciatívy. Stalo sa tak potom, ako proti Lazoríkovi vystúpil na kázni miestny farár. Dôvod? Vytrvalo kritizuje cirkev za to, že prispieva podľa neho k likvidácii pamiatok a ľudovej kultúry.
.národ ako kópia prírody
Už úvodný obraz návštevy je filmový. Stále ešte rozhorčený Ján Lazorík stojí pred domom a maľuje na drevenú dosku svoju proklamáciu. „Karel Čapek povedal: Člověka neproměníš, člověk se ti jednou vyfarbí, jaký je. To značí, podpaľač bude ďalej podpaľovať. Zhorené pamiatky varujú – žijeme s ľudskými netvormi!!“ stojí napísané na dreve. Je to memento, výkrik. Výkrik do tmy a hluchoty.
Devätnásť publikovaných kníh, 156 hier, 50 dodnes neprepísaných magnetofónových nahrávok, tisíce fotografických negatívov, 70 objavených ľudových tancov, z ktorých osem sám tancuje, vrátane unikátneho tanca chromej ovce: taký je iba zlomok bilancie tohto muža. Ako mičurinec kedysi vlastnoručne dvíhal zo zeme kravské lajno, aby ním pohnojil políčko; preskočil plot do cudzej záhrady, aby bez opýtania gazdovi obstrihal strom. Ľudia si ho vážili, lebo sa presvedčili, že veciam rozumie. Pochopiteľná je aj cesta mičurinca od prírody k skúmaniu ľudu.
„Národ žil kedysi v absolútnej zhode s prírodou, napodobňoval ju. Národ bol dakedy kópiou prírody. Základným princípom bolo uchovanie rozmanitosti. Keď ešte neboli magnetofóny, s husľami pod pazuchou som najprv na motorke s „hátyžákom“ na chrbte jazdil po kraji a zbieral po domácnostiach pesničky. To bolo martýrstvo, zbierať po pôjdoch a povalách. Kradol som a zachraňoval veci predtým, ako ich zničili. Idem cez dedinu a na dvore sa dvíha dym. Pália kroje! Preboha, čo to? Vravia mi: tako košile, našto by to bylo, ja to nesu zakopati do hnija. Alebo ráno mala byť stará baba pochovaná a ja som ešte získal jej lajblíky, sukne, čepce. Dal som 1 200 exponátov do múzea,“ spomína Lazorík a dodáva, že je posledný. Nemá nasledovníka a niet ani inštitúcie, ktorá by mala o jeho zbierky záujem.
Ak sa ho opýtate, kedy nastal úpadok ľudovej kultúry, aj to vám povie presne – v roku 1950. „Vtedy nastala technická revolúcia. Dovtedy sa gazdovalo bez strojov, pluh vyskakoval zo zeme, ľud potil krv a pot, hmyz ho hrýzol. Bolo to trápenie, súženie, plačlivé údolie. No práve preto vznikla toľká nádhera, že bol život útrpný. Ľud sa vyčerpal a vyspieval smutné príbehy, balady. Potom však prišli traktory s pluhmi... a zmizlo utrpenie aj kultúra,“ objasňuje Lazorík stojac na verande, odkiaľ vidno do susedného dvora, kde behajú akési africké pštrosy a najnovšie aj daniele. Kedysi tu chovali družstevné kravy. Aj to je bizarná variácia sloganu Made in Šariš.
.viac smutné ako smiešne
Tento výnimočný muž má v sebe toľko energie, že pozorne sleduje všetky dostupné médiá, teda dekadenciu v priamom prenose. Denne potom sadá za archaický písací stroj, založí štyri kópie a vypisuje protestné listy: do Bruselu, do Haagu, do OSN, prezidentovi, vláde, do televízií, do rádií, do novín. A čuduje sa, že mu málokto odpovedá. Stovky, tisíce strán naliehavých výziev, že sa ľudstvo postavilo proti zmyslu svojho života, proti biodiverzite.
„Ja to nepozerám, ja iba kontrolujem,“ zdvihne Lazorík lišiacky prst, keď sa ho opýtate, načo vlastne toho Krausa s Marcinom, rôzne reality šou a iné sprostosti s neutíchajúcim záujmom sleduje. Pozná aj vinníkov zodpovedných za tristný stav sveta. Na ich adresu vysloví nepublikovateľné adjektíva. Kto sú to? Spisovatelia, básnici, herci, baviči, veľkomestskí umelci. Ale aj kňazi a cirkev svätá, pre ktorú je podľa neho ľudová tvorba pohančinou.
Je to vlastne celé skôr smutné ako smiešne. Obaja výrazní šarišskí protagonisti – Vico aj Lazorík – svojím životom napĺňajú ľudovú múdrosť, že nikto nie je doma prorokom. Vedú zápas z presvedčenia, pre naplnenie ideálov, pričom ich neodrádzajú ani mizivé šance na úspech. Takých ľudí však ostalo málo. Obaja sú tak hyperbolou svojich predkov, žijúce relikty kedysi pestrého kraja so svojráznou mentalitou.
.andrej Bán
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.