Toto píšem v Hamburgu na festivale Reeperbahn, ktorý sa koná v rovnomennej vykričanej štvrti. Nevychádzam z údivu – toľko klubov nie je na celom Slovensku. Počet však nie je všetko – do tých klubov aj chodia ľudia. Tí suchopárni Nemci s fúzikmi a v kovbojských čižmách z hadej kože (pre chalanov zo Senca sú tunajšie výklady obuvi rajom) sa zmenili na zábavychtivé bytosti užívajúce si hudbu. Dánska speváčka, neznáme meno. Plný klub. Vedľa Švédi. Nóri. A všade ľudia. Ten záujem ma vždy poteší – pripomína mi to časy, keď sme hrávali vo Francúzsku a aj na miestach, kde sme boli prvýkrát, boli ľudia. Verili klubu a chceli sa zabaviť. Keď na Slovensku urobíte skupinu z Francúzska, príde päť ľudí, aj to omylom a keď začne hrať, tak sa zdvihnú, lebo je tam hluk. Takto nejako to opisujú ľudia z našich klubov. Nemajú to ľahké a vďaka aspoň za tých pár. Na druhej strane – keď si chce u nich niekto zahrať, môže takmer všade a takmer ktokoľvek – ak zaplatí nájom. Ten často platia aj mladé kapely. Nevytvorí sa tak žiadna väzba medzi klubmi a hudobníkmi, skupiny aj po vydarenom koncerte namiesto vychvaľovania klub ohovárajú – vzali si od nás toľko a toľko, nič nám nedali a podobne. Z klubov s nejakou dramaturgiou sa stávajú sály na prenájom. Väzba medzi skupinami, fanúšikmi a klubom žiadna. Tým pádom nepríde nikto na neznámu skupinu. Strata. Tým pádom nájom. Začarovaný kruh. Niektorí to chcú riešiť skutočne zaujímavo. Aj na tomto festivale mnohí volajú po štátnej podpore pre rock and roll, punk a podobne. Z jednej analýzy vyplýva, že opera má na fungovanie a prežitie od politikov minimálne 35-krát viac ako rock či pop. To majú teda blbé, myslím v tej opere. Ale keď už to majú, vybehnem večer radšej niekam na nejakých Fínov. Aj keď, možno tu hrajú len vďaka podpore od fínskeho export ofisu. Fakt začarovaný kruh.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.