Švankmajer a Projekt 100

V explikácii svojho najnovšieho filmu – psychoanalytickej komédie Přežít svůj život – Jan Švankmajer napísal: „Strach ze života je jedním ze základních lidských pocitů. Náboženství, tvorba, láska, sex, hromadění věcí, kterému ušlechtile říkáme sběratelství nebo pejorativně hamounství, honění se za slávou, za penězi, za mocí, to všechno jsou zástupné momenty, které mají tento fatální strach přehlušit. Strach ze života je mnohem silnější než strach ze smrti, o čemž nás přesvědčují tak četné vraždy a sebevraždy, a to jak skutečné, tak i předváděné v televizních seriálech nebo na plátnech kin. Tato temná podzemní řeka protéká naším nitrem a ovlivňuje jak naši aktivitu bdění, tak i náš spánek. Jestli má sen, podle Freuda, splňovat naše tajná i zjevná přání, pak není možné, aby někde v hloubce permanentně nesplňoval základní lidské přání: Přežít svůj život.“

Niekomu sa v noci sníva, ale ráno si už nič nepamätá, iný si na sen spomenie a možno ho vyrozpráva svojim blížnym, Švankmajer, keď sa jedno ráno prebudil, povedal si, že to, čo sa mu snívalo, vyzeralo úplne ako začiatok nejakého filmu. Už stačilo „iba“ donakrúcať  prológ, jadro a záver, aby si mohli diváci v Benátkách v standing ovation schuti niekoľko minút zatlieskať. Tam mal totiž svetovú premiéru a bezprostredne potom ho mohli vidieť oficiálne diváci v Bratislave. 

Otváral sa ním totiž Projekt 100, najväčšia filmová putovná prehliadka filmov v slovenských a českých kinách. No a keď už je najväčšia, tak jej venujme pár slov, lebo je dosť nenápadná, hoci dôležitá, vyvažujúca súčasnú komerčnú ponuku multiplexov, načierajúca (nielen) do minulých čias kinematografie. Najväčšia prehliadka neznamená v tomto prípade masovú akciu. Dôvod je jasný: odohráva sa totiž vo filmových kluboch, prostrediach pomerne špecifických, kam zväčša chodia mladí ľudia. 

Projekt 100 organizujú už od roku 1995 Asociácia českých filmových klub a Asociácia slovenských filmových klubov. Každý rok je vo výbere desať špičkových filmov staršieho i novšieho dáta a rôznych proveniencií a žánrov. Putujú potom od miesta k miestu, z klubu do klubu, odohrá sa štyristo až päťsto predstavení vo vyše štyridsiatich kinách vo viac než tridsiatich mestách.

Len stručne a v abecednom poradí o tom, čo je na programe tento rok. O Bielej stuhe (2009)  režiséra Michaela Hanekeho už bola na stránkach .týždňa reč. Dokumentárne ladený, ale hraný Fish Tank (VB, 2009, réžia: Andrea Arnold) dostal v Cannes Cenu poroty, rozpráva neveselý príbeh mladučkej Mie, žijúcej uprostred panelákovej bezútešnosti a neúplnej rodiny, ktorá sa snaží v prázdnom byte tancom získať to, čo jej v realite chýba. Slávny, krehký i výbušný film Hala Asbyho Harold a Maude (USA,1971) je o láske starenky a mladíčka, v klasickom Hlbokom spánku noirového majstra Howarda Hawksa (USA, 1946) sa do pátrania púšťa Chandlerov „syn“ Philip Marlowe v podaní fascinujúceho Humphreyho Bogarta a všade naokolo pribúda jedna mŕtvola za druhou. Námetom pre ďalšiu stoprojektovú snímku – Muž z Londýna  (2007, réžia Béla Tarr) –  sa tiež stala literatúra majstra detektívneho žánru, tentoraz Georgesa Simenona. Ale v Tarrovom podaní má celkom inú príchuť. Zložito navrstvený film poľského režiséra Andrzeja Wajdu Svätá tráva (2009) má tri plány: žena, ktorej zomrel muž, sa spovedá pred kamerou; pripravuje sa film, film je už nakrútený a môžeme ho vidieť. Meno Woodyho Allena sa v programe objavuje dva razy. Najprv na poste režiséra pri americkej snímke z minulého roka Užívaj si, ako sa len dá! (o uhundranom staršom pánovi, čo sa po neúspešnom pokuse o samovraždu zoznámi – ako inak – s naivnou blondínkou), druhý raz je Woody Allen autorom scenára a hlavným predstaviteľom vo filme Herberta Rossa Zahraj to znovu, Sam (USA, 1972), v sanfranciskom príbehu o mladom mužovi Allanovi, ktorého opustí frajerka a on sa všakovako pokúša – napríklad aj s pomocou ducha Humphreyho Bogarta, čo mu radí, ako byť cool chlapom – zohnať si nejakú inú známosť.  Dekádu uzatvára  Zmluva s vrahom Akiho Kaurismäkiho (1990) o úradníkovi, ktorý dostal výpoveď a za ten svet nevie, čo si počať so životom, až kým... No a napokon tu máme dva krátke predfilmy slovenského pôvodu: X = X + 1 (réžia Juraj Krasnohorský) a vynikajúce animované Kamene Kataríny Kerekesovej, ktoré robia úctyhodného predskokana snímke Přežít svůj život.

A sme zasa pri Švankmajerovi. Teda pri predstavách, pri surrealizme, psychoanalýze a pri snoch, ktoré sú celkom iné ako žitá skutočnosť, ale mnohé z reality sa v nich odráža. Však aj film má podtitul: Teorie a praxe. 

Přežít svůj život je vytvorený striedaním rôznych realizačných  prístupov. Na jednej strane je klasická animačná technika papierikového filmu (keď sa spravia fotografie hercov,  povystrihujú sa, a potom sa tradičným spôsobom rozpohybujú pred kamerou), na strane druhej „živá“ herecká akcia. „Film je od polocelku do celku robený z fotografií a od detailu do veľkého detailu je robený na živých hercoch,“ spresnil v jednom z rozhovorov Jan Švankmajer. A tak opäť vzniklo to typické švankmajerovské miešanie zdanlivo nepomiešateľného. 

Hlavným hrdinom je Evžen, muž v stredných rokoch, úradník, bezdetný, manžel. Stretne krásnu slečnu, čo má mnoho mien, vždy sa začínajú na E. Stretne ju vo sne. Veľmi sa mu páči, a tak sa ostošesť snaží, aby sa mu prisnila znova. Čoraz väčšmi žije Evžen len pre svoje sny, od reality požaduje jediné: aby mu dala svätý pokoj. Ale nedá. Všetko sa to nejako čudne prelína, minulosť a sny. Evžen je bezradný, a tak navštívi psychoanalytičku doktorku Holubovú. Tá, aby pomohla pacientovi, je ochotná sa aj donaha povyzliekať, nech si Freud s Jungom, zavesení na stene, myslia, čo chcú. Evžen sa navzdory všeličomu nevzdá svojho snívania, nepodceňuje správu, ktorú sa mu podvedomie snaží naznačiť. A dobre robí. Aspoň zistí, ako to bolo s malým Petríčkom.

V knihe Síla imaginace Jan Švankmajer napísal: „Dej vždycky přednost tvorbě, kontinuitě vnitřního modelu nebo psychického automatismu před nápadem. Nápad  –  a to i ten nejlepší   –  nemůže být dostatečným motivem k usednutí za kameru. Tvorba není potácení se od nápadu k nápadu.“ Švankmajerova tvorba určite nie je potácanie, je to taká neprerušená riava imaginácie: počnúc debutovým Posledným trikom pana Schwarzewalda a Pana Edgara  z polovice 60. rokov cez Záhradu, Zánik domu Usherů,   cez strašidelný kúsok o detstve Do pivnice, cez Něco z Alenky a Jídlo, filmy Lekce Faust, Spiklenci slasti, Otesánek až po Šílení, a teraz po film Přežít svůj život. Je to ozajstný majster svojho remesla. Ešteže mu rodičia v detstve darovali do „pimprlátkové” divadielko.