Cesta z geta

.je to zúfalé, povieme si mnohí v teple obývačiek. Denný „kaleidoskop“ notoricky sa opakujúcich katastrofických správ z rómskych komunít presahuje možnosti ľudského rozlišovania. Pod ich dojmom by sa stal násilníkom asi aj Gándhí. A to ešte nehovoríme o jazyku „hrdinov“ internetových diskusií. Zlodeji, paraziti, preč s Cigánmi! Pred jesennými komunálnymi voľbami sa v tejto krajine zrodil nový šport: súťaží sa v disciplíne, kto postaví väčší plot či múr. Vtipné? Nie, iba zúfalé. A do veľkej miery oprávnené.

„Opakovane zisťujeme, že pokiaľ je starosta príliš prointegračný, tak ďalšie volebné obdobie už nebude starostom, nezvolia ho. Hovoríme im, že rómska lokalita odtiaľ nezmizne. Pýtame sa, ak naše riešenia odsúvajú, ako to chcú riešiť oni.  Väčšinou sú bezradní,“ hovorí Miroslava Hapalová, riaditeľka organizácie Člověk v tísni, pobočka Slovensko, ktorá má v tomto smere bohaté skúsenosti. Pôsobí na východnom Slovensku od roku 2004, pričom o dva roky neskôr začala prevádzkovať komunitné centrá v troch obciach: v Petrovanoch, Roškovciach a Sveržove. Vďaka systematickej terénnej sociálnej práci sa v nich múry zrejme stavať nebudú. 

„Z ktorých novín ste?“ zaskočí nás nižší starší chlapík v americkej šiltovke otázkou, len čo vystúpime z auta v Michalovciach. Náš ochotný sprievodca po sídlisku, kde sa obyvatelia zložili na výstavbu betónového múru, sa nedávno vrátil zo Spojených štátov, odkiaľ si doviezol veľké auto. To stojí pred panelákom, pričom jeho majiteľ sa ustavične bojí, kedy mu tam dajakí nespratníci z neďalekej rómskej osady Angin mlyn za Sobraneckou cestou urobia ďalší škrabanec. 

Prvé, čo vidíme, keď sa dáme do reči s týmto obyvateľom sídliska, ktorý sa radšej nepredstaví („bojím sa, že by sa mi mohli pomstiť“) je dvojica mužov, ktorí sa vracajú podgurážení  z mesta do osady. Alkohol? Fet? Jeden z nich reve ako tur a mláti rukou do jedného zo zaparkovaných áut. Zvuky sa nesú medzi blokmi panelákov ako ozvena – nikto však grázla nezastaví, nikto sa nebráni a nekričí z okna. Spätné zrkadlo na aute je vylomené, zdá sa, že už dávnejšie. 

Ideme ďalej. Vidíme najnovší múr pri rohu krajného paneláka. Okolo vyšliapaný chodníček v tráve, ktorý sa nezmyselne kľukatí pomedzi stromy smerom k štvorprúdovej výpadovke, kde je prerušený a pokračuje k Anginmu mlynu v diaľke, kde žije odhadom dvetisíc ľudí. Prvý veľký paradox: obyvatelia geta si krátia cestu do centra mesta po vyšliapaných chodníčkoch okolo panelákov. Táto trasa je pritom o dosť dlhšia, ako keby išli riadne po asfaltke. „Je tam blízko škola, možno tú cestu ako prvé vyšliapali deti. Chodí sa pomedzi stromy, pričom miestni sa roky sťažovali. Na hluk, špinu, močenie, výkaly. A mesto nekonalo. Až si v jednej časti sídliska vzali rodiny, ktoré si tam urobili ihriská, do správy pozemok a ohradili si ho betónovým múrom. Čím zabránili Rómom tam chodiť,“ opisuje genézu riešenia narastajúceho hnevu splnomocnenec vlády pre rómske komunity Miroslav Pollák. 

Ideme s naším „americkým sprievodcom“ ďalej, až prídeme k opačnému rohu paneláka, ku ktorému je pristavaný asi tri metre vysoký a dvadsať metrov dlhý múr. Šedé, depresívne – no účinné. Z okna sa vykloní mladý muž, za ním žena. Takisto sa nepredstavia. Balkón pripomína pevnosť: namiesto sklenených okien kovové žalúzie. „Vidíte to? Hádzali nám sem kamene, museli sme si to zaplátať,“ ukazuje muž na opravené diery v balkóne. Zapaľuje si cigaretu. A hovorí, že sa boja poslať na ihrisko dieťa. Že raz im v noci pár súložil priamo pod oknami, že kúpili byt od Rómov (tí skončili ako neplatiči v Anginom mlyne) za pol milióna korún, opravili ho, no dnes je nepredajný. Čo dodať? Tu už je na iné riešenia príliš neskoro. Tento múr nediskriminuje Rómov, ale chráni obyvateľov sídliska. 

Pred dvoma týždňami  v centre Prešova doslova z večera na ráno vyrástol asi osem metrov dlhý a dva metre vysoký betónový múr so železnou bráničkou, ktorá sa dá odomykať iba z jednej strany – z tej, kde bývajú nerómski obyvatelia, samozrejme. Majú pekné, udržiavané domy. Aj ich už roky obťažuje vandalizmus obyvateľov geta zvaného Stará tehelňa (pozri rámček.) Medzičasom dajaký sprejer múr ozdobil apelatívnymi nápismi „robte s tým niečo“ a podobne. Za ním sa otvára našincovi pohľad na iný svet: kopec, burina, vyšliapané poľné chodníčky a pôvodne celkom pekná bytovka plná 176 pôvodne celkom pekných sociálnych bytov. Nekvalitné omietky medzičasom opadali, zvyšný obraz skazy sa dá opísať obľúbeným eufemizmom – ide o „vybývaný“ priestor. 

Z diaľky vyzerá Stará tehelňa ako „bežný dom“, stačí však zísť po kopčeku dole. Sprevádza nás jeden z troch terénnych sociálnych pracovníkov mesta pre túto lokalitu Michal Petruf. Šikovný chalan, pracuje tu štyri roky. S prestávkou, keď si bol zarobiť v Anglicku, pretože z platu 420 eur čistého sa príliš vyžiť nedá. Ideme do vchodu č. 5, ktorý by mesto chcelo uspôsobiť ako vzorový. S domovou samosprávou Rómov, od okolia oddeleným čistým vchodom a prehradenými pavlačami, ktoré doteraz umožňujú voľný pohyb po celej bytovke. Cieľ? Viacstupňové bývanie s možnosťou pádu na samé dno (kontajnery) pre nezodpovedných a neprispôsobivých, ale aj s možnosťou opustenia geta pre tých druhých, slušných. Zatiaľ koncept funguje, žiaľ,  spolovice: na dno sa dá padnúť, hore sa však vystúpiť nedá.  Vchod č. 5 má ešte od vzorového ďaleko. Okná sú roztlčené, steny obité a pomaľované presne tak ako v iných vchodoch. Do svojho bytu (čistého a uprataného) na hornom poschodí nás pozýva Anna Bogárová. Staršia Rómka tvrdí, že vyrástla na jednej ulici s Františkom Kubicom, ktorý je majiteľom prvého domu pri múre na kopci. „Joj, veľmi dobre sme vychádzali. Keď jeho mama nebožka piekla koláče, my išli tam. A keď moja piekla, nebožka, prišiel on k nam. Minule som s Ferim kurila cigarety tam hore. Fajne som pošedzela na trave. A mur? Dobre, že postavili, aj väčší by bolo treba. I mne robia Romovia na zlosť. V zahradach orechy a hrušky ťapaju. Minule vzal Feri hrable a nahaňal ich,“ rozpráva krátko, po šarišsky, pani Bogárová. 

Rudolf Dužda býva na opačnom konci Starej tehelne. Má pekne upravený, zariadený a čistý byt. Róm, pôvodom z Veľkého Šariša pracoval do roku 1995, keď prišiel o prácu, vo vodárňach. Jedna z jeho dvoch dcér je na vozíčku a musí ju nosiť na chrbte – z tretieho poschodia. V dome nie je výťah. „Michalku, vieš mi pomôcť vymeniť tento byt za iný, na prízemí?“ prosí pán Dužda Michala Petrufa. „Pokúsim sa, nie som však boh ani poloboh,“ odpovedá a keď vyjdeme von, dodá:  „A to ste ešte neboli v tých najlepších bytoch. Najmodernejšie tapety, francúzsky vzor, dve plazmy stodvadsaťsedmičky, jedna v obývačke, druhá v spálni, bodové svetlá, kuchyňa na mieru, barový pult. Sú to ľudia, ktorí chodia do práce.“ Celú tragédiu lokality odhalí v príbehu rómskej rodiny, ktorej dcéra študuje na cirkevnej škole a do ktorej „by nebolo hanbou sa priženiť“. Už roky neúspešne žiadajú mesto o možnosť ísť bývať inde ako v Starej tehelni. 

Napokon schádzame do pivnice, kam nás volajú miestni. V tme, zime, špine a vode matne rozoznávame nejakých ľudí, periny na zemi a sviečku na stole. S prosbou o pomoc sa na Michala obracia žena. Jej manžel neplatil za byt, tak ich vyhodili. On skončil pri kontajneroch, ona s tromi deťmi tu. Európska únia 2010 alebo Sarajevo 1993? Je evidentné, že ani v Prešove múr nerieši príčiny, iba následky.

Akokoľvek to vyzerá beznádejne, cesty z geta existujú. Nejde však o pohodlné skratky, obrazne povedané. Splnomocnenec Miroslav Pollák hovorí o jedinej možnej ceste, a tou je terénna sociálna práca. Na Slovensku budú potrebné stovky komunitných centier a tisícky terénnych pracovníkov. Otázka je, kde ich vziať. „Sú tisíce absolventov sociálnej práce, ktorí nemajú prácu. Tak načo študovali?“ pýta sa Pollák a dodáva, že sa pripravuje kľúčová legislatívna norma o sociálne vylúčených spoločenstvách. Tento zákon bude smerovať k vzniku siete komunitných centier (KC). Ich prevádzku by mal po novom platiť najmä štát. Mnohé užitočné terénne programy boli doteraz z dôvodov nedostatku financií opakovane prerušované.

A práve k procesu štandardizácie činnosti KC sa nedávno uskutočnilo pracovné stretnutie v Poprade, ktoré zorganizoval Člověk v tísni, pobočka Slovensko. „Existuje iba veľmi málo segregovaných lokalít, kde by sa odrazu podaril zázrak a celá rómska osada sa môže zrušiť, lebo jej obyvatelia sa integrovali,“ hovorí Hapalová a dodáva: „Našou hlavnou cestou je podpora jednotlivcov, ktorí sa chcú a vedia z toho prostredia dostať von. Podporujeme teda ich individuálnu sociálnu mobilitu, máme viacero typov služieb. Od nízkoprahových centier pre deti a mládež cez doučovanie až po asistenciu pri hľadaní zamestnania.“

V Sveržove pri Bardejove miesto, kde žijú Rómovia, ani zďaleka nepripomína getá či osady. Dokonca ani cudzinci tu na rozdiel od iných osád nevyvolávajú veľký záujem. Neobkľučuje ich hŕba kričiacich detí a ich rodičov, večne sa na niečo sťažujúcich. Spoza dverí malých, ale čistých domov len sem-tam niekto vykukne, aby sa hneď vrátil k svojim veciam. 

„Keď som začal richtárčiť, tak tu bola klasická rómska osada, kde ľudia nemali sporáky,  stoličky ani stoly. Chlap si nemal kde ani kabát vysušiť, pretože doma nič nemali. To bola najslabšia rodina, deti behali holé. Dnes ich dávam za príklad, tak majú doma čisto,“ opisuje starosta Pavol Ceľuch stav predtým, ako sa začal život miestnych Rómov meniť.

Na začiatku sa rozhodol v dedine s viac ako päťsto obyvateľmi ( z toho 76 Rómami) zlikvidovať starú osadu a namiesto nej postaviť nové nájomné domy. Stavali si ich samotní Rómovia. Možno práve preto získaný majetok nezničili, naopak, zveľaďujú ho.  Určite sa na tom podpísala aj starostova politika tvrdej ruky. S miestnymi Rómami vyrastal, pozná ich po mene a vie si medzi nimi zjednať poriadok. Sám priznáva, že keď bolo treba, padali aj facky. 

Aj keď mnohí za prioritu pri práci s Rómami považujú vzdelávanie, starosta Ceľuch si myslí, že urobil dobre, keď v obci začal od bývania. „Musia sa mať kde učiť. Manželka je učiteľka a keď predtým prišlo dieťa do školy špinavé, nemala ho ani kam poslať umyť,“ vysvetľuje. Uvedomuje si však, že nové bývanie je len začiatok, a preto v obci podporil aj vznik komunitného centra. Prevádzkuje ho česká organizácia Člověk v tísni a ako koordinátori v ňom pracujú Iva Grejtáková a Andrej Gliganič. Centrum sa sústreďuje najmä na vzdelávanie, organizuje doučovania a má aj program prípravy na strednú školu. Vítaní sú v ňom všetci, Rómovia aj „bieli“. Spoločne sa hrajú, učia či  pracujú na počítači.

Na otázku, prečo to v Sveržove funguje, Grejtáková odpovedá jednoznačne. „Pretože tu fungujú pravidlá a hranice. Starosta je prísny, ale otvorený.“ 

Obaja sociálni pracovníci majú práve radosť z prvého veľkého úspechu. Jedno rómske dievča prestúpilo z odboru kaderníčka na odbor sociálny a pedagogický pracovník, čo je podľa nich veľká vec. Akurát vyrážajú za ňou do Košíc, aby jej pomohli sa zorientovať, zabývať na internáte a vybaviť preukážku na vlak. 

Ani v Sveržove to však starosta nemal vždy jednoduché. Dodnes si spomína, ako získanie dotácie na nájomné domy pre Rómov oznámil v deň výročia založenia obce a celej dedine pokazil oslavy. Hovorili mu, že je „šaleny“. V jeden chvíli bola situácia v dedine už taká vyostrená, že si musel na pomoc privolať súčasného košického arcibiskupa Bernarda Bobera, ktorý sa ešte ako pomocný biskup venoval pastorácii Rómov. „On potom z kancľa, pekne po šarišsky, ľuďom povedal aj to, že veľkosť obce sa nepozná len podľa námestia, ale aj podľa toho, ako sa vieme znížiť k tým, čo pomoc potrebujú,“ spomína starosta Ceľuch. 

Pred Obecným úradom v Žalobíne, neďaleko Vranova nad Topľou, pokojne postáva niekoľko Rómov. Čakajú na sociálne dávky.  „Škoda, že ste neprišli v lete, keď sú záhrady vyparádené,“ víta nás starostka Mária Fečkovičová. Rómske záhrady sú totiž  – okrem Domu smútku, kde sa truhla dvíha hore výťahom – miestnou pýchou. A tiež jedným z dôvodov,  prečo sa obec hrdí „celoštátnou cenou za jedinečný prínos k spolunažívaniu s rómskou komunitou“, ktorú získala v rámci súťaže Dedina roka. 

„Veru, ťahajú sa hore tí naši Rómovia,“ hovorí pani starostka, ktorá je vo funkcii už štvrté volebné obdobie. Aj v Žalobíne, kde Rómovia tvoria asi tretinu z takmer osemsto obyvateľov, existovala podobne ako v Sveržove ešte pred niekoľkými rokmi klasická osada. Bez kanalizácie, vody či žumpy. Potom sa regulovala rieka Oľka a osada musela byť zlikvidovaná. Obec sa rozhodla využiť príležitosť a zlepšiť bývanie miestnych Rómov. Postavila novú infraštruktúru, vodovod, kanalizáciu aj niekoľko nájomných bytov. Niektoré domy si postavili samotní Rómovia, za peniaze získané za zbúrané chalupy, alebo aj na pôžičku. „Inde si nájomné domy poničili, u nás si ich zveľaďujú,“ hovorí starostka Fečkovičová a dodáva, že na to, aby sa Rómovia ako u nich v dedine „potiahli hore“, musí sa s nimi tvrdo a nekompromisne pracovať. „Poznám tu celé rody, máme terénneho pracovníka. Ak sa vyskytne problém, hneď ho riešime. Ak niekto ohlási, že mu boli v záhrade, okamžite to vyhlasujeme rozhlasom, tvrdo s nimi hovoríme. Som učiteľka, snažím sa aj pedagogicky pôsobiť. „Nesmiete rezignovať, ich treba neustále naháňať a motivovať.“  Aby nám dokázala, že nezveličuje, vyzýva nás starostka , aby sme si s ňou išli pozrieť rómske záhrady, ktoré sú vraj krajšie ako biele. Obec v tejto disciplíne každoročne organizuje aj súťaž.

Domy miestnych Rómov nás úprimne šokujú. V jednej záhrade dominuje veľký sadrový pes, v  inej sadrový bocian a spoločnosť im robí množstvo sadrových húb, trpaslíkov a plazov. Keď pani starostka vidí naše úsmevy, povie: „Samozrejme, mne sa tiež nepáčia gýče, som učiteľka výtvarnej výchovy. Teraz ich však budeme učiť, aby robili, krášlili. Vkusu ich budeme učiť potom.“ Platí teda overená múdrosť – radšej gýč ako nič.