Vysoko nastavená latka

Ale prešli len dva mesiace plus desať dní a ten istý Peter Velits zažíval chvíle slávy na stupňoch víťazov v madridskom cieli Vuelty. Jeho tretia priečka v celkovej klasifikácii je bezprecedentne najlepším výsledkom slovenského cyklistu v histórii samostatnosti. Na pretekoch Grand Tour, čiže veľkého tria Tour de France, Giro d´Italia, Vuelta, nikto zo Slovákov nikdy predtým na záverečných stupňoch víťazov nestál.

Velitsov úspech sa na prvý pohľad javí ako senzácia prvého stupňa, ale jeho najbližšie okolie tvrdí, že to až také veľké prekvapenie nie je. Peter Velits je svetovým šampiónom do 23 rokov a má za sebou tretiu sezónu v profipelotóne, pričom v každej z nich získal nové jazdecké skúsenosti. Už pred dvoma rokmi očaril cyklistických fajnšmekrov odvážnym sólom v jednom z najnáročnejších a najdlhších stúpaní na Tour de France Col de la Croix de Fer (2 067 m), pred rokom sa na najprestížnejších pretekoch dlho usiloval ešte ako jazdec nemeckého Milramu o najlepšiu dvadsiatku celkového poradia a v tomto roku musel Tour pre zranenie vynechať. Práve tam niekde sa zrejme začal rodiť základ jeho nevšedného úspechu na Vuelte. Na rozdiel od väčšiny svojich súperov, ktorí absolvovali Tour de France či viaceré letné kritériá či klasiky, si on v letnom období výborne oddýchol a všetku prípravu mohol nasmerovať na španielsky septembrový vrchol.

Samotný pretekár to vidí takto: „Pred Vueltou som bol oddýchnutý a dobre pripravený. Na preteky Okolo Španielska som išiel s vedomím, že sa pokúsim o dobrý výsledok. Že to však bude výsledná tretia priečka, na to by som ani vo sne nepomyslel. Základom bol úspešný úvod, keď sme s HTC-Columbia zvíťazili v tímovej časovke a dobre sa to celé nakoplo. Prakticky od začiatku som sa pohyboval na vrchných priečkach celkového poradia, najhoršie som bol jedenásty. Celkovo som mal pocit, že sa mi darilo v kopcoch, ale aj na rovine. Zrejme som pochytil z každého druhu cyklistického umenia niečo a to sa mi v konečnom dôsledku vyplatilo.“

Komplexnosť je najväčšou cnosťou cyklistu. Slovenský reprezentant vedel zabojovať o popredné umiestnenie v záverečnom hromadnom špurte, no zároveň mal aj ľahké nohy v kopcoch, kde dokázal držať krok s vyhlásenými španielskymi či talianskymi vrchármi. V náročných dojazdoch etáp na tohtoročnej Vuelte vybojoval hneď niekoľko skvelých umiestnení: bol tretí, piaty, siedmy, ôsmy a dvakrát deviaty. Skutočnou šľahačkou na torte bol však jeho triumf v 17. etape – individuálnej časovke v okolí Peňafielu, keď na 46 km zdolal aj veľké časovkové esá Rusa Denisa Meňšova a Švajčiara Fabiana Cancellaru. Úradujúcemu majstrovi sveta a olympijskému víťazovi Cancellarovi nadelil 37 sekúnd, zo šiestej priečky celkovej klasifikácie sa posunul na tretiu a až vtedy sa cyklistický svet definitívne a s plnou vážnosťou naučil vyslovovať jeho meno.  Práve individuálna časovka je totiž kráľovskou disciplínou cestnej cyklistiky. V nej sa nedá nič oklamať, ani sa spoľahnúť na niekoho iného, že to za vás potiahne. Neexistuje tímová réžia, vytváranie si pozície pred finišom či zavesenie sa do háku. Ide sa od začiatku do konca za svoje a väčšina cyklistov si v nej siahne až na samé dno svojich schopností.

Dajme znovu slovo pretekárovi: „Časovka nasledovala po druhom dni voľna a ja som si predtým výborne oddýchol. Šiel som do nej s vedomím, že si musím udržať šieste miesto v celkovej klasifikácii. V úvode som bol dobre rozjazdený a keď som počas trate uvidel pred sebou solídneho časovkára Danielsona, ktorý štartoval dve minúty predo mnou a ja som ho dostihol, došlo mi, že to bude výborný výsledok. Na víťazstvo a na celkový posun na tretie miesto som však rozhodne nemyslel. Prekvapilo ma to rovnako, ako aj ostatných. O to krajší bol potom víťazný pocit z najvyššieho stupňa pre víťazov.“

Velits zvládol časovku majstrovsky, ale pozíciu na stupňoch pre víťazov musel ešte potvrdiť v predposlednej etape s viacerými náročnými horskými prémiami a najmä záverečným drastickým stúpaním na Bola del Mundo vo výške 2 247 m. Takto vysoko sa za bežných okolností nejazdí ani na Tour de France a už vôbec nie v predposledný deň trojtýždňovej tortúry pred záverečnou manifestačnou jazdou do Madridu. Tentoraz to však organizátori naplánovali zámerne takto „zbesilo“, aby dostali z jazdcov aj posledné zvyšky síl. Podarilo sa im to bez zvyšku. 

V záverečných piatich kilometroch jazdci prekonávali prevýšenie 12 – 15 %, pričom už 10 % stačí na totálne roztrhanie štartového poľa. Spoločníkmi im boli hmla, dážď a vietor a tých najlepších hnala vpred na úzkej betónovej cestičke okrem iného aj túžba mať to už konečne za sebou. Sugestívnym obrázkom spod Bola del Mundo chýbali azda už len záchranári horskej služby, no tých nakoniec nebolo treba. Slovenský bojovník prežil všetky nástrahy od organizátorov, prírody aj súperov bez väčšej ujmy a ôsmym miestom v cieli s menej ako minútovým mankom na víťazného Španiela Mosqueru si definitívne zabezpečil celkové pódiové umiestnenie v Madride.  

A znovu Peter Velits: „Bolo to náročné fyzicky, ale aj mentálne. V záverečnom stúpaní som každú chvíľu očakával útoky najmä od Rodrígueza a Schlecka, ktorí ma mohli ešte ohroziť v celkovom hodnotení. Vydržal som ich tempo veľmi dlho a až jeden a pol kilometra pred cieľom sa mi začali vzďaľovať. To som však už vedel, že moja strata nebude taká veľká, aby ma predstihli v celkovej klasifikácii. Zvládol som to takticky veľmi dobre. Som na to hrdý.“

Keď vlani obaja Velitsovci, Peter aj Martin, spoločne podpisovali zmluvu s americkým tímom HTC-Columbia, možno ešte celkom nevedeli, do čoho idú. Jedno však vedeli určite – v prípade potreby sa môžu počas pretekov stopercentne spoľahnúť jeden na druhého. Vzhľadom na Petrovu skvelú formu aj reálne kvalitatívne vyššie jazdecké schopnosti sa Martin na Vuelte podujal na úlohu nosiča vody svojmu bratovi – dvojčaťu. Peter bez mihnutia oka a smietky pochybnosti tvrdí, že keby nebolo Martina, nebolo by ani jeho pódiového umiestnenia: 

„Prvýkrát sme boli tri týždne na pretekoch spolu a fungovalo  to výborne. Vedel som, že sa v etapách môžem naňho stopercentne spoľahnúť. On vždy vedel, čo, kedy a ako urobiť, aby mi pomohol, vždy ma dokázal dostať na tú správnu pozíciu a zjednodušil mi mnohé veci. Keď som bol pod kopcom a musel som si na vetre vytvárať miesto, vedel som, že tam bude Martin so mnou a urobí všetko preto, aby mi to uľahčil. Nikto iný v tíme by to pre mňa takto neurobil.“

Na Slovensku je už takmer pravidlom, že za svetovými úspechmi športovcov stoja vo veľkej väčšine prípadov aj ich rodičia. Bývalý cyklista Ladislav Velits priviedol oboch synov k tomuto športu a počas Vuelty dobrovoľne podstupoval toľko napätia a stresu ako už dávno nie. Peter a Martin mu však svojimi výkonmi robili naozajstnú radosť. Asi  najväčšiu prežíval otec Velits v závere 15. etapy, kde Martin obsadil v cieli 3. miesto a Peter sa vďaka deviatej priečke vyšvihol na štvrtú pozíciu v celkovej klasifikácii. Ladislav Velits tvrdí, že najhoršie na sledovaní jednotlivých etáp, v ktorých sa jeho synovia mordujú, aby dosiahli čo najlepší výsledok pre seba aj pre tím, je to, že im na diaľku nemôže pomôcť:

„Niekedy by som najradšej zasiahol do súbojov v pelotóne, ale ja som strašne ďaleko a spojenie s nimi je len jednostranné. Ja ich vidím na televíznej obrazovke a oni mňa nie. Poviem pravdu, neraz sú to poriadne muky. Najmä keď ide o umiestnenie medzi najlepšími v celkovom poradí. So synmi debatujem po etapách prakticky dennodenne. Čoraz viac sa však presviedčam, že moje rady už ani nepotrebujú. Vo svetovej cyklistike sa už udomácnili natoľko, že sami najlepšie vedia, čo majú robiť. A v čom tkvie podstata obrovského úspechu, ktorý Peter dosiahol? Najmä v tom, že v 25 rokoch cyklisticky dozrel. Má talent, ale vie, že to nestačí, preto veľa trénuje. Ani to však ešte negarantuje úspech, lebo talentovaných, čo veľa trénujú, je pomerne dosť. Treba na to aj kus šťastia. Napríklad vyhnúť sa hromadnému pádu, v ktorom môžete nadobro pochovať svoje nádeje alebo zavesiť sa za niektorého z lídrov v okamihu, keď sa rodí rozhodujúci únik. Tajomstvo jeho úspechu sa však skrýva aj v jeho hlave. Peter vie, kedy, čo a ako urobiť, hovorí sa tomu cyklistická inteligencia. Netlačí sa neustále dopredu, pokojne vyčká na správny okamih a až potom zaútočí. Nie vždy mu všetko vyjde, ale väčšinou vie, čo robí a a prečo to robí.“

V čase, keď na Slovensku ešte doznieva eufória po skvelom výsledku Petra Velitsa na Vuelte, hlavný aktér už tvrdo zarezáva v austrálskom Melbourne, kde sa v závere tohto týždňa uskutočnia majstrovstvá sveta v cestnej cyklistike. Na programe bude v mužskej kategórii „elite“ časovka a neskôr aj preteky jednotlivcov s hromadným štartom. A vzhľadom na čerstvo dosiahnutý úspech ambície slovenského tria (bratia Velitsovci, Peter Sagan) nemôžu byť nízke. Ako vníma Peter situáciu, keď sa zrazu zo dňa na deň ocitol pod prísnym drobnohľadom športovej verejnosti, ktorá bude už v najbližšom čase očakávať ďalšie, možno aj pódiové umiestnenia?

Peter Velits: „Uvedomujem si, že ľudia odo mňa po tomto fantastickom výsledku na Vuelte čakajú úspech aj na svetovom šampionáte. Ja však nechcem dopredu nič predpovedať ani sľubovať. Jednorazové preteky a navyše na majstrovstvách sveta, to je niečo úplne iné ako trojtýždňová Vuelta. Uvidíme, ako sa kto bude cítiť a podľa toho sa na trati zariadime. Ideme tam s bratom Martinom a Petrom Saganom ako jeden tím a budeme si navzájom pomáhať. Čo sa týka ďalšieho pokračovania mojej kariéry, dúfam, že nezostane len pri tomto jednom záblesku, ale moja kariéra pôjde aj ďalej tým správnym smerom. Vuelta mi dala veľmi veľa skúseností a úplne iný pohľad na to, čo v cyklistike môžem dokázať, čiže aj o trochu väčšie sebavedomie. Latku som si nastavil vysoko, podliezať ju v budúcnosti rozhodne nehodlám.”