Čakal som od vás viac osobitosti

Som si istý, že sa to dalo urobiť aj inakšie a s menšími nákladmi, ale viete, ako to funguje. Tieto veci sa nikdy nedajú uskutočniť dokonale. Som celkom prekvapený, ako to niektoré krajiny, napríklad Slovensko, zvládli. Myslím, že ste sa transformácie zhostili veľmi dobre. Pozitívnym vplyvom, ktorý som v rokoch 1993 – 94 nedocenil, bolo, koľko nových príležitostí vznikne zo spolupráce s nemeckým priemyslom. Trebárs v oblasti sériovej výroby automobilov. 

Na druhej strane som trochu prekvapený, že ekonomiky stredovýchodnej Európy nenadobudli o niečo viac osobitosti, svojráznosti či originality. Pred dvadsiatimi rokmi som dúfal, že sa tento priestor stane veľmi inovatívnym. Čo sa týka súčasnosti, zakúsili ste nárast bohatstva, máte viac peňazí, a to sa dnes zdá uspokojivé. Avšak od určitého bodu vás to uspokojovať prestane. Upriamite pozornosť na nové ciele, ktoré budú viac o experimentovaní a skúmaní nových možností. 

Vláda by dávala peniaze súkromným firmám za každého nízkopríjmového zamestnanca. Z pohľadu spoločnosti je to dobrý obchod, pretože výmenou za skromnú sumu peňazí môže štát urobiť rozdiel medzi pracovným miestom alebo nezamestnanosťou daného človeka. Ak je človek nezamestnaný, štát sa o neho musí aspoň do určitej miery postarať a to môže byť celkom nákladné. Čiže vláda by tým ušetrila. 

Nie, týkalo by sa to každého zamestnávateľa, či je už inovatívny alebo nie. K takýmto zmenám netreba pristupovať so zaujatosťou. 

Niekedy používam rôzne slová v rôznych významoch. Čo som mal na mysli je, že miera nezamestnanosti sa nevráti k starej prirodzenej miere, ale k tomu, čo nazývam nová prirodzená miera nezamestnanosti. Teda pre Spojené štáty to bude 7,5 percenta a nie 5,5 percenta ako predtým. Ale je pravda, že mieru nezamestnanosti skoro každý pozná, a preto je to celkom dobrý indikátor celkovej ekonomickej aktivity. 

Myslím, že v Spojených štátoch sa udialo viacero štrukturálnych zmien, kvôli ktorým bude veľmi ťažké až nepravdepodobné vrátiť sa k tým 5,5 percentám. A to už ani nehovorím o 3,9-percentnej nezamestnanosti na konci 90. rokov. Naša ekonomika už nie je taká inovatívna, akou bývala kedysi. Máme obrovské sociálne záväzky, ktoré na nás naplno doľahnú okolo roku 2020. Ďalej je tu náš rozmerný verejný dlh. Podnikové investície sú slabé už celé desaťročie. Za týchto okolností je nemožné byť presvedčený o normálnom oživení. 

Treba urobiť opatrenia, aby bolo príťažlivejšie zakladať nové spoločnosti. Aby sa to opäť vyplatilo. Tých vecí by sa našlo viac. Vo finančnom sektore potrebujeme pár nových bánk, ktoré by vstupovali s peniazmi do inovatívnych projektov. Na stránkach denníka New York Times som to nazval „Prvou národnou bankou inovácií“. V živote firmy je najdôležitejšia pomoc od „anjelského investora“, teda niekoho, kto jej pomôže v začiatkoch. Týchto ľudí nie je veľa a nájdete ich len s ťažkosťami. Na západnom pobreží Spojených štátov sa pár podobných investorov dalo dohromady a vytvorili spoločnosť s názvom Super Angel Fund. Tento fond investuje do mnohých začínajúcich firiem, čím sa, samozrejme, rozkladá riziko.

Je pravda, že som kritický k istým aspektom sociálneho štátu, no ešte viac kritizujem európsky korporativizmus. Myslím teraz v tom význame, ako sa toto slovo používalo za Mussoliniho. Teda veľké odbory, konfederácie priemyslu a ďalších záujmových skupín, pričom každá nová dôležitá spoločenská iniciatíva musí prejsť ich schválením. Je to veľmi dusivé a protitrhové, navyše každá otázka sa hneď politizuje. Nemôžete, trebárs, len tak postaviť kdekoľvek továreň iba preto, že vám patrí pozemok. Potrebujete najskôr mnoho povolení. Samozrejme, ani Spojené štáty od tohto nie sú úplne oslobodené, ale je to omnoho lepšie. 

Vezmite si teraz tú debatu o mešite, ktorá sa má postaviť neďaleko miesta, kde stálo Svetové obchodné centrum. Veľa ľudí i dnes povie, že je to možno šialené, ale úradné náležitosti si splnili, pozemok majú, tak nech si to postavia. 

Niektoré krajiny sa dostali do problémov, lebo nevedeli vyrovnať štátne príjmy a výdavky. Videl som však štúdiu OECD, podľa ktorej sú Spojené štáty v horšom stave ako Francúzsko či Taliansko. Čiže príklady fiškálnej nezodpovednosti sa nájdu na oboch brehoch Atlantiku. Nemyslím si, že problémy Európy sú morálnou drámou, v ktorej hlavnú rolu hrá výlučne zlo sociálneho poistenia. Nie som síce veľkým fanúšikom sociálneho poistenia, no sú tu aj iné faktory. Napríklad príliš silná ochrana zamestnanca pred prepúšťaním, ktorá sťažuje aj zamestnávanie. Alebo skoré odchody do dôchodku. Ja mám 77 rokov a stále ešte pracujem. (Smiech.) 

Najideálnejším prípadom je, keď človek všetky tie pozitívne vlastnosti má a nájde si zamestnanie, ktoré ho bude napĺňať. Čo však s tými ostatnými? V podstate by ľudia mali mať niečo ako základný nárok hľadať si prácu, ktorá si získa ich myseľ, uchváti ich predstavivosť, otvorí im možnosti, aby sa rozvíjali a zakúsili sami seba. Aby objavili, čo sa v nich ukrýva. Je to akési základné právo človeka, o ktorom hovorili už filozofi Aristoteles alebo Giovanni Pico della Mirandola. O tomto bola renesancia i osvietenstvo – avšak v jeho škótskej, nie tej francúzskej podobe. Niektorí si podľa týchto pravidiel neželajú hrať, chodia do práce od deviatej do piatej a zaujímajú sa len o svoju výplatnú pásku? V poriadku, je to ich právo. Ale aspoň by nemali brániť tým, ktorí chcú kráčať cestou sebarealizácie a sebaobjavovania.