Ako fungujú malé galérie

Množstvo malých galérií, ktoré človek objaví na hlavných uliciach, v podchodoch, dvoroch, ale aj v pivniciach či prenajatých bytoch Bratislavy, vlastnia či vedú podnikatelia, galeristi, ale aj umelci. Pre niektorých je to iba radosť a vedľajší zdroj príjmu, pre iných prestíž a spoločenský status a pre mnohých aj živobytie. Všetci galeristi, s ktorými sa .týždeň rozprával, majú jedno spoločné: svoju prácu robia s nadšením. 

Vchádzame do jednoizbového bytu na prízemí obytného domu pri Prezidentskom paláci. Sídli tam hádam najmenšia galéria v Bratislave – Krokus. Vedie ju galeristka Gabriela Kisová, ale majiteľ je podnikateľ s nehnuteľnosťami, zberateľ a milovník umenia z neďalekej Viedne. Kto galériu nepozná, alebo si ju nenašiel na internete, asi by ju len tak nenavštívil. Napriek malým priestorom má táto galéria veľké kontakty v zahraničí. Krokus sa zameriava na súčasné slovenské výtvarné umenie a zúčastňuje sa aj na medzinárodných veľtrhoch vo Viedni či Berlíne, čo nie je lacná záležitosť. „Účastnícke poplatky sa pohybujú od 4- do 12-tisíc eur a k tomu treba prirátať dopravu, poistenie diel, ubytovanie a iné drobnosti,“ vyratúva Gabriela. Na veľtrhy sa niekedy galéria dostane iba na pozvánku či výberom komisie. Pošle svoje portfólio a čaká. Niekedy aj roky. Účasť na veľtrhu sa oplatí vzhľadom na kontakty, ale aj predaj. Dobrý predaj však nezaručuje ani veľtrh. „My sme mali predajný úspech už po dvoch rokoch, čo nie je bežné,“ dodáva galeristka. 

Slovenský trh s umením je totiž malý a navyše zdeformovaný zvykom, najmä skúsených zberateľov, obchádzať galérie a nakupovať priamo v ateliéri. Idú k umelcovi, lebo súkromné galérie tu pre desiatimi rokmi takmer neboli a zvyknúť si na ich služby potrvá roky,“ myslí si Gabriela. Z pohľadu zberateľa to má logiku, pretože ušetrí. Galérie si zväčša z ceny diela berú províziu od 10 do 50 percent. Umelec však stráca servis, ktorý mu poskytujú galérie v podobe marketingu. 

Galerista je ako producent filmu či knižný vydavateľ dokopy.  Zabezpečí umelcovi vydávanie katalógu, kontakty, prezentuje ho na veľtrhoch, rozposiela newsleter klientom, vybaví dopravu, poistenie. Zabezpečuje aj catering pri vernisážach a iné drobnosti od klincov až po závesné systémy. 

Gabriela vysvetľuje, že galerista má širšie pole pôsobnosti a zodpovednosti ako kurátor. Kým kurátor výstavu realizuje, galerista je zodpovedný aj za profil galérie a vytvára jej značku. Krokus zatiaľ funguje dva roky a nedá sa povedať, že žije iba z predaja diel. Mecenášom je jej viedenský majiteľ a získal aj granty z ministerstva kultúry. Gabriela hovorí, že trh s umením sa pomaly rozbieha ako spoločnosť bohatne, ľudia cestujú a vzdelávajú sa. Chýba jej však užšia spolupráca s architektmi a dizajnérmi. Tí by mohli služby galérií využívať pri dotváraní interiérov, ale nerobia to. Nie sú na to zvyknutí alebo im investor viaže ruky nízkym rozpočtom, v ktorom nie je miesto na umenie.

Filip Vančo založil galériu Photoport pred štyrmi rokmi najmä pre svojich študentov. Učil na VŠVU fotografiu a videl, že jeho žiaci nemajú kde prezentovať svoje diela a namiesto fotky sa venovali manuálnym brigádam. „Chcel som, aby vystavovali a brigádovali radšej v galérii ako v Tescu,“ hovorí Vančo. 

Nešlo mu prioritne o predaj diel a zisk, ale ak sa niečo predá, je rád. Galériu, ktorá sa práve sťahuje zo zaujímavých suterénnych priestorov na Grösslingovej ulici, vedie pod hlavičkou občianskeho združenia, a preto by sa mohol uchádzať aj o granty od štátu. Ministerstvo kultúry však galérii, ktorá má aj komerčné príjmy, nie je veľmi ochotné finančne pomôcť. Podpora galérií od mesta je v Bratislave podľa Vanča ilúziou. Chýbajú dlhodobé granty, ktoré by pokryli činnosť galérie na niekoľko rokov, a nie iba na jednu akciu,“ vysvetľuje. Photoportgallery prezentuje najmä tvorbu začínajúcich mladých autorov. Vančo by rád naštartoval trh s umeleckou fotografiou, ktorý na Slovensku v podstate neexistuje. V nových priestoroch galérie na Pražskej ulici chce vybudovať aj centrum súčasnej fotografie. Súkromní zberatelia a firmy podľa jeho slov hádam čoskoro pochopia, že autorská fotografia v ich priestoroch môže byť pridanou hodnotou. Dnes sú partnermi jeho galérie skôr múzeá a galérie. 

FruFru Gallery je neprehliadnuteľná. Má veľký výklad na rušnú Štefánikovu ulicu v Bratislave a veľkorysé priestory. Tento projekt pritom začínal ako internetová galéria. Majitelia skoro pochopili, že obrazy cez e-shop sa predávať nedajú, záujemcovia o umenie predsa len preferujú osobný kontakt s dielom. Viackrát menili priestory a z periférie hlavného mesta sa dostali až do centra. Súčasné priestory im poskytuje sponzor developerská a architektonická firma ITB. „Každá galéria by mala mať svojho Mediciho,“ myslí si Miloš Kopták, grafik a ilustrátor a jeden zo štyroch spolumajiteľov galérie. Poloha je podľa neho pre galériu veľmi dôležitá, pretože ľudia neprídu na perifériu len kvôli výstave. Navyše, výklady pomôžu priviesť k umeniu aj ľudí z ulice. 

FruFru Gallery sa zatiaľ neusilovala o štátne granty. Má formu eseročky, žije teda z provízii z predaja diel, z podpory sponzorov, ale aj z prenájmu umeleckých diel. Funguje to tak, že firma si dočasne požičia ich obrazy a platí za ne nájomné. Ak sa jej po čase zunujú, prenajme si nové, ale často sa stáva, že si nejaké aj kúpi. 

Ján Guráň, ďalší spolumajiteľ a ekonomický pilier galérie, vysvetľuje, že požičiavať jedno dielo sa neoplatí, vždy je to súbor a minimálne na tri mesiace. Náklady na prevoz, inštaláciu a poistenie sú totiž nemalé. Nájomné je pritom menšie ako 2 percentá hodnoty obrazu mesačne. Na zahraničné veľtrhy táto galéria veľmi nechodí, pretože náklady sú v desaťtisícoch eur a návratnosť mizivá. „Ceny našich autorov sú totiž menšie ako zahraničných a my si nemôžeme dovoliť predávať autora za inú cenu doma a v zahraničí,“ hovorí Kopták. Majiteľom sa nepáčia ani čakacie listy na zahraničné akcie. Napriek malému slovenskému trhu sa FruFru Gallery venuje budovaniu mena a značky doma. Majitelia robia prísnu selekciu, koho a čo vystavujú. Na jednotlivé výstavy si najímajú viacerých kurátorov, aby predišli preferencii niektorých autorov. „Chceme byť garanciou kvality a hodnoty našich predávaných diel,“ dodáva Guráň. Navyše, majitelia trvajú na tom, aby ceny v ich galérii boli rovnaké ako u umelca v ateliéri, čím chcú naučiť autorov aj zberateľov, že galéria je potrebná. „V Rakúsku si autor nedovolí predať niečo mimo svojej galérie, lebo vie, aký servis mu ona ponúka,“ vysvetľuje Guráň. Ak sa zničí sľubne sa rozvíjajúci trh s umením v galériách, autori predajú ešte nemej ako doteraz. 

Nájsť galériu Space v ružinovskej štvrti pri Nivách je umenie, ale priestor, kde sa nachádza, potom návštevníka prekvapí. „Sídlili sme už na viacerých adresách, ale veľkosť a členitosť tohto priestoru je pre naše rôznorodé aktivity výhodný,“ hovorí Juraj Čarný, zakladateľ, kurátor a galerista. Keď galériu pred 11 rokmi zakladal ako neziskovú organizáciu, v Bratislave veľa konkurencie nebolo. Tie galérie, ktoré vznikli na začiatku 90. rokov, postupne pre neexistenciu dopytu skrachovali. Za umením sa chodilo do iných slovenských miest. Space začínal s prezentáciou mladých umelcov, ale dával priestor aj autorom strednej a staršej generácií, ktorí za komunizmu nemohli vystavovať. 

Galéria v centre mesta s veľkými výkladmi je asi snom každého galeristu. Ceny prenájmov však neutiahne každý. Čarný navyše nechcel robiť dílera umenia, i keď vie, že komerčné galérie majú svoje miesto na trhu. „Nepovažujem ich za konkurenciu, ale za dôležitých spolutvorcov priestoru na propagáciu umenia. Nesmierne som sa potešil,  keď začali vznikať, pretože na Slovensku je dnes nevyhnutné naučiť ľudí, že umenie ich môže duchovne obohatiť a intelektuálne povzniesť,“ tvrdí. Space je orientovaný na projekty a žije predovšetkým z domácich, ale aj zahraničných grantov. Grantová byrokracia ho neteší, ale naučil sa ju akceptovať. To, že granty nie sú celoročné, ale pokrývajú iba jednotlivé projekty, núti galeristu byť inovatívnym a robiť viacero projektov naraz.

Okrem výstav slovenských autorov súčasného umenia doma aj v zahraničí  organizuje prednášky, medzinárodné konferencie, založil Bratislavský rezidenčný program a tradíciu Crazycurators Biennale. Umenie vyváža aj do slovenských regiónov v projekte Potulná galéria a prezentuje ho na bilbordoch. V priestoroch nákladného auta sa umenie prezentuje aj na slovenských hudobných, filmových a divadelných festivaloch. Podľa Čarného je problém grantov aj v tom, že na Slovensku pochádzajú takmer výlučne z jedného zdroja – od štátu. Nefunguje sponzoring ani zberateľstvo. Mestá a VÚC akoby nemali záujem o súčasné umenie. Väčšina z nich podporuje iba pár vybraných galérii s mainstreamovým umením a na ostatné už peniaze nedáva. „Príkladom by nám mohla byť Praha, ktorá v grantovom programe udeľuje podporu aj vo výške viac ako milión korún,“ konštatuje galerista. Navyše, na Slovensku stále existuje málo nadácií, ktoré by podporovali súčasné umenie. V 90. rokoch podporovalo  umenie Sorosovo centrum súčasného umenia, ale jeho priority sa vstupom Slovenska do EÚ presunuli inam. Granty od ministerstva kultúry ho nahradiť nedokážu.

Na rozdiel od majiteľov galérie FruFru je pre Space účasť na zahraničných veľtrhoch kľúčová. S dielami slovenských autorov už prebrázdila New York, Miami, Viedeň, Bolognu, Miláno aj Berlín. „Áno je to nesmierne drahé, stane sa, že nič nepredáte, ale musíme si uvedomiť, že veľtrhy sú jedinou cestou, ako nadviazať komunikáciu so zahraničnými zberateľmi, ale aj s kurátormi z rešpektovaných zbierok a múzeí,“ myslí si galerista.