Povedať Turecku slovenské nie?

.jedným z prvých príkladov bolo Grécko. Ivan Mikloš si trúfol na veľkú hru, Iveta Radičová s Mikulášom Dzurindom a aj ostatní koaliční partneri sa pridali a výsledkom je prvý medzinárodný úspech. Grécku nepošleme ani euro a náš imidž sa zlepšuje. Robert Fico spojenie „národné záujmy“ radšej už nepoužíva, európski lídri nás vzali na vedomie a občasných kritikov z Bruselu alebo Frankfurtu prehluší napríklad pochvala od nositeľa Nobelovej ceny. 

Pre Slovensko je to unikátna chvíľa. Pre svet začíname byť zaujímaví nielen tým, aké reformy prijímame doma, ale napríklad aj tým, čo si naši politici myslia o svete okolo nás. Navyše, Slovensko má ministra zahraničných vecí, ktorý sa svojim kolegom nemusí predstavovať a napriek zlým ekonomických číslam máme vládu, ktorej reputácia neprivoláva zbytočnú kritiku ani pozornosť ratingových agentúr. Čo viac si želať?

Programové vyhlásenie súčasnej vlády je v časti o zahraničnej politike plné najmä všeobecných vyhlásení. Hovorí síce o „aktívnej európskej politike“, ale nič priveľmi merateľné k tomu nepridáva. Dzurindovo ministerstvo však má čo ponúknuť. Prvou veľkou témou, o ktorej sa špekuluje v bratislavských kuloároch, sú ceny plynu. Slovensko aj okolité višegrádske štáty totiž Rusom platia za plyn vyššiu cenu ako Rakúšania alebo Nemci. Bratislava, ktorá momentálne predsedá V4, sa preto pohráva s myšlienkou vystupovať voči Rusku ako jednotný partner – a pokúsiť sa tak vyjednať lepšie ceny pre všetkých. O téme sa zatiaľ viac diskutuje v treťom sektore, možno však očakávať, že časom sa dostane aj na stôl ministrov zahraničných vecí.

Druhou témou je rozširovanie Európskej únie. Zdá sa, že Berlín a Paríž občas bolí z nových členov hlava, inokedy ich trápi stále otvorená peňaženka. Napätie naposledy zvýšili balkánski Rómovia vo Francúzsku, ale aj na moslimský svet sa obracajúce Turecko. Chorvátsko tak môže byť nadlho posledná krajina, ktorá sa do Únie dostane. Slovensko však otvorene hovorí, že ďalším členom by malo byť Srbsko. Parlamentný výbor pre európske záležitosti podporil začatie rokovaní o asociačnej dohode s Belehradom jednohlasne, Dzurinda teda mandát má a zvyšok bude závisieť od našich schopností a tak trochu aj predstavivosti (viac v rámčeku). Malou príležitosťou pre našu tému môže byť aj nadchádzadjúce maďarské a poľské predsedníctvo EÚ.

Tak znie ďalšia otázka. Európski ministri o budúcnosti Turecka rokovali naposledy minulý týždeň. Komisia oficiálne privítala výsledky nedávneho referenda, český komisár pre rozšírenie Štefan Fülle výsledok považuje za „krok správnym smerom“.  Ani náhodou však nemožno hovoriť o jednote. Prvým dôvodom je, že Turecko si v Únii otvorene neželajú Francúzi a Nemci. Nicolas Sarkozy aj Angela Merkel o tom opakovane hovoria a hoci oficiálna politika EÚ zostáva rovnaká a Turci majú za sebou už 13 vyrokovaných kapitol o pristúpení, členstvo krajiny v Únii si proti vôli Berlína a Paríža dosť dobre nemožno predstaviť. Otázkou preto zostáva, akú hru Brusel s Ankarou vlastne hrá. 

Otázku však možno postaviť aj naopak. Turecko sa totiž pomaly, ale dramaticky mení. Referendum z prvej polovice septembra posilnilo moc tureckého premiéra Recepa Erdogana a oslabilo sekulárny charakter štátu, ktorého hlavným garantom bola armáda. Populárny Erdogan presadil pri vysokej účasti 77 percent voličov svoje záujmy. Ľudia schválili jeho návrh, aby sa oslabilo postavenie armády a posilnil vplyv vlády na ústavný súd. Ústavný súd a armáda boli pritom až doteraz dve najdôležitejšie inštitúcie, ktoré bránili sekulárny charakter režimu, často nezápadnými spôsobmi, ale s výsledkom, ktorý robil z Turecka dôležitého západného spojenca. Armáda aj súd sa po novom dostanú pod kontrolu vlády, pričom až 14 zo 17 sudcov ústavného súdu bude menovať priamo prezident. Triumf Erdoganovej umiernenej moslimskej strany AKP sa tým však nekončí. Prezident Abdullah Gül, ktorý je tiež z Erdoganovej strany, na Valnom zhromaždení OSN odignoroval snahy izraelskej diplomacie o stretnutie s prezidentom Šimonom Peresom, a namiesto toho sa stretol s iránskym prezidentom Mahmúdom Ahmadínedžádom. A nezostalo iba pri symbolike. Turci totiž hlasovali proti Američanmi navrhovanej rezolúcii proti Iránu a otvorene kritizujú aj unilaterálne sankcie, ktoré voči Teheránu uplatňujú USA a EÚ. Prezident Gül si pochvaľuje, že o turecké cenné papiere je väčší záujem, ako o španielske či talianske a moslimom na Blízkom východe imponuje jeho antiamerikanizmus. Američania sa podľa New York Times obávajú, že viaceré iránske programy sú dnes financované cez turecké banky, irituje ich protiizraelská politika Ankary aj regionálne summity, na ktorých sa stretávajú Rusi s Iráncami. Toľko exkurz do súčasného Turecka. Čo to však znamená pre Európu? 

Slovenský parlament ešte o Turecku v novom volebnom období nerokoval. Súčasnou politikou štátu je podpora rokovaní EÚ s Tureckom s otvoreným koncom. Je to výsledok dohody, ktorú uzatvoril Mikuláš Dzurinda ešte ako premiér s vtedajšou opozíciou. Jedinou stranou, ktorá sa postavila proti, bolo KDH. Mala by sa naša politika voči islamizujúcemu sa Turecku zmeniť? Minister Dzurinda si myslí, že nie. „Turecko bolo pozvané rokovať o vstupe s otvoreným koncom. To znamená, že sa môže, ale ani nemusí stať členom EÚ. A to platí stále,“ hovorí pre .týždeň. KDH, ktoré bolo v minulosti tvrdým kritikom tureckého miesta v Únii, hovorí o poznanie miernejšie. Podľa Jána Figeľa, niekdajšieho člena Európskej komisie, ktorá turecké členstvo podporovala, „KDH víta výsledok septembrového referenda o ústavných zmenách, ktoré môžu z dlhodobého hľadiska Turecku priniesť väčšiu mieru demokracie a ochrany ľudských práv.“ Dôležité podľa Figeľa bude, ako sa zmeny premietnu v praxi, KDH však naďalej podporuje pre Turecko status privilegovaného partnerstva, nie plnohodnotného členského štátu. 

Kritickejšie vidia tému poslanci parlamentu. Nový poslanec SDKÚ a člen eurovýboru Kamil Homoľa hovorí, že máme prirodzený záujem „na dobrých vzťahoch s našimi susedmi, aj na tom, aby krajiny ako Turecko, Líbya či Alžírsko boli demokratické krajiny. Neznamená to však, že automaticky patria do EÚ,“ hovorí pre .týždeň. Podstatne kritickejší je predseda zahraničného výboru a náš bývalý kolega František Šebej (OKS). Erdoganova vláda podľa neho demontuje základy sekulárneho štátu, „čiastočne aj na nepremyslený nátlak EÚ“. Turecko podľa Šebeja „môže pod zámienkou akože demokratických zmien kráčať k ďalšej islamizácii“, a preto nielenže nepatrí do Únie, ale „prestalo byť aj spoľahlivým partnerom v NATO“. 

Budúcnosť Turecka znepokojuje aj slovenských diplomatov. Podľa zdroja, ktorý si neželal byť menovaný, „treba Erdogana hodnotiť podľa toho, čo robí, a to je zmena režimu a sekulárnej podstaty štátu. Väčšina politikov sa tvári, akoby sme mali na výber medzi dvoma Tureckami, z ktorých sa nám jedno páči a druhé nie. My však na výber nemáme, a ten, kto diktuje podmienky, je Erdogan. Tomu sa musí prispôsobiť aj naša politika.“ 

Zdá sa teda, že vo vzťahu k Turecku môže vzniknúť nový konsenzus. Hoci minister Dzurinda je opatrný a hovorí o „vzájomnej vnímavosti a trpezlivosti“, politické kuloáre by rady tému posunuli ďalej. Pravda je, že Slovensko sa nemusí vyjadrovať k všetkému, na druhej strane, odvaha našej diplomacii pristane viac ako vyčkávanie. A Turecko ponúka pre nás aj jednu príležitosť. Okrem väzieb na Teherán, útokov na Izrael a zavádzaní mierneho islamizmu ide aj o práva tamojších kresťanov. Sú totiž príliš slabí na to, aby sa dostali do pozornosti mocných, zároveň však dostatočne diskriminovaní, aby sa ich aspoň niekto zastal.