Väčšina ľudí rozumie, čo je to „Jóbova zvesť”, hoci biblickú Knihu Jób nikdy nečítali. Podobne vieme, kto je to doktor Faust (ten čo podpísal tú zmluvu s diablom), Mefistofeles (to je ten diabol), možno dokonca tušíme, kto je Grétka (tá, do ktorej sa Faust zamiluje). To všetko vieme, no Goetheho Fausta napriek tomu nepoznáme. Nakoniec, ani veľmi nemáme odkiaľ: v slovenskom preklade Milana Richtera sa v nedávnej minulosti dalo zohnať akurát bibliofilské vydanie Fausta a Margaréty (2000, Vydavateľstvo PT), teda „Prafausta”, ktorý tvorí len prvú časť Goetheho veľdiela. Kompletného Fausta si možno zadovážiť len v klasickom českom preklade Otokara Fischera (2005, Academia), no vzhľadom na rozsah a komplikovanosť textu sa doňho zrejme pustia iba skutoční milovníci literatúry. My ostatní sa môžme stretnúť s Faustom v Slovenskom národnom divadle.
Sú to vlastne dve stretnutia za jeden večer. Režisér Martin Čičvák sa totiž podujal na mimoriadne náročnú úlohu a do jednej inscenácie spojil obidve časti Fausta (o náročnosti projektu svedčí aj to, že premiéra bola presunutá z pôvodného júnového na septembrový termín). Divadlo je to skutočne komplikované a po každej stránke náročné. Prvá časť zobrazuje osobnú drámu doktora Fausta, ktorý ako nad hrobom naklonený starec pristúpi na diablovu diabolskú hru a za prísľub opätovného návratu do mladosti s ním vlastnou krvou podpíše zmluvu, ktorej dôsledky si nevie predstaviť. Druhá časť je sériou zvláštnych obrazov a scén, v ktorých sa stretáva antika s pruskou armádou, sledujeme stvorenie Homunkula a tance Euforiona, na smrť utrápeného Fausta a jeho nečakanú anjelskú záchranu.
Fausta – starého aj omladeného – hrá Robert Roth a hrá ho výborne. Bez viditeľných problémov zvláda veršovaný text a bravúrne sa pohybuje medzi všetkými polohami, ktoré si jeho postava žiada. Prekáža hádam len trochu násilné chrapčanie starého Fausta na začiatku – aj keby hovoril „normálnym” hlasom, vedeli by sme, že je slabý starec. Postavu Mefistofela rozdelil Martin Čičvák na muža (Alexander Bárta) a ženu (Zuzanu Fialovú), čím ešte zosilnil jeho schopnosť mať rôzne podoby a útočiť rôznymi zbraňami. Zuzana Fialová bola Mefistofelom zvodným a vo svojej kráse vskutku diabolským. Alexander Bárta bol civilný a sarkastický. Škoda, že sa mu nepodarilo dať do svojej postavy viac sily a slizkej zákernosti. Táňa Pauhofová bola ako Grétka čistá a krehká, jej naivná cesta k tragickému koncu bola priam bolestivo presvedčivá.
Nielen vďaka skvelým hercom sa celé štyri hodiny je na čo pozerať. Tí sa totiž pohybovali po zaujímavej a výborne fungujúcej scéne Toma Cillera s akousi zrkadlovou izbou zavesenou niekoľko metrov nad zemou, pričom sa hralo na celom javisku od podlahy až po strop. Postavy so zvieracími hlavami, recitujúce a spievajúce zbory, bohaté, no nepredvádzajúce sa kostýmy (Marija Havran), bábky a živá piesková animácia, spolu s úžasnou hudbou Petra Kofroňa vytvárali komplexné divadlo, ktorému (hlavne v druhej časti) nebolo vždy rozumieť, no ktoré ani na chvíľu neprestalo byť vzrušujúcim „dívadlom”.
„Zpívám si píseň, má jeden takt, s ďáblem se nesmí sepsat pakt,” napísal vo valdickom väzení Ivan Jirous. Je to tak. Ale po zhliadnutí dvojdielneho Čičvákovho Fausta vieme, že to nie je vždy také jednoduché.
J. W. Goethe: Faust I, II. Preklad: Milan Richert, Réžia: Martin Čičvák, Scéna: Tom Ciller, Hudba: Petr Kofroň, Hrajú: Robert Roth, Zuzana Fialová, Alexander Bárta, Táňa Pauhofová, Ivana Kuxová, Zdena Studenková, Ivan Martinka, Ján Koleník, Gabriela Dzuríková a ďalší. Činohra SND, premiéra: 18. september 2010.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.