.prečo ste prešli z dráhy psychológa na dráhu človeka, ktorý otvára cesty k dialógu medzi stranami rôznych konfliktov doma aj vo svete?
Keď nám zahraniční experti na konflikty kedysi hovorili, že na Slovensku nemáme vybudované mechanizmy na to, aby sme nevideli v inom názore nepriateľa, zdalo sa mi, že nás podceňujú, že to predsa vieme aj bez ich „múdrych rád“. Omyl. Doteraz sme si nezvykli na to, že konflikt sa nemusí končiť iba víťazstvom jedného a totálnou porážkou druhého.
.aký konflikt z novodobých dejín môžete uviesť ako príklad úspešného riešenia?
Za dobrý príklad sa väčšinou uvádzajú tzv. komisie pravdy a znovuzmierenia v južnej Afrike, kde ľudia majú šancu vystúpiť a verejne hovoriť o svojej vine. V tom prípade dôjde k odpusteniu a nemusia ísť do väzenia. Ak to neurobia a existujú dôkazy, že páchali násilnosti, tak budú tvrdo potrestaní. Možno nie je až také dôležité dôsledne potrestať všetkých, ktorí páchali nejaké trestné činy, ide skôr o verejné priznanie sa a hovorenie o vine a ľútosti. Spoločnosti, ktoré to nerobili – horšie príklady sú Tadžikistan po občianskej vojne alebo Kambodža po vláde červených Kmérov – teda tie, ktoré to vyriešia verejným tabuizovaním alebo prekrúcaním histórie, docielia, že konflikt sa potom „zapuzdruje“ ako nevyhojená rana.
.čo hovoríte na pribúdajúce múry pri rómskych komunitách na Slovensku?
Som veľký odporca múrov. Každý múr vyzerá výborne ako krátkodobé riešenie s rýchlym efektom, ale tým, že oddelí od seba sporiacich sa partnerov, zároveň sťaží, často znemožní ich komunikáciu. Tým prináša neskôr ešte väčšie odcudzenie. Ak tie strany menej komunikujú, tak sa menej poznávajú a ľahšie si vytvárajú obraz nepriateľa a predsudky voči sebe. Rozumiem, že niekto to „nervovo neunesie“ a samospráva sa rozhodne stavať múr. Z dlhodobého hľadiska je to však zhoršenie stavu.
.v Michalovciach alebo v Prešove možno ľudia nechcú mať informácie o „tých druhých“, lebo ich už majú plné zuby. Čo by ste im povedali, keby vás zavolali riešiť konflikt?
To, že sa nám podarí zatlačiť nejakú časť obyvateľstva do pozície „tých, ktorí nás nerušia“, ktorí si za múrom žijú ako len chcú, vedie k tomu, že oni o nás nič nevedia a považujú nás za nepriateľov, pričom my im nevenujeme nijakú pozornosť. Výsledok bude to, čo sa ukazuje vo všetkých prípadoch: väčšia kriminalita, väčšie vyostrenie napätých vzťahov. Tak, že to už neskôr nezvládnu ani mocenské mechanizmy. Nie je možné donekonečna posilňovať políciu a bezpečnostné zložky.
.čo je teda účinné riešenie?
Z dlhodobého hľadiska je to, aj keď sa nám to zdá nespravodlivé, investovanie do slabších. Do vzdelávania, do zamestnávania. My však všetko hodnotíme z krátkodobých hľadísk. Roztrpčuje nás, že za dva roky nevidíme zmenu, niekedy dokonca vidíme zhoršenie. Nedochádza nám, že keby sa nerobilo nič, je to ešte horšie.
.v Michalovciach sa ľudia zložili na to, aby zaplatili múr, nič lepšie nedokázali. Keby ste žili medzi nimi, ako by ste to riešili?
V situácii násilných konfliktov by som určite mal pre rezignáciu pochopenie. Aj pre stavanie múrov. Ale vzhľadom na všetko, čo o tom viem, som si vedomý, že to nepomôže. Treba robiť iné, náročnejšie veci.
.aké?
Spoločné aktivity, nekonečne sa usilovať o dialóg. Hľadať riešenia na úrovni jednotlivcov, ak je problém systémový, nie je príliš efektívne. Ja sa môžem s tou najlepšou vôľou pokúšať niečo zmeniť, avšak najzákladnejší problém neodstránim.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.