Zásluhou politikov a médií spravidla rozlišujeme len medzi dvoma skupinami moslimov v Európe: Na jednej strane tí nebezpeční, radikálni moslimovia, ktorí organizujú teroristické útoky, na druhej strane tí umiernení moslimovia, ktorí sa venujú svojmu náboženstvu.
Proti tým prvým treba bojovať a tých druhých treba posilniť, a tak aktívne predchádzať konfliktom. Problematika islamu a moslimov žijúcich v Európe je však oveľa zložitejšia.
Niektorí autori sa svojimi prácami o islame v Európe približujú ku konšpiračným teóriám, keď predpovedajú postupný nárast vplyvu moslimov a ich organizácií do takej miery, že by Európa postupne degradovala na islamizovanú, protiamericky a protižidovsky naladenú „Eurábiu“. Táto hypotéza predpokladá existenciu akéhosi centrálne riadeného islamského hnutia. Takéto hnutie je však pri heterogenite moslimov a ich organizácií v Európe nereálne.
.alarmizmus vs. realizmus
„Alarmisti“ používajú v podstate štyri hlavné argumenty. Prvý – demografický argument – hovorí, že nárast moslimského obyvateľstva v Európe z neho časom urobí značnú politickú silu. Druhý argument hovorí o moslimoch ako o jednoliatej skupine. Tretí argument zase spomína nepriateľské postavenie voči väčšinovej spoločnosti spolu so snahou o dôkladnú segregáciu od jej politických, kultúrnych a právnych inštitúcií. A štvrtý argument má za to, že vplyv moslimských organizácií bude postačovať na ovplyvňovanie vnútropolitických, respektíve zahraničnopolitických rozhodnutí európskych štátov.
V mnohých štátoch Európy žijú početné moslimské menšiny, a preto je namieste zaoberať sa otázkou ich vplyvu na európsku spoločnosť. A predovšetkým je pri tejto otázke potrebná triezva analýza faktov. V centre pozornosti spravidla stoja otázky kriminality či terorizmu, ale treba sa zaoberať aj otázkou vplyvu umiernených moslimských menšín na spoločnosť, na politickú kultúru a na právny systém.
Moslimské obyvateľstvo by v krajinách európskej pätnástky malo zaznamenať pri súčasnej fertilite nárast z terajších 5 na 20 percent v roku 2050. Jeho veľkosť je však rôzna v rôznych štátoch. Navyše už teraz sa pôrodnosť európskych moslimov približuje k nízkym európskym hodnotám. Taký nárast moslimského obyvateľstva, o akom hovoria „alarmisti“, sa nepotvrdil.
Početné náboženské smery u moslimov nevyžadujú formálne členstvo a európske štáty spravidla nevedú žiadnu evidenciu. Existuje veľa rôznych moslimských organizácií, občianskych združení alebo kultúrnych centier, ktoré sa rady chvália početnou členskou základňou. Keďže aj medzi moslimskými organizáciami existuje prirodzená súťaž o členov a o podporu, uvádzaná početná členská základňa často slúži na umelé zvýšenie ich vplyvu na verejnosti. Jednoliaty moslimský blok v Európe neexistuje aj vďaka ich náboženskej, kultúrnej či etnickej heterogenite. Napríklad početná turecká menšina v Nemecku je etnicky a jazykovo odlišná od šiítov iránskeho pôvodu, ktorí sú zase po náboženskej stránke odlišní od sunitských Iračanov. Vďaka tejto heterogenite nie je možné hovoriť o moslimoch ako o jednoliatom bloku, ktorý dokáže zásadne ovplyvňovať politické rozhodnutia.
V roku 2006 sa uskutočnil globálny prieskum verejnej mienky (Pew Global Attitudes Project), ktorý potvrdil, že 61 až 70 percent moslimov žijúcich v Nemecku, vo Veľkej Británii a vo Francúzsku zastáva názor, že vzťahy medzi islamom a Západom sú zlé. Na druhej strane sa 42 percent moslimov žijúcich vo Francúzsku cíti Francúzmi a 80 percent si želá, aby boli integrovaní do väčšinovej spoločnosti. Naopak v Nemecku a vo Veľkej Británii prieskum ukázal, že väčšina moslimov má skôr negatívny vzťah k väčšinovej spoločnosti, zatiaľ čo francúzski moslimovia sú otvorenejší voči hodnotám ich krajiny. Čisto nepriateľské postoje, tak ako ich definujú „alarmisti“, sa ani v tomto prípade nepotvrdili.
.rozdiel v pojmoch
Oveľa zaujímavejší je fakt, že napriek rozdielnemu etnickému, kultúrnemu, alebo ekonomickému zázemiu európskych moslimov, sú mnohé ich predstavy a názory navzájom veľmi podobné a od predstáv a názorov väčšinovej spoločnosti sa diametrálne odlišujú. Tieto názorové odlišnosti sú čiastočne príčinou vnútornej bariéry, ktorú si moslimovia vytvárajú voči nemoslimskej väčšine. V tomto zmysle je potrebné pristaviť sa pri niektorých politicko-náboženských špecifikách islamu.
Z historického hľadiska nebola politická a náboženská prax v moslimských spoločnostiach nikdy od seba oddelená tak, ako sa to vyvinulo v štátoch s kresťanským náboženstvom. V stredovekej Európe sa teoreticky, ale i prakticky presadila paralelnosť medzi svetskou a náboženskou sférou. Slovo „politika“ má v arabčine svoj ekvivalent pod pojmom siyasa. Pod týmto pojmom sa však rozumie len ten výkon moci, ktorý nie je legitimovaný náboženským právom. Legitimovaný je jedine potrebou zachovania islamského spoločenstva.
Táto logika legitimácie nábožensko-politického poriadku existovala do roku 1924, keď v Turecku Kemal Atatürk odstránil kalifát. Turecko samo seba označuje za sekulárnu krajinu. Pri bližšom pohľade však existuje práve v Turecku len obrátena forma jednoty náboženstva a politickej moci. Vznikla tým, že náboženstvo je podriadené štátu, ktorý kontroluje a usmerňuje jeho aktivity. Pred Atatürkovým zásahom bola aktivita štátu legitimovaná náboženstvom. Turecký sekularizmus znamená dominanciu štátu nad cirkvou. V Európe sa pod pojmom sekularizácia rozumie predovšetkým oddelenie štátu a cirkvi, a nie ich subordinácia. V iných štátoch, ako napríklad v Saudskej Arábii, má panovník náboženskú legitimáciu. V Iránskej islamskej republike je činnosť štátu kontrolovaná náboženským zborom desiatich ajatoláhov.
Spoločným znakom pre štáty s väčšinovou moslimskou spoločnosťou je fakt, že vzťah štátu a náboženstva nefunguje na báze nezávislosti, vzájomného rešpektu, spolupráce či občasných konfliktov, ale na mocenskom vzťahu. Takýto vzťah môže mať formu podriadenosti štátnej moci náboženstvu, ako je to v Iráne, alebo naopak, ako je to v Turecku. Zatiaľ, čo sa v iných náboženstvách normy orientujú na jednotlivca, v islame nadobúdajú spravidla zaväznú právnu formu. Tak logicky vzniká potreba právne záväzné normy, ktoré sú písané v Koráne, presadzovať. V európskych štátoch je systém kolektívne záväzných rozhodnutí či noriem známy aj pod pojmom politika.
Pre moslimov je preto zložité zladiť text Koránu, ktorý je plný záväzných noriem, napríklad v otázkach rodiny, so životom v modernom európskom právnom štáte. Ak je hostiteľská krajina postavená na princípoch sociálneho štátu, ktorý v otázkach rodiny či vzdelávania často presadzuje konkrétne modely, stáva sa život pre moslimov ešte zložitejší. Vo väčšine krajín EÚ sa model sociálneho štátu v rôznych podobách presadil. Tento fakt sa u moslimov prejavuje tým, že hľadajú oporu a odpovede vo svojom náboženstve, čo v mnohých prípadoch môže viesť k reislamizácii.
.republikanizmus vs. multikulturalizmus
Integračná politika je v Európskej únii napriek mnohomiliónovým menšinám najrôznejšieho pôvodu stále v začiatkoch. Obmedzuje sa predovšetkým na imigračnú politiku a anitidiskrimináciu. Tieto opatrenia však nie sú dostatočným riešením množiacich sa antagonizmov. V Európe sa vykryštalizovali dva hlavné integračné smery: Prvým je republikanizmus, ktorý sa najviac presadil vo Francúzsku, a tým druhým je multikulturalizmus, ktorý našiel svoje uplatnenie predovšetkým vo Veľkej Británii a v Holandsku.
Republikanizmus ako integračná politika vychádza z rovnosti všetkých občanov pred zákonom a náboženstvo a kultúrne rozdiely sú z jeho pohľadu čisto súkromnou záležitosťou. Štát tak zaujme vcelku minimalistickú úlohu a zameriava sa na dodržiavanie zákonov a verejného poriadku. Nepozná žiadne zvláštne práva pre určité skupiny, žiadne kvóty a nepodporuje výučbu moslimských kňazov. Štát netoleruje postoje vyplývajúce z moslimskej viery, ktoré nie sú v súlade s princípom rovnosti – napríklad zahaľovanie moslimských žien závojmi.
Okrem republikanistického konceptu sa vo veľkej miere presadil takzvaný multikulturalizmus, ktorý predpokladá, že každá spoločnosť pozostáva z rôznych kultúr, ktoré musia uznať určité základné demokratické princípy ako svoj spoločný menovateľ. Rozmanitosť kultúr musí byť podľa tejto doktríny v čo najväčšej miere rešpektovaná a zachovávaná. Štáty, ktoré prevzali aspekty multikulturalizmu do svojej integračnej politiky, aktívne podporujú moslimské náboženské školy, dialóg medzi kultúrami a taktiež spoluprácu medzi moslimami a štátnymi úradmi.
Obidva integračné smery vychádzajú z diametrálne odlišného názoru na fungovanie vzťahov medzi štátom a islamom. Republikanizmus pokladá moslimov, tak ako hociktorých iných občanov, za jednotlivcov, ktorí majú okrem iného aj vierovyznanie. Multikulturalizmus, naopak, pokladá moslimov za skupinu, ktorá sa definuje cez svoje vierovyznanie. Tieto rozdielne predstavy o integrácii moslimov neboli nikým vopred naplánované, ale pochádzajú z hodnotových predstáv a predovšetkým z historických skúseností so vzťahom medzi náboženstvom a štátom danej hostiteľskej krajiny.
Multikulturalistická politika v Holandsku podporovala v minulosti pre rôzne kresťanské cirkvi ich vlastné školy a kultúrne centrá. Preto bolo celkom prirodzené postupovať podobne aj v prípade iných vierovyznaní. Spolu s rastúcim počtom moslimov v Holandsku bol islam integrovaný ako jeden z pilierov tohto modelu. Francúzska tradícia laicizmu a sekularizmu, ktorá sa vyvinula z náboženských vojen a francúzskej buržoáznej revolúcie, neposkytuje pre multikulturalizmus živnú pôdu.
Iné štáty, ako napríklad Španielsko alebo Taliansko, ktoré nemajú dlhodobé skúsenosti s prisťahovalectvom moslimov do ich krajiny, problematiku vnímajú skôr technokraticky – ako pracovnú migráciu. Nemecko má podobné skúsenosti: tureckí imigranti prišli vďaka pracovným možnostiam. Kultúrna či náboženská problematika nebola v centre pozornosti. V posledných dvoch desaťročiach sa situácia zmenila a vedie sa intenzívna verejná diskusia o koncepte integrácie. Pre nové členské krajiny EÚ je moslimská imigrácia v súčasnosti len okrajovou témou. Vďaka stúpajúcej životnej úrovni však stúpne aj atraktivita týchto krajín pre imigrantov. V Španielsku dochádza v súčasnosti k prvým ostrým politickým diskusiám na témy, ako sú vyučovanie islamu na hodinách náboženstva alebo už spomínané nosenie závoja.
Diskusia v politických a v akademických kruhoch sa v Európe viac prikláňa k multikulturalistickému modelu. Aj krajiny ako Nemecko, ktoré ešte nemajú jasný integračný koncept, postupne preberajú mnohé aspekty multikulturalizmu v očakávaní, že je to správne opatrenie v boji proti terorizmu. Je však chybou vopred implicitne pripúšťať, že moslimovia v sebe ukrývajú potenciál teroristov. Tento predpoklad ignoruje výsledky minuloročného výskumu Pew Global Attitudes Project, ktorý dokázal, že len veľmi malý počet moslimov schvaľuje náboženstvom motivované násilie. Je úplne nezmyselné a kontraproduktívne obracať sa na tradicionalistickú moslimskú väčšinu, ktorá takéto formy násilia neschvaľuje, a potom očakávať úspechy v potláčaní terorizmu. Globálny džihádizmus je v prvom rade opozícia voči vlastným tradicionalistickým a náboženským elitám a až v druhom rade nepriateľstvo k západnej moderne. Multikulturalizmus na jednej strane chce rozmanitosť kultúr podporovať, v praxi však často vedie k segregácii moslimov a k ich návratu k tradičným hodnotám, čo je pravý opak integračných snáh.
Je preto potrebné riziká terorizmu odlišovať od rizík spojených s nárastom vplyvu tradičného islamu. Diskusia o integrácii moslimov by sa teda v Európe nemala primárne viesť na úrovni bezpečnostnej, ale skôr na úrovni spoločensko-politickej. Republikanistický koncept integrácie je na prvý pohľad možno ťažkopádny a na začiatku vedie ku konfliktom, z dlhodobého hľadiska sa však ukázal v porovnaní s multikulturalizmom ako výhodnejší. Európske štáty by sa čo najskôr mali rozhodnúť, ktoré aspekty moslimskej viery treba rešpektovať, a ktoré treba podriadiť princípom demokratického právneho štátu.
.jochen Kleinschmidt, .michal Bróska, MNÍCHOV
Autori sú politológovia, pôsobia v Mníchove
Proti tým prvým treba bojovať a tých druhých treba posilniť, a tak aktívne predchádzať konfliktom. Problematika islamu a moslimov žijúcich v Európe je však oveľa zložitejšia.
Niektorí autori sa svojimi prácami o islame v Európe približujú ku konšpiračným teóriám, keď predpovedajú postupný nárast vplyvu moslimov a ich organizácií do takej miery, že by Európa postupne degradovala na islamizovanú, protiamericky a protižidovsky naladenú „Eurábiu“. Táto hypotéza predpokladá existenciu akéhosi centrálne riadeného islamského hnutia. Takéto hnutie je však pri heterogenite moslimov a ich organizácií v Európe nereálne.
.alarmizmus vs. realizmus
„Alarmisti“ používajú v podstate štyri hlavné argumenty. Prvý – demografický argument – hovorí, že nárast moslimského obyvateľstva v Európe z neho časom urobí značnú politickú silu. Druhý argument hovorí o moslimoch ako o jednoliatej skupine. Tretí argument zase spomína nepriateľské postavenie voči väčšinovej spoločnosti spolu so snahou o dôkladnú segregáciu od jej politických, kultúrnych a právnych inštitúcií. A štvrtý argument má za to, že vplyv moslimských organizácií bude postačovať na ovplyvňovanie vnútropolitických, respektíve zahraničnopolitických rozhodnutí európskych štátov.
V mnohých štátoch Európy žijú početné moslimské menšiny, a preto je namieste zaoberať sa otázkou ich vplyvu na európsku spoločnosť. A predovšetkým je pri tejto otázke potrebná triezva analýza faktov. V centre pozornosti spravidla stoja otázky kriminality či terorizmu, ale treba sa zaoberať aj otázkou vplyvu umiernených moslimských menšín na spoločnosť, na politickú kultúru a na právny systém.
Moslimské obyvateľstvo by v krajinách európskej pätnástky malo zaznamenať pri súčasnej fertilite nárast z terajších 5 na 20 percent v roku 2050. Jeho veľkosť je však rôzna v rôznych štátoch. Navyše už teraz sa pôrodnosť európskych moslimov približuje k nízkym európskym hodnotám. Taký nárast moslimského obyvateľstva, o akom hovoria „alarmisti“, sa nepotvrdil.
Početné náboženské smery u moslimov nevyžadujú formálne členstvo a európske štáty spravidla nevedú žiadnu evidenciu. Existuje veľa rôznych moslimských organizácií, občianskych združení alebo kultúrnych centier, ktoré sa rady chvália početnou členskou základňou. Keďže aj medzi moslimskými organizáciami existuje prirodzená súťaž o členov a o podporu, uvádzaná početná členská základňa často slúži na umelé zvýšenie ich vplyvu na verejnosti. Jednoliaty moslimský blok v Európe neexistuje aj vďaka ich náboženskej, kultúrnej či etnickej heterogenite. Napríklad početná turecká menšina v Nemecku je etnicky a jazykovo odlišná od šiítov iránskeho pôvodu, ktorí sú zase po náboženskej stránke odlišní od sunitských Iračanov. Vďaka tejto heterogenite nie je možné hovoriť o moslimoch ako o jednoliatom bloku, ktorý dokáže zásadne ovplyvňovať politické rozhodnutia.
V roku 2006 sa uskutočnil globálny prieskum verejnej mienky (Pew Global Attitudes Project), ktorý potvrdil, že 61 až 70 percent moslimov žijúcich v Nemecku, vo Veľkej Británii a vo Francúzsku zastáva názor, že vzťahy medzi islamom a Západom sú zlé. Na druhej strane sa 42 percent moslimov žijúcich vo Francúzsku cíti Francúzmi a 80 percent si želá, aby boli integrovaní do väčšinovej spoločnosti. Naopak v Nemecku a vo Veľkej Británii prieskum ukázal, že väčšina moslimov má skôr negatívny vzťah k väčšinovej spoločnosti, zatiaľ čo francúzski moslimovia sú otvorenejší voči hodnotám ich krajiny. Čisto nepriateľské postoje, tak ako ich definujú „alarmisti“, sa ani v tomto prípade nepotvrdili.
.rozdiel v pojmoch
Oveľa zaujímavejší je fakt, že napriek rozdielnemu etnickému, kultúrnemu, alebo ekonomickému zázemiu európskych moslimov, sú mnohé ich predstavy a názory navzájom veľmi podobné a od predstáv a názorov väčšinovej spoločnosti sa diametrálne odlišujú. Tieto názorové odlišnosti sú čiastočne príčinou vnútornej bariéry, ktorú si moslimovia vytvárajú voči nemoslimskej väčšine. V tomto zmysle je potrebné pristaviť sa pri niektorých politicko-náboženských špecifikách islamu.
Z historického hľadiska nebola politická a náboženská prax v moslimských spoločnostiach nikdy od seba oddelená tak, ako sa to vyvinulo v štátoch s kresťanským náboženstvom. V stredovekej Európe sa teoreticky, ale i prakticky presadila paralelnosť medzi svetskou a náboženskou sférou. Slovo „politika“ má v arabčine svoj ekvivalent pod pojmom siyasa. Pod týmto pojmom sa však rozumie len ten výkon moci, ktorý nie je legitimovaný náboženským právom. Legitimovaný je jedine potrebou zachovania islamského spoločenstva.
Táto logika legitimácie nábožensko-politického poriadku existovala do roku 1924, keď v Turecku Kemal Atatürk odstránil kalifát. Turecko samo seba označuje za sekulárnu krajinu. Pri bližšom pohľade však existuje práve v Turecku len obrátena forma jednoty náboženstva a politickej moci. Vznikla tým, že náboženstvo je podriadené štátu, ktorý kontroluje a usmerňuje jeho aktivity. Pred Atatürkovým zásahom bola aktivita štátu legitimovaná náboženstvom. Turecký sekularizmus znamená dominanciu štátu nad cirkvou. V Európe sa pod pojmom sekularizácia rozumie predovšetkým oddelenie štátu a cirkvi, a nie ich subordinácia. V iných štátoch, ako napríklad v Saudskej Arábii, má panovník náboženskú legitimáciu. V Iránskej islamskej republike je činnosť štátu kontrolovaná náboženským zborom desiatich ajatoláhov.
Spoločným znakom pre štáty s väčšinovou moslimskou spoločnosťou je fakt, že vzťah štátu a náboženstva nefunguje na báze nezávislosti, vzájomného rešpektu, spolupráce či občasných konfliktov, ale na mocenskom vzťahu. Takýto vzťah môže mať formu podriadenosti štátnej moci náboženstvu, ako je to v Iráne, alebo naopak, ako je to v Turecku. Zatiaľ, čo sa v iných náboženstvách normy orientujú na jednotlivca, v islame nadobúdajú spravidla zaväznú právnu formu. Tak logicky vzniká potreba právne záväzné normy, ktoré sú písané v Koráne, presadzovať. V európskych štátoch je systém kolektívne záväzných rozhodnutí či noriem známy aj pod pojmom politika.
Pre moslimov je preto zložité zladiť text Koránu, ktorý je plný záväzných noriem, napríklad v otázkach rodiny, so životom v modernom európskom právnom štáte. Ak je hostiteľská krajina postavená na princípoch sociálneho štátu, ktorý v otázkach rodiny či vzdelávania často presadzuje konkrétne modely, stáva sa život pre moslimov ešte zložitejší. Vo väčšine krajín EÚ sa model sociálneho štátu v rôznych podobách presadil. Tento fakt sa u moslimov prejavuje tým, že hľadajú oporu a odpovede vo svojom náboženstve, čo v mnohých prípadoch môže viesť k reislamizácii.
.republikanizmus vs. multikulturalizmus
Integračná politika je v Európskej únii napriek mnohomiliónovým menšinám najrôznejšieho pôvodu stále v začiatkoch. Obmedzuje sa predovšetkým na imigračnú politiku a anitidiskrimináciu. Tieto opatrenia však nie sú dostatočným riešením množiacich sa antagonizmov. V Európe sa vykryštalizovali dva hlavné integračné smery: Prvým je republikanizmus, ktorý sa najviac presadil vo Francúzsku, a tým druhým je multikulturalizmus, ktorý našiel svoje uplatnenie predovšetkým vo Veľkej Británii a v Holandsku.
Republikanizmus ako integračná politika vychádza z rovnosti všetkých občanov pred zákonom a náboženstvo a kultúrne rozdiely sú z jeho pohľadu čisto súkromnou záležitosťou. Štát tak zaujme vcelku minimalistickú úlohu a zameriava sa na dodržiavanie zákonov a verejného poriadku. Nepozná žiadne zvláštne práva pre určité skupiny, žiadne kvóty a nepodporuje výučbu moslimských kňazov. Štát netoleruje postoje vyplývajúce z moslimskej viery, ktoré nie sú v súlade s princípom rovnosti – napríklad zahaľovanie moslimských žien závojmi.
Okrem republikanistického konceptu sa vo veľkej miere presadil takzvaný multikulturalizmus, ktorý predpokladá, že každá spoločnosť pozostáva z rôznych kultúr, ktoré musia uznať určité základné demokratické princípy ako svoj spoločný menovateľ. Rozmanitosť kultúr musí byť podľa tejto doktríny v čo najväčšej miere rešpektovaná a zachovávaná. Štáty, ktoré prevzali aspekty multikulturalizmu do svojej integračnej politiky, aktívne podporujú moslimské náboženské školy, dialóg medzi kultúrami a taktiež spoluprácu medzi moslimami a štátnymi úradmi.
Obidva integračné smery vychádzajú z diametrálne odlišného názoru na fungovanie vzťahov medzi štátom a islamom. Republikanizmus pokladá moslimov, tak ako hociktorých iných občanov, za jednotlivcov, ktorí majú okrem iného aj vierovyznanie. Multikulturalizmus, naopak, pokladá moslimov za skupinu, ktorá sa definuje cez svoje vierovyznanie. Tieto rozdielne predstavy o integrácii moslimov neboli nikým vopred naplánované, ale pochádzajú z hodnotových predstáv a predovšetkým z historických skúseností so vzťahom medzi náboženstvom a štátom danej hostiteľskej krajiny.
Multikulturalistická politika v Holandsku podporovala v minulosti pre rôzne kresťanské cirkvi ich vlastné školy a kultúrne centrá. Preto bolo celkom prirodzené postupovať podobne aj v prípade iných vierovyznaní. Spolu s rastúcim počtom moslimov v Holandsku bol islam integrovaný ako jeden z pilierov tohto modelu. Francúzska tradícia laicizmu a sekularizmu, ktorá sa vyvinula z náboženských vojen a francúzskej buržoáznej revolúcie, neposkytuje pre multikulturalizmus živnú pôdu.
Iné štáty, ako napríklad Španielsko alebo Taliansko, ktoré nemajú dlhodobé skúsenosti s prisťahovalectvom moslimov do ich krajiny, problematiku vnímajú skôr technokraticky – ako pracovnú migráciu. Nemecko má podobné skúsenosti: tureckí imigranti prišli vďaka pracovným možnostiam. Kultúrna či náboženská problematika nebola v centre pozornosti. V posledných dvoch desaťročiach sa situácia zmenila a vedie sa intenzívna verejná diskusia o koncepte integrácie. Pre nové členské krajiny EÚ je moslimská imigrácia v súčasnosti len okrajovou témou. Vďaka stúpajúcej životnej úrovni však stúpne aj atraktivita týchto krajín pre imigrantov. V Španielsku dochádza v súčasnosti k prvým ostrým politickým diskusiám na témy, ako sú vyučovanie islamu na hodinách náboženstva alebo už spomínané nosenie závoja.
Diskusia v politických a v akademických kruhoch sa v Európe viac prikláňa k multikulturalistickému modelu. Aj krajiny ako Nemecko, ktoré ešte nemajú jasný integračný koncept, postupne preberajú mnohé aspekty multikulturalizmu v očakávaní, že je to správne opatrenie v boji proti terorizmu. Je však chybou vopred implicitne pripúšťať, že moslimovia v sebe ukrývajú potenciál teroristov. Tento predpoklad ignoruje výsledky minuloročného výskumu Pew Global Attitudes Project, ktorý dokázal, že len veľmi malý počet moslimov schvaľuje náboženstvom motivované násilie. Je úplne nezmyselné a kontraproduktívne obracať sa na tradicionalistickú moslimskú väčšinu, ktorá takéto formy násilia neschvaľuje, a potom očakávať úspechy v potláčaní terorizmu. Globálny džihádizmus je v prvom rade opozícia voči vlastným tradicionalistickým a náboženským elitám a až v druhom rade nepriateľstvo k západnej moderne. Multikulturalizmus na jednej strane chce rozmanitosť kultúr podporovať, v praxi však často vedie k segregácii moslimov a k ich návratu k tradičným hodnotám, čo je pravý opak integračných snáh.
Je preto potrebné riziká terorizmu odlišovať od rizík spojených s nárastom vplyvu tradičného islamu. Diskusia o integrácii moslimov by sa teda v Európe nemala primárne viesť na úrovni bezpečnostnej, ale skôr na úrovni spoločensko-politickej. Republikanistický koncept integrácie je na prvý pohľad možno ťažkopádny a na začiatku vedie ku konfliktom, z dlhodobého hľadiska sa však ukázal v porovnaní s multikulturalizmom ako výhodnejší. Európske štáty by sa čo najskôr mali rozhodnúť, ktoré aspekty moslimskej viery treba rešpektovať, a ktoré treba podriadiť princípom demokratického právneho štátu.
.jochen Kleinschmidt, .michal Bróska, MNÍCHOV
Autori sú politológovia, pôsobia v Mníchove
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.