Obe opatrenia spája rovnaká logika: štátnymi zásahmi zvyšovať podiel žien na pracovnom trhu a posúvať ich na čo najvyššie kariérne priečky. Nevyhnutnosť takýchto opatrení pripomínajú rôzne európske štúdie a štatistiky, ktoré preukazujú mzdovú rodovú nerovnosť, či zlé zastúpenie žien v tom či onom odbore (aby bol Európan v strehu a konformní novinári mali tému stále na muške, Európska komisia práve ustanovila každoročný Európsky deň rovnosti odmeňovania...).
Táto rodová posadnutosť je pritom scestná: posledné desaťročia priniesli európskym ženám nevídanú pracovnú emancipáciu a odstránili akúkoľvek právnu diskrimináciu. Napriek tomu sa tu permanentne vykresľuje obraz mužmi diskriminovaných a pri deťoch trpiacich žien, ktoré treba vyslobodiť do stavu rovnosti.
Príkladom majú byť Nóri, ktorí zákonom donútili veľké firmy, aby do predstavenstiev dostali 40 percent žien, inak budú platiť pokuty, respektíve budú zatvorené (!). Vzorom majú byť aj Francúzi, ktorí v tomto roku uzákonili, že do šiestich rokov musí byť v topmanažérskych pozíciách takisto 40 percent žien. Nemci sú skromnejší, tamojšia ministerka rodiny (!) zvažuje zákon, ktorý by donútil veľké firmy k 20-percentným kvótam.
Skúsme to obrátiť: všetky umelé kvóty sú približne rovnakým nezmyslom, ako keby EÚ teraz vyhlásila, že novou európskou prioritou bude odstránenie diskriminácie mužov, ktorí sa v priemere dožívajú o sedem rokov menej než ženy. Noviny by následne uverejňovali trúchlivé príbehy životom bičovaných mužov, a bruselskí úradníci by vymýšľali akčné stratégie na podporu dlhovekosti mužov. Nemožné?
Dnes je takmer provokáciou tvrdiť, že medzi mužom a ženou sú aj isté rozdiely, ktoré sú prirodzené a bez ktorých by bolo ľudské spolužitie neznesiteteľné. Iste, nájdu sa firmy, v ktorých maskulínna kultúra nepustí ambicióznu ženu vyššie. Ale fakt, že v politike alebo biznise je podstatne menej žien než mužov, je normálny a pre spoločnosť dokonca pozitívny. Ženy sú vo svojej podstate, našťastie, trochu iné. Menej ich zaujíma status, moc alebo najvyšší plat, sú viac upriamené na rodinu, kvalitu vzťahov a budovanie domáceho zázemia. To vôbec neznamená, že nestoja o pracovnú sebarealizáciu – len nie sú pri nej väčšinovo výbojné ako muži. Svoju rolu hrajú aj deti. Medzi 30. a 40. rokom života, keď často dochádza ku kariérnemu skoku v práci, sú ženy, pre ktoré je kariérou materstvo, celkom prirodzene v „nevýhode“.
Radičovej vláda sa však na návrh ministra Jozefa Mihála rozhodla, že tieto ženy bude motivovať, aby čo najrýchlejšie utekali do práce. Minister presadil, aby žena, ktorá svoje útle dieťa pošle napríklad do jaslí a ide pracovať, dostala ešte mesačne od štátu 300 eur ako príspevok na starostlivosť o dieťa. Na druhej strane matky, ktoré obetujú svoje pracovné príležitosti v prospech detí, budú na materskej poberať iba 190 eur. Pritom keď príspevok na starostlivosť zaviedla Ficova vláda, Richard Sulík sa v Trende rozhorčoval, že ide o sociálne inžinierstvo zasahujúce do vzťahov rodiny. Teraz jeho minister tento príspevok takmer zdvojnásobil... Ženy, ktoré sa rozhodli byť naplno pri dieťati v jeho prvých dvoch-troch rokoch života, si teda môžu pripadať čudné, menejcenné a málo kariérne ambiciózne... Čo tam po hodnote ženskosti, materstva či po záujmoch najmenších detí. Žijeme v pokrokovej dobe.
A tá nesleduje človeka, ale najmä štatistické ukazovatele.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.