Bola tam celkom reprezentatívna zostava, bývalý viceguvernér Českej národnej banky Luděk Niedermayer, jeden z najslávnejších českých spisovateľov, autor slávneho Neba pod Berlínom Jaroslav Rudiš, alebo kedysi známy bojovník so „sudeťákmi“, redaktor denníka Právo Jan Kovařík. Nechcel som si robiť hanbu, a tak som pekných pár dní premýšľal, čo tam budem rozprávať. Okrem iného som si listoval knihami o Protektoráte Čechy a Morava, čo je v mnohých ohľadoch poučné čítanie. Chcel som v tej televízii napríklad hovoriť o tom, že je dôležité klásť si otázku, s kým sa v Nemecku spájať a čo v Spolkovej republike podporovať, a chcel som sa pozastaviť pri našom prezidentovi Václavovi Klausovi. Ten v minulosti pred Nemeckom často varoval a napokon jeho podmienka k podpisu Lisabonskej zmluvy, teda potvrdenie nemennosti Benešových dekrétov o vyhnaní Nemcov, svedčí o mnohom. Ten istý Klaus a tiež ľudia z jeho okolia však v poslednom čase rozvíjajú myšlienku, že keby sa Nemecko vrátilo k marke alebo zaviedlo svoje vlastné „nemecké euro“, tak že by sa touto nemeckou menou malo platiť aj v Česku. (To, či pokračovať v eure, dodnes v Nemecku rieši pomerne veľa ľudí.) A pozoruhodná je aj náklonnosť Klausa k niektorým sudcom nemeckého ústavného súdu, ktorí majú s európskou integráciou nemenší problém než sám český prezident. A chcel som si položiť otázku, či skutočne máme podporovať toto Nemecko, ktorá si kladie otázku, či pokračovať v eure a Európskej únii ako takej...
Lenže poznáte to, hodina uplynie ako voda, vy sa k slovu prebojujete trikrát, štyrikrát a ste nútení hovoriť o veciach, o ktorých ste hovoriť nechceli a naopak, o tých, o ktorých ste hovoriť chceli, na tie sa vôbec reč nedostane. Navyše vás občas vaši spolurečníci vybudia na to, povedať vec, ktorú ste vôbec povedať nechceli...
Presne tak to dopadlo a dôvod rozhodne nebol to, že by moderátori Lucie Vopálenská a Petr Dudek boli zlí, práve naopak. Ale ako si tam tak všetci opakovali, že by bolo najlepšie sa tou novou spolkovou krajinou stať, napokon, aj tak tu Nemci vlastnia väčšinu ekonomiky, novín a samoobslúh, tak som sa trochu naštval. A vyhlásil som, že som rád, že my Česi máme od Nemecka nezávislý štát a nie sme ako Lužickí Srbi, ktorí síce majú vyššie platy, ale svoj jazyk a kultúru si môžu dať akurát tak zarámovať alebo do múzea. A v ďalšej časti programu som nepriamo pokračoval tvrdením, že ono to Nemecko nie je od zjednotenia práve úspešný príbeh a že je aj podľa tvrdých ekonomických čísel jasné, že Česko je na tom aj ekonomicky lepšie než takmer celá slávna bývalá NDR. A to aj bez tých jeden a pol bilióna eur, ktoré za tých dvadsať rokov od pohltenia západní Nemci tým východným poslali.
Napoly vyľudnená krajina bohatých dôchodcov, na ktorú sa bývalá NDR zmenila, nie je rozhodne nič, po čom by mal človek túžiť a na čo by mohol byť hrdý. A preto je vlastne fajn, že sme sa tou ďalšou spolkovou krajinou nestali a dúfajme, že ani nikdy nestaneme. A to napriek tomu, že to človeka mesačne stojí polovicu výplaty, ktorú by možno mal, keby to tu v Česku alebo napríklad aj na Slovensku nejaká spolková krajina bola.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.