Ústretové kroky sú v poriadku. Oprava zákona o štátnom jazyku (omnoho lepšie by bolo zrušenie) je vec slušnosti k vlastným občanom, nie medzištátnych vzťahov. Podobne vôľa zrušiť Ficovu odvetu na dvojaké občianstvo, pretože menšina nesmie byť rukojemníkom hier politikov.
Predpokladom skutočného zlepšenia sú však obojstranne pozitívne úmysly a prekonanie nedôvery. Avšak maďarská strana, ktorá slovenské opatrenia ocenila ako „kroky správnym smerom“, neurobila zatiaľ žiadny vlastný. Obnovenie práce zmiešaných komisií, mechanizmus „predbežného varovania“ či dohoda o vízovej spolupráci, ktoré Dzurinda doma predával ako ústretovosť, sú totiž len povinné cviky. Realitou je skôr chlad voči Slovensku. Čo iné je ignorancia vládnej strany Most-Híd ako legitímneho zástupcu menšinových Maďarov, ktorá sa prejavila pri stretnutí zahraničných výborov parlamentov?
Nástup Orbána znamená v otázke slovensko-maďarských vzťahov negatívny kvalitatívny posun oproti minulosti. Napríklad už nejde iba o udeľovanie druhého občianstva de facto každému, kto ovláda na akejsi úrovni maďarčinu. Fidesz to poňal veľmi ofenzívne. „Náborové“ kampane, ktoré pripravuje, usvedčujú Dzurindu z veľkého omylu, keď tvrdí, že „praktické dôsledky neexistujú“. Existujú. Nebeží pritom o prepisovanie hraníc, čím sa na Slovensku lacno straší. Avšak aktívna rola Orbánovej vlády pri vábení menšinových Maďarov na právny zväzok s „anyaországom“ zakladá presne opačný trend vzťahov, než je ich zlepšovanie a upokojovanie vášní. V pozadí pritom dve krídla Fideszu už dlhšie zvádzajú súboj o zmenu zákona smerom k priznaniu volebného práva „novým občanom“. Ako hovorí podpredseda maďarskej vlády Semjén, „občianstvo bez volebného práva je občianstvo druhej kategórie, a teda diskriminácia“.
Druhým negatívnym posunom je opustenie doktríny „Budapešť podporuje riešenia, ktoré presadzujú menšiny“. V takzvanom maďarsko-maďarskom dialógu napríklad niektorí politici Fideszu nabádajú na autonómiu. Predseda parlamentu Kovér dal dokonca verejne na bubon, že Most-Híd je ignorovaný preto, lebo Bugár vyhlásil autonómiu za „neaktuálnu otázku“. Tu nejde o to, či nejaký druh autonómie treba, alebo nie. Kľúčové totiž je, že politike, ktorá reže do najcitlivejších miest takpovediac bez anestézie, nemôže veľmi ísť o zmierenie a pokoj.
Obviniť Orbána, že stojí za prerušením rozhovorov s SPP o plynovom prepojení, ktoré je pre Slovensko strategické, sa bez dôkazov nedá. Avšak aj „národnooslobodzovací boj“, ktorý Orbán vyhlásil kapitalizmu a bankám (jeho zlatou korunou je „zisk suverenity“ od MMF), ukazuje to hlavné: Ide o politika so zníženou schopnosťou oceňovať riziká vlastných rozhodnutí. Dnes už vidno, že zmena, ktorú prináša dvojtretinová vláda Fideszu do maďarskej politiky, je paradigmatická. Staré šablóny (dodržiavanie základnej zmluvy, posilňovanie spolupráce V-4 či budovanie mostov cez vody) sú preležané. A preto už nedávajú dostatočné odpovede na výzvy, akou je napríklad snaha Orbána o nadštandardné vzťahy s Rumunskom, Srbskom a Poľskom (bez Slovenska) či vťahovanie menšín do ohniska domácej politiky.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.