Zmena

Slovenský futbalový zväz mal len dvoch prezidentov. Prvým bol Milan Služanič, ktorý riadil zväz po rozdelení federácie (1992 – 1999). Vo februári 1998 bol potvrdený vo funkcii po prekvapujúcom a tesnom volebnom víťazstve nad doc. Jozefom Venglošom. O polroka neskôr, na konci októbra, sa však proti nemu zniesla vlna kritiky. Rozpútali ju najvyšší predstavitelia ligových klubov, s počiatočnou iniciatívou Pavla Hozlára z Trenčína. 

Niekoľko týždňov sa potom konali rôzne stretnutia, diskutovalo sa o pohybe vo futbale, o jeho ďalšom smerovaní. Výsledkom bolo zvolanie mimoriadnej konferencie na február 1999. Revolučná vlna sa medzitým rozbila. Jediným účinkom bolo, že Služanič, označovaný za prílišného „futbalového úradníka“, sa rozhodol viac nekandidovať. Dlho sa dumalo, kto bude vyústením zmeny. Zarážal fakt, že šéfovia ligových klubov sa nedohodli na spoločnom kandidátovi. Hovorilo sa o jednotnej podpore pre Jozefa Bachratého z Trnavy, napokon kandidoval Ivan Nemečkay z Dubnice. 

Niekoľko dní pred voľbami sa vrátilo na scénu meno Františka Laurinca. Už predtým bol vo výkonnom výbore zväzu. Po riadnej konferencii v roku 1998 odmietol post viceprezidenta pre medzinárodné vzťahy, zo zväzu odišiel. Na mimoriadnej konferencii sa tešil najväčšej podpore, získal o 11 hlasov viac ako Nemečkay. Delegátov neovplyvnila ani proklamácia nového reprezentačného trénera Dušana Galisa, že ak zvolia Laurinca, odstúpi. Stalo sa, pri národnom tíme skončil bez toho, aby odohral oficiálny zápas! 

Nikto netušil, že Laurinec vydrží na čele hnutia jedenásť rokov. V roku 2002 sa proti nemu postavili jeho generálni sekretári: bývalý – Ladislav Veselský a vtedajší – Mikuláš Tarči. Laurinec vyhral jednoznačne, o ďalšie štyri roky nemal protikandidáta. 

Jeho imidž bol zvláštny. Postupne sa presadzoval v diplomatických kruhoch UEFA. Zahraničie ho rešpektovalo, čoho dôkazom bolo zvolenie do exekutívy UEFA v marci 2009. Ešte predtým sem dotiahol záverečný turnaj ME do 21 rokov (2000), získal finančnú podporu od UEFA a FIFA na výstavbu Národného tréningového centra v Senci, zasadal tu výkonný výbor UEFA, na návštevách tu boli futbaloví bosovia – Johansson, Blatter i Platini.

 

Viac ako čokoľvek iné však zostáva obraz muža, ktorý razantnejšie neriešil problémy v domácej kuchyni. V roku 2000 nezabránil komplotu proti 21-tke pri olympijskej nominácii do Sydney. Dušanovi Radolskému, dovtedy najúspešnejšiemu trénerovi so zväzovou zmluvou, neponúkol post v seniorskom tíme a nechal ho odísť. Neskôr nezväčšil profesionálne zázemie zväzu, čo sa naplno prejavilo v mesiacoch pred MS v Južnej Afrike. 

Nad všetkým sa rozliehali alarmujúce zvony korupcie vo futbale. Zväz nepostupoval na jar 2007 razantnejšie pri afére Vladimíra Wänkeho, schovával sa za čakanie na výsledky policajného vyšetrovania, vyhovárajúc sa na prezumpciu neviny. Táto kauza podkopala slovenský futbal, ukázala nedostatok manažérskeho riadenia zväzu, vykopala komunikačnú priepasť medzi ním a verejnosťou. 

Zlyhával marketing, predaj vysielacích práv na Corgoň ligu a reprezentáciu z leta 2010 je len epizódkou, ktorá sa dotkla širšej verejnosti viac, ako čokoľvek predtým. Fanúšikovia vlastne ani netušia, aké peniaze sa platia za slovenský futbal v televíznom prostredí. To posledné bolo vždy „predmetom obchodného tajomstva“, hoci iné zväzy po celej Európe deklarujú v tomto smere základnú slušnosť: informujú fanúšika o cene vysielacích práv pri každej zmluve a jej úpravách! 

Päť rokov má zväz na stole odporúčanie UEFA o vytvorení vlastného marketingového oddelenia. Napriek tomu takmer až do konca kvalifikácie MS 2010 trvala spolupráca so Šport Progressom, dlhé roky kritizovaná klubmi aj fanúšikmi. Nie je tajomstvom, že Laurinec v štruktúrach tejto spoločnosti v minulosti pôsobil. Teraz sa fanúšikovia dozvedajú o spoločnostiach UFA a Sportfive, nových vlastníkoch marketingových a vysielacích práv. 

Výstavba Národného štadióna je samostatnou kapitolou. Zväz sa potácal medzi mantinelmi politických prísľubov, ale aj medzi mantinelmi nevyjasnených majetkových vzťahov na Tehelnom poli. Vždy začiatku výstavby niečo bránilo. Rozhodovalo sa na úrovni vlády, svoje si chcela vždy povedať samospráva a mesto, až je z toho nešťastná realita. Rozhodujúca dotácia bola priklepnutá predchádzajúcou vládou, ale po ďalších stavebných odkladoch sa nestihla využiť. 

Aké dedičstvo teda Laurinec zanecháva? Roztrpčenú futbalovú verejnosť, mávajúcu nad naším futbalom rukou, tešiacou sa len z výsledkov národného tímu, ktorými sa však nedá zatrieť neutešený vnútorný stav. Laurinec nebol doma prorokom, sám tvrdí, že sa pre futbal mohlo urobiť viac. Aj v posledný deň prezidentského mandátu ešte dosiahol svoje: s plnou podporou konferencie sa stal čestným prezidentom SFZ, čo zrejme kole oči širokej vrstve jeho kritikov. Nezabúdajme však, že sa mu tým otvárajú dvere na ďalšie pokračovanie v exekutíve UEFA. A toto Laurincovo postavenie bude náš futbal naozaj potrebovať. 

 

Do futbalu vstúpil Ján Kováčik v roku 2002. Kúpil FK Dukla Banská Bystrica. Vrátil ju do najvyššej súťaže a ako nováčik našu ligu takmer vyhrala (2. miesto v sezóne 2003/04). Ľudia, ktorí s ním v klube pracovali, kvitujú dohliadanie na kompetentnosť, slušnosť, profesijné aj ľudské atribúty, manažérsky štýl riadenia. 

Dnes musí rozťať viacero gordických uzlov. Futbalové hnutie zrejme presvedčil víziami aj ponúkanými riešeniami. Jasné volebné víťazstvo nad Dušanom Galisom bolo prekvapením – aj pre mnohých zainteresovaných. 

Kováčik má „dosah“ na ministerskú predsedníčku. Ivete Radičovej robila prezidentskú kampaň na jar 2009 jeho spoločnosť Forza. Podarí sa mu teda presvedčiť štát o väčšej podpore pre šport zahŕňajúci 70 percent aktívnych športovcov na Slovensku? V časoch krízy ťažko hovoriť. 

Možno sa však Kováčikovi podarí zmeniť jednu zásadnú vec. Vždy, keď sa začne hovoriť o infraštruktúre nášho futbalu, spomína sa Národný štadión. Áno, krajina, ktorá bola na MS 2010, ho urgentne potrebuje, ale infraštruktúra nie je len o jednom (väčšom) štadióne v Bratislave: je o kultúrnom prostredí na štadiónoch všetkých profesionálnych klubov, je o tréningových plochách, malých ihriskách, o podmienkach  na širokú základňu futbalu, o investíciách, pričom ich návratnosť sa môže prejaviť až v dlhšom časovom horizonte. Je o akadémiách, ktorých fenomén ovplyvnil všetky vyspelé krajiny Európy, stal sa základom rozvoja mládežníckeho futbalu a súčasťou výchovy mladých ľudí. 

V ktorom z týchto aspektov sme pokročili? V ostatných štyroch rokoch len pri budovaní miniihrísk. Náš futbal však potrebuje silné projekty a hlavne peniaze, veď príkladov napredovania a ciest futbalového vývoja z okolitých krajín je mnoho. Ak chceme byť úspešní v roku 2020 a neskôr, musíme už teraz pri našej obmedzenej základni hľadať talentovaných chlapcov s ročníkom narodenia 1998 – 2000. Ak vieme, že základňa futbalu sa začína stenčovať, musíme otočiť špirálu vývoja a dostať fungujúce projekty do všetkých oblastí Slovenska. 

Nový prezident chce priniesť viac komunikácie medzi fanúšika a zväz – to bude kľúč k znovunadobudnutiu dôvery. Zloženie novej exekutívy SFZ ešte nie je definitívne. Delegáti konferencie sa musia zísť ešte raz (16.10.), aby zopakovali voľbu zatiaľ na nerozhodnutých troch postoch (je anomáliou, že konferencia nezmenila volebné stanovy a nerozhodla v pôvodnom termíne). 

Roboty je ako na kostole. Kováčik bol v minulosti členom výkonného výboru SFZ. Na jeseň 2007 z neho odišiel. Zrejme sa neplnili jeho očakávania, nepresadil toľko vecí, ako si predstavoval. Teraz je v silnejšej pozícii.