Červená armáda viedla dve vojny

Dvaja príbuzní môjho otca padli na fronte. Z tých dôvodov pre mňa, rovnako ako pre milióny sovietskych ľudí, nebola Veľká vlastenecká vojna iba históriou zachytenou v knihách. Neviem,  do akej miery si Slováci ešte pamätajú komunistický režim. Ja som už ako sedemnásťročný chápal, že ambícia pravdivo opísať históriu je absolútne nezlučiteľná s ambíciou spraviť vedeckú kariéru na katedre histórie ktorejkoľvek sovietskej univerzity. Preto som radšej využil „zlatú medailu“, s ktorou som ukončil strednú školu, na vstup na leteckú a vesmírnu fakultu univerzity v Samare. Nikdy som to neoľutoval, pretože kvalitné technické vzdelanie vytvára návyky hľadania, objasňovania a systematizácie znalostí a informácií. 

Prečítal som prakticky všetkých západných autorov, ktorých práce boli vtedy v Sovietskom zväze dostupné: „Vojnový denník“ F. Haldera, „Dejiny druhej svetovej vojny“ K.Tippelskircha, knihy G. Butlera, B. L. Harta a ďalších.   A potom som mal neuveriteľné šťastie – napriek vtedy platným zákazom sa mi podarilo prečítať noviny. Išlo o celoštátne denníky „Pravda“ a „Izvesťja“ z rokov 1939 – 1941. V Sovietskom zväze boli tieto tri ročníky novín utajené a stiahnuté z fondov všetkých  verejne prístupných knižníc. Ja som však mal šťastie a k tým novinám som sa dostal. Udalosti ako dohoda s Hitlerom a rozdelenie Poľska alebo útok na Fínsko a vytvorenie bábkovej vlády O. Kuusinena v Moskve boli jednoducho odstránené z učebníc a kníh. Moja prvá „historická práca“ bol hrubší zošit s analýzou udalostí rokov 1939 a 1940, ktorý koloval ako samizdat.

 História vo všeobecnosti, a obzvlášť vojenská história,  je vedou presných faktov získaných z analýzy dokumentov. Vonkoncom to nie je umenie rozprávať príbehy a bájky.  Hlavnými účastníkmi druhej svetovej vojny boli štyri krajiny – dve demokratické (Veľká Británia a USA) a dve totalitné (Nemecko a Sovietsky zväz). V demokratických krajinách sa politické rozhodnutia prijímali legitímnymi orgánmi, zaznamenávali sa v dokumentoch a po zákonom stanovenom čase sa odtajňovali.  Z tohto dôvodu je história britskej a americkej účasti v druhej svetovej vojne všeobecne známa a senzačné historické odhalenia sú nepravdepodobné. Totalitný stalinský režim však porazený nebol.  

Nikto z najvyšších predstaviteľov komunistickej strany a Červenej armády, kto prežil Stalina (Molotov, Malenkov, Vorošilov, Timošenko, Žukov, atd.), nebol postavený pred žiadny súdny tribunál, alebo aspoň pred vyšetrovaciu komisiu. Práve preto je pravdepodobnosť nájdenia dokumentov o agresívnych plánoch stalinského režimu rovnako malá, ako pravdepodobnosť nájsť ešte pred lúpežou plán prepadnutia banky, ktorý by bol osobne podpísaný šéfom zločineckej bandy.

Najdôležitejšie ruské archívne fondy tak ako v minulosti ostávajú pre nezávislých výskumníkov zatvorené. Aj keď sa v tlači pravidelne objavujú informácie o kompletnom odtajnení archívnych fondov z obdobia Veľkej vlasteneckej vojny, tak ide o falošné správy. Reálna situácia je však taká, že nikto ani nevie, kde sa fyzicky nachádzajú dokumenty z prvej polovice roku 1941. Ide o tie najdôležitejšie dokumenty, ktoré osvetľujú skutočné vojensko-strategické plány Stalina pred vypuknutím vojny s Nemeckom.  Situácia v archívoch plne zodpovedá „absurdnému divadlu“ v štýle Franza Kafku.  V Ruskom štátnom vojenskom archíve (RGVA) sa dokumenty z roku 1941 nenachádzajú, lebo oficiálne boli odovzdané do Centrálneho archívu ministerstva obrany (CAMO).  Avšak v CAMO sú archívne fondy sprístupnené len z obdobia po 22. 6. 1941, teda z obdobia po vypuknutí sovietsko-nemeckej vojny.

Uvediem príklad. V úzkom kruhu ruských historikov bolo s veľkým napätím očakávané odtajnenie takzvaných „zvláštnych fasciklov“ Politbyra Ústredného výboru Všeruskej komunistickej strany boľševikov (VKPb).  V protokoloch zo zasadnutí Politbyra za august 1939 však nebola ani jedna-jediná zmienka o návšteve nemeckého ministra zahraničných vecí Ribbentropa v Moskve. V protokoloch nebolo ani jediné slovo o podpísaní dohovorov a ich dodatkov s Nemeckom. Tieto odtajnené dokumenty pôsobia tak, akoby Stalin s Hitlerom nikdy neuzatvorili pakt o neútočení a Molotov s Ribbentropom nikdy nepodpísali zmluvné dodatky o rozdelení stredovýchodnej Európy...

V protokoloch Politbyra z júna 1940 sa nachádza dokument „Rozhodnutie o zvýšení prídelu machorky, zápaliek a cigaretového papiera vojskám plniacim špeciálne úlohy“.  Na základe tohto rozhodnutia sa jednému vojakovi začalo prideľovať 600 gramov machorky a 3 škatuľky zápaliek mesačne.  A toto je jediný dokument, v ktorom sa možno aspoň náznakom dočítať o špeciálnej úlohe, ktorú tento mesiac plnila Červená armáda – v júni 1940 došlo k vojenskému  obsadeniu všetkých troch pobaltských krajín. Žiadne iné dokumenty sa v týchto kvázi odtajnených protokoloch Politbyra nenašli a rozhodnutie o zvýšení prídelu machorky a zápaliek je jedinou zmienkou o okupácii Litvy, Lotyšska a Estónska!

        

 Prvá etapa sa začala už okolo roku 1988, keď sa v časopise Vojenno-istoričeskyj žurnal objavili unikátne články a materiály.  V tomto časopise začali zverejňovať originálne dokumenty z obdobia vojny a dovtedy utajené štúdie, pôvodne určené len pre úzky okruh profesionálnych dôstojníkov. Tieto štúdie boli napísané v 50. až 70. rokoch a sovietski vojenskí historici v nich odviedli poriadny kus práce. Po oddelení faktografického „zrna“ od ideologických „pliev“ bolo v ich štúdiách možné nájsť obrovské kvantum vojensko-historických údajov vrátane štatistík produkcie zbraní a munície či  štatistík ľudských a materiálnych strát, ako aj mnoho ďalších informácií.  Po roku 1993 začal prítok odtajnených dokumentov a materiálov vysychať a v druhej polovici 90. rokov sa zastavil úplne.

To je druhá etapa. Začala sa publikovaním Viktora Suvorova priamo v Rusku. Za nimi nasledovali práce takých autorov „novej vlny“ ako P. Aptekar, P. Bobylev, T. Bušujeva, V. Danilov, M. Meľťjuchov, V. Nevežin, B. Petrov, O. Suvenirov a J. Feľštinskij. 

Najväčšiu pozornosť si podľa môjho názoru zaslúži monografia M. Meľťjuchova Stalinova premárnená šanca, ktorá vyšla v roku 2000.  Táto práca predstavuje veľmi podrobnú databázu rozvoja ozbrojených síl Sovietskeho zväzu a približuje ich vojensko-strategické plánovanie v predvojnových rokoch. Za povšimnutie stojí, že skoro nikto z vyššie spomenutých autorov nemal žiadnu významnú funkciu v hierarchii súčasnej ruskej oficiálnej historickej vedy. Príznačné je, že diela vyšli v smiešne nízkych nákladoch.   

V podstate je už ukončený výskum venovaný  Červenej armáde v predvečer sovietsko-nemeckej vojny. Historici už presne poznajú zloženie, početnosť, dislokáciu a výzbroj  jednotlivých strategických zoskupení Červenej armády, ako aj celkový objem vojenskej výroby, zásob munície a pohonných látok.  V dôsledku tohto výskumu sa na prach a popol rozsypal tradičný sovietsky mýtus o „mnohonásobnej početnej a technickej prevahe Wehrmachtu“.

      

Áno, odborná diskusia v priebehu 90. rokov taktiež nezvratne dokázala absurdnosť tohto tradičného sovietskeho mýtu. V skutočnosti v Kremli vojnu nielenže očakávali, ale sa na ňu aj všestranne pripravovali. Na začiatku leta 1941 táto príprava zašla už tak ďaleko, že Červená armáda sa tajne  mobilizovala a prebiehalo jej skryté strategické rozvinovanie. Jej úlohou bolo realizovať rozsiahlu útočnú operáciu za západnými hranicami Sovietskeho zväzu na území súčasného južného Poľska, Slovenska, Maďarska a Rumunska. Toto konštatovanie už nie je vedeckou hypotézou, ale faktom potvrdeným historiografickým výskumom. Červená armáda sa pripravovala na ofenzívu, ktorá sa mala začať ešte pred koncom leta 1941.

Politické vedenie súčasnej Ruskej federácie nie je pripravené radikálnym spôsobom prehodnotiť úlohu Sovietskeho zväzu v druhej svetovej vojne.  Navyše, masové povedomie ruskej verejnosti bolo do takej miery otrávené dlhoročnou komunistickou propagandou, že sa bráni tomuto radikálnemu prehodnoteniu zaužívaných a ustálených názorov. 

Poväčšine sa stále držíme známej frázy grófa Benkendorffa (v polovici 19. storočia náčelník politickej polície cára Nikolaja I.), ktorý svojho času povedal: „Minulosť Ruska bola obdivuhodná, súčasnosť Ruska je viac ako veľkolepá a čo sa týka budúcnosti Ruska, tak tá bude prekonávať  všetko, čo si môže predstaviť aj tá najsmelšia fantázia. Presne toto je tým jediným správnym zorným uhlom, v ktorom má byť ruská história skúmaná a opisovaná“. 

Novými autormi historizujúcich prác sú úplne neznáme osoby, ktoré sa skrývajú za pseudonymami, ako napríklad „Surovov“ či „Gryzun“.  Na prvých stránkach svojich kníh bez rozpakov oznamujú, že „za historikov sa nepovažujú, ale napriek tomu majú čo povedať“. Na ďalších stránkach potom nasleduje vodopád nadávok, otvorenej falzifikácie citátov ich oponentov, hrubej demagógie a urážlivých žartov.  

Neformálnym vodcom tejto hlučnej skupiny mladých neostalinistov sa stal istý A. Isajev. Svoju knihu, ktorá mala ambíciu stať sa „konečným a definitívnym vyvrátením“ koncepcie V. Suvorova, nazval Antisuvorov – veľká lož maličkého človiečika. Zatiaľ čo V. Suvorov sa na začiatku 90. rokov pokúšal na základe vtedy dostupných zdrojov riešiť historickú problematiku, A. Isajev sa v súčasnosti snaží pod maskou „vedeckej kritiky“ kompromitovať osobu samotného V. Suvorova. Podstata odbornej debaty však stojí na okraji záujmu A. Isajeva, ktorý sa ani nepokúša naformulovať zmysluplnú alternatívu ku koncepcii V. Suvorova.

Prvým trikom je redukovanie „novej vlny“ ruskej historiografie len na jedného jediného autora – V. Suvorova.   Ďalší ruskí historici, ktorí vo svojich výskumoch kritizujú staré sovietske mýty o „mierumilovnom a prakticky neozbrojenom stalinskom impériu“ sa ignorujú. Rovnako sa ignorujú výsledky práce nemeckých, amerických, fínskych či švédskych historikov, ktorí potvrdzujú koncepciu V. Suvorova. A čo je najdôležitejšie, otvorene a provokatívne sa ignoruje odborná argumentácia oponentov a všetky dokumenty a zdroje, ktoré boli sprístupnené vedeckému výskumu za posledné dve desaťročia.

     Druhým trikom je sústreďovanie pozornosti na charakter kníh V. Suvorova. Je pravda, že jeho práce majú viac publicistický ako vedecký charakter. Ich význam však spočíva v tom, že spravili prvé kroky a ukázali správny smer na ceste k napísaniu pravdivej odbornej histórie Veľkej vlasteneckej vojny. 

  

 Čím ďalej, tým viac prichádzam k názoru, že medzi Sovietskym zväzom a krajinami takzvaného „socialistického tábora“ bolo viac odlišného než spoločného.  Za rovnakými vonkajšími znakmi (jediná strana nazývajúca sa „robotnícka“ alebo „komunistická“, portréty Marxa a Engelsa, prvomájové sprievody s vodcami na tribúnach, atď.) sa skrývali vážne kvalitatívne rozdiely, ktoré si často neuvedomujeme. Na rozdiel od týchto krajín Sovietsky zväz zažil „rozkulačovanie“, keď so straníckym súhlasom tlupy dedinských povaľačov okrádali svojich susedov a vyhadzovali ich z vlastných domov uprostred zimy.  V Sovietskom zväze bol gulag a masový teror, obeťami ktorého sa stali milióny ľudí. V Sovietskom zväze zažili aj rok 1937, keď bolo denne popravovaných 5 000 ľudí, väčšina z nich po brutálnom mučení. V stredovýchodnej Európe a obzvlášť v Československu ste taký masový horor nezažili.

 Bolo to práve Rusko, ktoré porodilo boľševický totalitný režim a ktoré samo uznalo vládu tejto príšery.  Pod jej vládou vyrástli tri generácie. Avšak problém nespočíva v rozdielnej dĺžke trvania komunistických režimov (74 rokov v bývalom Sovietskom zväze, cca 44 rokov v stredovýchodnej Európe). Problém súvisí s patologickými zmenami ruskej spoločnosti, ktoré, obrazne povedané, nastali na „genetickej úrovni“.  V súčasnom Rusku žijú deti a vnuci tých, ktorí udávali, zatýkali, týrali a popravovali.  Deti a vnuci týchto katov sú živé.  Avšak deti a vnuci zatknutých, týraných a popravených živé nie sú.  Oni sa jednoducho ani nemohli narodiť. To je jeden z hlavných dôvodov, prečo vývoj naštartovaný na konci 80. rokov prebiehal v Rusku iným tempom ako vývoj v stredovýchodnej Európe. 

Mám obavu, že Európan nie je schopný pochopiť a predstaviť si tú situáciu, ktorá nastala v Rusku začiatkom 90. rokov. Vtedajší vývoj priviedol do existenčnej priepasti  milióny ľudí, ktorí sa ocitli v bezhraničnom zúfalstve. Militarizované sovietske hospodárstvo sa zrútilo a tisíce výrobných závodov sa jednoducho zatvorili. V bývalom Sovietskom zväze boli celé mestá, v ktorých všetko obyvateľstvo pracovalo v jednom či dvoch vojenských závodoch. Milióny ľudí ostali bez práce, bez výplaty a taktiež bez úspor, ktoré im pohltila vládou zorganizovaná hyperinflácia. Jednoducho povedané, ostali bez akýchkoľvek prostriedkov na ďalšiu existenciu.  Zároveň vedľa seba videli zrod nepovolaných „pánov nad životmi“, ktorí sa dostali k obrovskému majetku a užívali si ho spôsobom v sovietskych časoch nevídaným. Bola to nová podnikateľská elita zložená z bývalých straníckych a komsomolských funkcionárov. 

Pre Rusko navyše pád komunistického režimu zároveň priniesol rozpad jeho stáročného impéria a osamostatnenie sa všetkých krajín, ktoré s ním boli historicky previazané. Táto skutočnosť veľmi bolestivo zasiahla sebavnímanie veľkej väčšiny ruskej verejnosti.  V období Sovietskeho zväzu si všetci zvykli na status „tých, ktorých nikto nemá rád, ale všetci sa ich boja“.  Po roku 1991 sa zrazu ukázalo, že v zahraničí Rusko „nikto nemá rád, nikto sa ho už nebojí a všetci ho ignorujú“.

Strach pred štátnou mocou, ktorý sa sformoval ešte v epoche stalinizmu, bol taký silný, že zachránil Jeľcinov režim od vlny občianskych nepokojov. Dôsledkom ťažkého existenčného stresu, ktorý v tomto období prežila ruská spoločnosť, však bolo kategorické odmietnutie všetkého, čo je spojené so „západnými“ liberálnymi hodnotami. Slovo „demokratija“ sa v súčasnom Rusku skompromitovalo a vyslovuje sa ako „dermokratija“ (hovnokracia). Došlo k tomu, že stalinské a brežnevovské „impérium zla“, ktoré zavraždilo milióny ľudí (predovšetkým vlastných občanov), sa v spomienkach značnej časti Rusov javí ako stratený raj. V takomto psychologickom rozpoložení ruská verejnosť  nie je jednoducho schopná prijať dôkazy o podiele zodpovednosti Sovietskeho zväzu na rozpútaní druhej svetovej vojny.  

  

Myslím si, že je možné konštatovať, že porážka nemeckého nacizmu, zničenie hitlerovskej vojenskej mašinérie a likvidácia zločineckej ideológie rasovej výnimočnosti sa stali najväčšou porážkou síl Zla v dejinách. Podľa môjho názoru nie je možné spochybňovať fakt, že to bola Červená armáda a národy Sovietskeho zväzu, ktoré sa najviac zaslúžili o ich  porážku a priniesli najťažšie obete v boji proti tomuto Zlu. Na rozdiel od hitlerovského režimu, druhý rovnako zločinecký stalinský režim vojnu prežil a vyšiel z nej ovenčený úplne nezaslúženou slávou. „Svetlo a tma splynuli“ – takýmito slovami zakončil Victor Hugo svoj román Deväťdesiaty tretí rok venovaný Veľkej francúzskej revolúcii.  Tieto slová môžeme plne aplikovať na tie udalosti, ku ktorým došlo na jar 1945. 

Nahlas rozmýšľam o možnosti, že sa historici niekedy zhodnú na koncepcii dvoch paralelných vojen. Prvou vojnou bola vojna Stalina za ovládnutie Európy, ktorá sa začala 17. 9. 1939 jeho útokom na Poľsko a skončila sa 9. 5. 1945. Druhou vojnou bola Veľká vlastenecká vojna národov Sovietskeho zväzu, ktorá sa začala približne na jeseň 1942 a skončila sa v lete 1944, keď Červená armáda dosiahla pôvodné štátne hranice z obdobia pred podpísaním paktu Molotov – Ribbentrop.