Churchill by Stalinovi zatlieskal

Nepochybne najdiskutovanejšou je v tejto zložitej problematike otázka, či sa Stalin v lete 1941 pripravoval zaútočiť na Hitlera a jeho spojencov. Širokej verejnosti sú známe najmä knihy bývalého sovietskeho špióna Vladimira Rezuna, známejšieho pod literárnym menom Viktor Suvorov, ktorý v roku 1978 emigroval do Veľkej Británie. Vo svojich vojensko-historických publikáciách rozvádza a mnohými argumentmi dokladá názor, že Stalin sa už od 20. rokov minulého storočia cieľavedome pripravoval na ovládnutie Európy. Na Západe podporili Suvorovovo stanovisko poprední nemeckí historici Joachim Hofmann aWerner Massera. O Stalinovom zámere rozpútať útočnú vojnu proti hitlerovskému Nemecku nepochybuje ani erudovaný americký sovietológ Robert Tucker. V Sovietskom zväze vyvolali Suvorovove názory obrovskú búrku nevôle. 

Opačný postoj však zaujali predstavitelia mladšej generácie ruských historikov. Okrem Michaila Meľťuchova, Vladimira Nevžina, Valerija Danilova a Borisa Sokolova je to predovšetkým Mark Solonin. Hoci sa svojimi postojmi radí do Suvorovovho tábora, zaujal k niektorým jeho teóriám kritické stanovisko. 

Prístup M. Solonina pri skúmaní zákulisia a počiatočnej fázy nemecko-sovietskej vojny sa opiera o dôsledný výskum nedávno odtajnených archívnych prameňov. Jeho práce sú preto v Rusku i v zahraničí vysoko cenené. Pochopiteľne, s výnimkou pracovníkov ruskej akadémie vied a ústavu vojenských dejín. Hlavný prínos Soloninových prác spočíva v skutočnosti, že definitívne vyvrátil tvrdenia o vojenskej slabosti ZSSR a zastaranosti výzbroje Červenej armády. Na základe archívnych výskumov dokladá, že sovietske ozbrojené sily mali nad nepriateľom absolútnu prevahu v počte i kvalite všetkých druhov zbraní. V archívoch našiel takisto viacero dôkazov, že velenie Červenej armády vypracovalo viacero variantov útoku na západné štáty (vrátane Slovenskej republiky), ktoré intenzívne nacvičovalo a neustále zdokonaľovalo. Naproti tomu plán obrany sovietskeho územia pred agresiou zo strany Nemecka nenašiel Solonin ani jeden. Pri štúdiu týchto prameňov dospel k šokujúcej hypotéze, že v Nemecku zakúpené sovietske vojenské lietadlá (s nemeckými výsostnými znakmi) mali 22. júna 1941 zbombardovať pohraničné mesto Grodno! Táto provokácia by potom Stalinovi (rovnako ako v prípade Fínska) poslúžila na  útok na Nemecko a jeho spojencov. O pripravovanej ofenzíve svedčí aj rozloženie sovietskych vojsk na západnej hranici, ktoré malo vyslovene ofenzívny charakter. 

Hlavnú príčinu porážky vidí v skutočnosti, že drvivá väčšina sovietskych vojakov v lete 1944 vôbec nebojovala. Títo muži buď dezertovali, alebo sa vzdali do nepriateľského zajatia. Príčinu tohto javu vidí Solonin v neochote väčšiny mužstva i veľkej časti dôstojníckeho zboru brániť zločinecký komunistický režim, ktorý počas predošlých dvoch desaťročí pripravil vlastnému obyvateľstvu oveľa hroznejšie utrpenie ako všetci cudzí votrelci od čias mongolských vpádov.  Solonin precízne uvádza počet nepoškodených pušiek, guľometov, tankov, diel a ďalších zbraní, ktoré sovietski vojaci pri svojom bezhlavom úteku zanechali napospas nepriateľovi. Jeho výskum dokázal, že Nemci utrpeli v máji a júni 1940 väčšie ľudské i materiálne straty od demoralizovanej francúzskej armády, ako od údajne skvele vycvičených a socialistickým vlastenectvom nadchnutých červenoarmejcov počas prvých dvoch mesiacov nemecko-sovietskej vojny. Na skutočne hrdinský odpor narazili hitlerovské vojská až v neskoršom období, keď sovietske národy pochopili, že víťazstvo nacistov by pre ne znamenalo oveľa väčšiu pohromu ako komunistická tyrania. 

Jednému aspektu Stalinových príprav na útočnú vojnu proti Nemecku sa Solonin nevenuje. Je ňou otázka, ako by na sovietsky vpád do Európy zareagovali západné mocnosti, čiže Veľká Británia a USA. Na tomto mieste nemožno než súhlasiť s názorom Suvorova, že britský premiér Winston S. Churchill i americký prezident Franklin D. Roosevelt by Stalinovmu útoku na Hitlera vďačne zatlieskali.