Nemecká dvadsiatka

V Nemecku boli vnímané ako hlboká nespravodlivosť a pomohli dostať sa k moci Hitlerovej strane. 

Dnešné Nemecko si však viac ako storočné dlhy pripomína oveľa čerstvejšie dejiny. Presne pred dvadsiatimi rokmi, v októbri 1990 a necelý rok po tom, čo sa zrútil východonemecký komunistický režim, došlo k zjednoteniu Nemecka, rozdeleného po vojne na východnú a západnú časť. Šestnásť miliónov východných Nemcov a vyše šesťdesiat miliónov západných Nemcov vytvorili novú Spolkovú republiku. 

Pre obe časti znamenalo znovuzjednotenie čosi iné. Východní Nemci nemali demokraciu od roku 1933. Po dvanástich rokoch tvrdej Hitlerovej diktatúry, ktorá kulminovala v šiestich rokoch svetovej vojny, nasledovala okamžite sovietska okupácia a inštalácia komunistického režimu, ktorý vydržal – podobne ako inde vo východnej Európe – vyše 40 rokov. Západní Nemci sa s obdobím fašizmu vyrovnávali v demokratických pomeroch, podporovaní hospodárskym zázrakom povojnovej obnovy krajiny. Východní Nemci boli o tento luxus pripravení, a pocity viny za rozpútanú a prehranú vojnu miešali s pocitmi novej nespravodlivosti pod vnúteným režimom – ale aj s vytvorením si novej, vlastnej východonemeckej identity. Desaťročia sledovali v televízii vo svojej rodnej reči príbuzných v slobodnej a bohatej západnej časti, sami však žili svoje vlastné životy na východe. Časť tejto východonemeckej identity prežíva aj dvadsať rokov po zjednotení. 

Po páde Honeckerovho režimu prebiehalo znovuzjednotenie Nemecka v réžii fungujúcej, teda západnej časti. Takmer všetko západné prevalcovalo, pohltilo alebo vymazalo takmer všetko východné. Bolo to logické, a nakoniec asi jediné správne – emocionalita tejto zmeny však zasiahla aj identitu, ktorú si východní Nemci vo svojich bežných životoch počas komunistického obdobia vybudovali; nie všetci sa v novej vlasti cítili doma, a u starších dlhé roky pretrvala „Ostalgie“, podobne ako pretrvali „Ossis“ a „Wessis“, teda Nemci východní a západní. Nie nevyhnutne nostalgia za komunistickým režimom, ale za tou časťou životov, ktorú nové, slobodné, demokratické pomery nemilosrdne spláchli. A napriek obrovským finančným transferom a dotáciám rozdiely medzi oboma časťami dodnes pretrvávajú: nezamestnanosť vo východnej časti je dvojnásobná oproti západnej, príjmy sa z jednej tretiny zdvihli na čosi vyše polovice tých na západe. Nemecká kancelárka Angela Merkel pochádza z východného Nemecka, nie celá nemecká elita by však mohla vykázať „rovnováhu“ medzi svojimi členmi zo západnej a východnej časti vlasti. 

V roku 1953, pár rokov po vojne a už po rozdelení Nemecka Thomas Mann – spisovateľ, ktorý aj po vojne zostal vo švajčiarskej emigrácii – nastolil pred hamburskými študentmi nemeckú otázku nasledovne: buď bude Nemecko európske, alebo bude Európa nemecká. Túto otázku si spolu s Nemeckom po roku 1990 kládli prinajmenšom jeho susedia. Po dvadsiatich rokoch je zrejmé, že Európa (t. j. Európska únia) je v čomsi bezpochyby nemecká, že však prevládol samotný koncept Nemecka európskeho, a pri pohľade na silný nemecký priemysel, obchod a zahraničnopolitické uvažovanie aj Nemecka globálneho. Nemecko je európske, teda demokratické, a zostáva v mnohom najsilnejšou a najdôležitejšou krajinou Európy. To, čo sa zmenilo, sú politické, hospodárske a kultúre mapy – v Európe i v samotnom Nemecku. Nemeckí susedia sú dnes v Európskej únii a väčšinou aj v NATO, a nové delenie Európy aj vo svetle finančnej krízy a hrozivých rozpočtových deficitov je skôr (finančne zodpovedný) sever a (finančne nedôsledný) juh, než bohatý západ a chudobný východ. Samotní Nemci doma viac ako Ossis a Wessis zasa riešia spolunažívanie s moslimami, prisťahovalcami, menšinami s iným kultúrnym kódom. Nemecko je demokratické a európske, a naďalej rozhodujúce v celej Európe. Samotná Európa však už prestala byť najdôležitejšou časťou sveta.