V gumákoch a maskách

Cesta na festival, ktorý sa siedmy rok uskutočnil na Isle of Wight, ostrove na juhu Anglicka, je dlhá – autom na bratislavské letisko, lietadlom na Stanstead, vlakom do centra Londýna, metrom na stanicu Waterloo, odtiaľ vlakom do Portsmouthu, trajektom na Isle of Wight, opäť krátko vláčikom do Ryde a napokon shuttlebusom k festivalovým bránam. Všetko však klape skvele, už od Waterloo vidíme na mnohých cestujúcich, že mieria na rovnakú akciu, poznáme sa podľa batohov, zbalených stanov a najmä podľa obuvi – gumáky sú pre Angličanov neodmysliteľnou súčasťoui festivalovej výbavy, a keďže podľa predpovedí sme všetci vedeli, že na ostrove pršalo a ešte aj pršať bude, mnohí si obuv navliekli už na cestu. My ostatní si ich obúvame neskôr, vďaka nim človeku nevadia ani rozbahnené cestičky a cíti sa komfortne.

Na vlakovej stanici v Ryde už jemne pripití Briti vykrikujú a spievajú, a keď idú okolo dvojice policajtov, rozšafne nastavia dlaň na tlesknutie. Policajt sa usmeje a s mladíkom si tleskne. O niekoľko metrov ďalej kričí šofér spoza volantu autobusu: „Festival! Kto ide na festival? Poďme, poďme!“ s vyškerenou tvárou naháňa všetkých batôžkarov. Počas jazdy zrazu spomalí a ukáže rukou doľava na Robin Hill, kde sa nad farebným areálom týči obrovský modrý stan: „Vidíte, tam je celý festival, o chvíľu sme tam.“ Cítiť z neho, že je na festival hrdý, domáci, ktorých žije na Isle of Wight vyše 140-tisíc si pochvaľujú, že majú akciu, na ktorú prišlo tento rok 55-tisíc návštevníkov. „Pochádzam odtiaľto, aj keď teraz žijem v Southamptone,“ povedal nám na druhý deň ráno Steven zo susedného stanu. „Ako deti sme sa tu hrávali, naháňali zvieratá, vyvádzali. Ani by mi nenapadlo, že raz tu budú hrať kapely ako Beastie Boys a mnohé ďalšie. Je to skvelé, okrem jedného som nevynechal ani jediný ročník,“ spokojne rozpráva štyridsiatnik a vyťahuje program. Spolu s ním a jeho priateľkou sa bavíme o tom, na ktoré kapely sa tešia oni, na ktoré my. 

Ideme až v piatok a rady na bráne nie sú žiadne. Väčšina „festivalovníkov“ je už tu. Aj keď sme na zozname hostí organizátorov, platíme pri registrácii príspevok tridsať libier na osobu. Výťažok z dotácií všetkých hostí venujú organizátori na čele s DJom Robom Da Bankom z BBC Radia 1 na charitatívne projekty, väčšina z nich sa uskutoční priamo na ostrove. Rozmýšľame, či by bolo niečo podobné možné aj na Slovensku, na odpovedi sa však nezhodneme.

Na kontrole nám zbežne prehľadajú batoh, spýtajú sa, či máme nože, alebo sklo, vzápätí prechádzame okolo policajtov so psami. „Pokojne choďte ďalej,“ ukazuje nám policajt cestičku popri psovi, vycvičenom na hľadanie drog. Pred nami nesie dvojica mladíkov tri obrovské tašky plné plechovkového piva, kontrola sa len usmeje a my začíname chápať, čo znamená klauzula v podmienkach účasti o primeranom množstve alkoholu na jednu osobu, ktoré si môže každý návštevník doniesť do stanových mestečiek. Priamo do festivalového areálu, kde prebiehajú koncerty a ten ozajstný život, však už nie. Tam je v predaji pivo alebo cider po štyri libry, v kempingoch alkohol nepredávajú. Briti si však do areálu navlečú hádam všetko – nielen stany s rozmermi od väčšieho spacáku až po nocľaháreň pre malú školu, ale aj kompletnú kempingovú výbavu, grily, panvice. Všade cítiť, že Briti sú naozaj festivalovým národom.

„Presný line-up festivalu na našej stránke nezverejníme,“ píše sa na stránke festivalu s odkazom, že program si môžeme zakúpiť priamo na mieste. Pred príchodom vieme len to, že tento večer budú hrať headlineri Hot Chip, Dizzie Rascal, The xx, Tricky a zopár ďalších mien. Viac nie, no aj tak chceme stihnúť čo najviac z programu, a tak sa snažíme čo najskôr postaviť stan. Hľadanie miesta nám však zaberá dlhý čas, postupne sa presunieme až k poslednému zo štyroch farebne rozlíšených stanových mestečiek. A hor‘ sa späť do srdca festivalu, tzv. Fantasy Field, kde sa nachádza hlavné pódium a veľkorozmerný stan Big Top. Nohy dostávajú jasný signál, že ich čaká pekná fuška. Prechádzame cez dve údolia, vylezieme na dva kopčeky, míňame špeciálne kempingy z tee pee či júrt, po očku kontrolujeme ponuku stánkov. Za osem libier si kupujeme vytúžený program a rozoberáme, na čo sa pôjdeme pozrieť. „Idete na The xx? To treba!“ osloví nás mladá dáma, ktorú zaujal zvuk slovenčiny. Z jej priateľa Doriana sa o chvíľu vykľuje redaktor Guardianu, a tak sa bavíme sa o festivaloch. My o našej Bažant Pohode, oni o všetkých možných, ktoré na Ostrovoch majú. Bestival označujú za jeden z najlepších, pochvaľujú si návštevníkov a atmosféru. Nasledujúce dni nám potvrdia, že mali úplnú pravdu.

Koncert The xx sa blíži a podľa obrovského záujmu sú najväčším lákadlom večera – do veľkokapacitného Big Topu sa na čerstvých držiteľov Mercury Prize nedostanú všetci, ktorí by ich chceli vidieť. Mnohí tak zostanú len posedávať mimo stanu a počúvať ich magickú hudbu. Potom nás čakajú ďalšie a ďalšie koncerty, zábavný Dizzie Rascal, príjemný elektronický Caribou v natrieskanom Rock´n´Roll Stage, éterickí Fever Ray, skvelý Jónsi, folkoví pohoďáci Mumford and Sons, spektakulárni Flaming Lips, tancovačka v Polka Tente či Come Dancing Spiegel Tente. Program na devätnástich pódiách sa prelína, snažíme sa toho otestovať čo najviac, o čom by vedeli rozprávať nielen naše uši, ale aj nohy a chuťové poháriky. 

Bestival hneď v druhom roku svojej existencie vyhral cenu pre najlepší stredne veľký festival vo Veľkej Británii a vysoký štandard si udržuje dodnes. Jednou z obľúbených aktivít festivalu je sprievod masiek – každoročne vyhlásia organizátori tému a tisíce návštevníkov sa skutočne nahodí do masiek. Väčšina z nich nielen pre sobotňajší sprievod cez areál, ale strávia v nich celý víkend. „Ja som Superman,“ hovorí chlapík so známymi „eskom“ na hrudi rovnako odetému mužovi. „Lenže ja som pravý,“ hlesne ten so stoickým pokojom.

Ako z fantasy filmu vyzerá Fire Field, hlavná tanečná aréna s názvom Arcadia presents The Spider. V útrobách obrovského kovového pavúka majú svoje stoly rozostavané „dídžeji“, na jeho nohách vysielajú tanečnice s plameňometmi ohňové pozdravy, nad scénou predvádzajú svoje umenie akrobati. Tisíce ľudí na lúke pred pavúkom nevedia, čo majú robiť skôr – či tancovať, alebo sledovať úchvatné divadlo.

Nádherne je vyzdobený celý areál – všade svetielka, krásne lampy v tvare tulipánov, obrovské žiariace hviezdy. V priestore len tak pohodené postele, zóny na sedenie sú riešené zaujímavo, no o to menej miest ponúkajú. Angličania sú však festivalový národ – sedia na zemi a keď je po daždi, vyťahujú deky, z jednej strany pogumované, a sedia v suchu. V zóne The Wishing Tree Field nakukneme do nafukovacieho kostola, kde sa práve odohráva fiktívny sobáš dvoch „festivalovníkov“, v Tomorrow´s Worlde zase počúvame sound systém, ktorému dodáva energiu šliapanie do pedálov, vyskúšame aj masáž a, samozrejme, náš pobyt sa nezaobíde ani bez návštevy toaliet. Okrem tradičných chemických záchodov sa oplatí vyčkať rad na normálne latríny. 

Gumáky si dávam dole až v Londýne. Nohy ma bola ešte týždeň. Hudba mi znie v ušiach omnoho dlhšie. Potvrdenie, že festivaly, ak sú dobre spravené, majú svoj zmysel, ma drží stále.