Bavlna

V slávnej scéne z Hellerovej Hlavy XXII dáva Milo Minderbinder ochutnať Yossarianovi bavlnu v čokoláde. Je to jeden z Milových zúfalých pokusov vybŕdnuť zo šlamastiky, do ktorej sa dostal skúpením celosvetovej produkcie bavlny, po ktorej odrazu nebol nikde dopyt. Yossarianovi bavlna, samozrejme, nechutila. 

Ale až také samozrejmé to vlastne nie je. Vlákna bavlny sú takmer čistá celulóza a celulóza je polysacharid glukózy. Prečo nám niektoré polysacharidy glukózy (napríklad škrob v kukurici, zemiakoch, ryži či obilí) chutia a iné (napríklad celulóza v bavlne či dreve) nám zas až tak nechutia? Odpoveď je prekvapujúco jednoduchá: pretože alfa nie je beta.

Jednotlivé molekuly glukózy sú viazané v makromolekule polysacharidu ako vagóny v detskom vláčiku. Existujú však dva mierne odlišné typy vagónov, čiže molekúl glukózy, ktoré sa líšia v priestorovom usporiadaní svojich atómov. Teda vlastne iba v polohe jedného atómu kyslíka (a na ňom naviazaného vodíka). V takzvanej alfa-glukóze trčí tento kyslík z molekuly nejakým smerom, v beta-glukóze trčí trochu iným smerom.

Tento drobný rozdiel vo vagónoch má za následok výrazné rozdiely medzi vláčikmi. Alfa-vagóny tvoria rozvetvené vláčiky, v ktorých môžu byť občas na jeden vozeň naviazané aj tri iné vozne. Beta-vagóny zas tvoria vláčiky, v ktorých je každý druhý vozeň prevrátený. Tie prvé tvoria škroby, tie druhé celulózu.

To, čo potrebuje naše telo ako primárny zdroj energie, sú jednotlivé molekuly glukózy. Ak zjeme celé vláčiky, nedokážeme ich využiť bez toho, aby sme ich najprv neporozpájali na jednotlivé vagóniky. A to v prípade škrobu vieme a v prípade celulózy nevieme. 

Enzýmy obsiahnuté v našich slinách a ďalšie, ktoré vylučuje pankreas do čriev, dokážu štiepiť škroby postupne až na jednotlivé molekuly glukózy. Na celulózu nič také nemáme. A to je škoda, pretože celulózy je v rastlinách habadej. Steny rastlinných buniek sú totiž do značnej miery tvorené práve celulózou.

Celulóza má jednu zaujímavú vlastnosť, ktorú rastliny bohato využívajú. Jednotlivé makromolekuly celulózy predstavujú akési dlhé rovné „čiarky“ a zaujímavá vlastnosť spočíva v tom, že keď sa dve takéto „čiarky“ položia vedľa seba, tak sa k sebe prilepia prostredníctvom takzvaných vodíkových mostíkov. Ak sa naukladá vedľa seba niekoľko takých „čiarok“, vznikne z nich jeden dlhý pásik a ak sa bočné „čiarky“ tohto pásika dostanú jedna k druhej, tak sa k sebe sa prilepia a vznikne dlhá trubička. Trubičky z niekoľkých desiatok „čiarok“, t. j. makromolekúl celulózy, sa nazývajú mikrofibrily a práve tieto mikrofibrily využívajú rastlinné bunky na stavbu svojich stien.

Vlákna bavlny sú špecifickým druhom rastlinných buniek (každé vlákno je tvorené jednou dlhou bunkou a steny tejto bunky sú tvorené niekoľkými vrstvami špeciálne naukladaných mikrofibríl). Takýmito vláknami sú ako vlasmi pokryté semienka bavlníka – z každého semienka vyrastá bujná hriva. Táto hriva nemá nijakú estetickú funkciu, jej úlohou je vytvoriť semienku čo najlepšie podmienky  na paragliding. Semená bavlny sa totiž prenášajú vetrom a aby sa tento prenos mohol uskutočniť na veľké vzdialenosti, je potrebná nejaká forma padáku. No a chuchvalec ľahučkých vlákien je na takúto úlohu ako stvorený.

Ľudia v rôznych končinách sveta začali pestovať bavlník nie  na semienka (tie sú pre ľudí jedovaté), ale pre vlákna. Tieto vlákna dokázali spriadať do nití a priadze, z ktorej potom tkali látky. Najstaršie dochované zvyšky bavlnenej látky pochádzajú z Mexika a sú staré zhruba 7 000 rokov. Typickou americkou plodinou však nie je bavlna pre to, čo znamenala pre ľudí v prehistorických dobách, ale skôr pre to, čo pre nich znamenala v  modernej dobe.

Máločo ovplyvnilo dejiny severoamerického kontinentu tak, ako spojenie bavlny s rôznymi technickými vynálezmi. Veľa znamenali už vynálezy spriadacích strojov, ktoré sa stali v 18. storočí jednou z hlavných hnacích síl anglickej priemyselnej revolúcie. Väčší vplyv na americké dejiny mal však vynález, s ktorým prišiel v roku 1793 Eli Whitney z Massachusetts. Jeho česačka bavlny takmer stonásobne zefektívnila proces oddeľovania semienok od vlákien (slovo „česačka“ je do značnej miery eufemizmom, pretože pri tomto procese išlo v podstate o to, aby sme semienkam čo najviac vlasov vytrhali). Whitneyho vynález ovplyvnil dejiny USA naozaj významným spôsobom a v konečnom dôsledku viedol k vojne Severu proti Juhu.

Ako k tomu došlo? Jedným z dôsledkov anglickej priemyselnej revolúcie bolo prudké zvýšenie dopytu po americkej bavlne, čo viedlo k rozmachu pestovania tejto plodiny a k výraznému presunu čiernych otrokov z tabakových na bavlníkové plantáže. O zrušení otroctva uvažovali otcovia zakladatelia Spojených štátov už od vyhlásenia nezávislosti v roku 1776, uskutočnilo sa však až v roku 1865 prijatím trinásteho ústavného dodatku. Takmer storočné zdržanie mala na svedomí do veľkej miery práve česačka bavlny.

Pred jej vynálezom bolo oddeľovanie semienok od vlákien „najužším miestom“ výroby bavlnených látok. Anglické textilky boli v princípe schopné spracovať oveľa viac surovej bavlny, než jej v skutočnosti spracúvali, a americkí plantážnici boli v princípe schopní dodať jej oveľa viac, než jej v skutočnosti dodávali. Všetko bolo determinované rýchlosťou, akou ľudia dokázali zbavovať surovú bavlnu semienok. Whitneyho česačka toto úzke miesto podstatne rozšírila, následkom čoho sa americké bavlníkové plantáže nesmierne rozrástli. Nuž a rozrastať a udržiavať sa mohli len vďaka otrockej práci.

Snahy o odstránenie otroctva teda narážali najmä na jednu konkrétnu plodinu, a to by človek na tú bavlnu nepovedal, aké tvrdé to boli zrážky. Ale v skutočnosti sa asi niet čomu čudovať. Vďaka Whitneyho vynálezu sa bavlna stala veľmi rýchlo dominantnou komoditou amerického juhu a pevným základom celého tamojšieho hospodárstva. Zrušenie otroctva nebolo za takých okolností jednoduchou záležitosťou. A tak celkom nevinne vyzerajúci vynález nakoniec priviedol Američanov až k občianskej vojne.

Keď už je reč o amerických plodinách a nevinne vyzerajúcich vynálezoch, nedá sa nespomenúť tráva, ktorej sa tak dobre darilo na prériách Divokého západu. Tráva obsahuje celulózu, ktorú nevieme ani tráviť, ani z nej tkať vynikajúcu látku, ale aj tak ju vieme veľmi dobre zužitkovať. Trávu necháme zožrať kravám, ktoré majú v tráviacom trakte mikroorganizmy rozkladajúce celulózu, a my potom jeme tie kravy.

Chov dobytka na amerických prériách mimoriadne vzrástol po vynáleze ostnatého drôtu v roku 1874. Nový vynález totiž umožňoval lacné a účinné oplotenie veľkých pasienkov a tým aj chov oveľa väčších stád (ploty z dreva boli drahšie a ploty z hladkého drôtu kravy ľahko prekonávali). Ostnatý drôt išiel na dračku a Joseph Glidden, ktorý si nechal tento vynález patentovať, sa stal v priebehu nasledujúcich tridsiatich rokov jedným z najbohatších Američanov. Jeho vynález zmenil americký západ podobne, ako zmenil Whitneyho vynález americký juh.

Na rozdiel od česačky bavlny, ostnatý drôt k nijakej vojne neviedol. Veľmi výrazne sa však vojny zúčastnil – práve ostnatý drôt totiž výrazne spoluurčoval charakter prvej svetovej vojny.

Takí sme my ľudia. Všeličo dokážeme vymyslieť, úžasné veci dokážeme vytvoriť, a popri tom sa občas navzájom hromadne zotročujeme a občas hromadne zabíjame. Niečo s nami nie je v poriadku.