Romboid

V úvodníku vtedy nový šéfredaktor oznámil dve dôležité veci: “Na ich prácu nadviažeme,” napísal hneď po tom, ako Ivanovi Štrpkovi a jeho spolupracovníkom poďakoval a v poslednom odstavci uviedol, že jeho cieľom je to, aby Romboid “bez rezignácie na kvalitu sledoval širší okruh záujemcov.” Po prečítaní aktuálneho čísla sa zdá, že sa mu tieto pekné predsavzatia celkom darí napĺňať. Už len samotný fakt, že Romboid možno čítať od prvej po poslednú stranu bez preskakovania nezrozumiteľných  článkov je toho dôkazom. Je to stále (našťastie!) časopis pre “múzických čitateľov”, teda pre ľudí, ktorí majú radi slová, vety a to, čo z nich vzniká, no nie je to časopis “vedecký”. Rozhovor s Mariánom Milčákom (“Pri reflektoroch rozumu sme zabudli na význam tmy,” hovorí), dvojrecenzia Roznerovej knihy Noc po fronte, svieži Zápisník Andreja Habláka o Slobodovej Láske a Matejovovej Lektúre, vynikajúci text Marie Iljašenko o ukrajinskej nostalgii, vtipné eseje Veroniky Šikulovej a Jany Cvikovej, objavná úvaha Ivany Kupkovej o Zore Jesenskej a Daniela Grúňa o archívoch Júliusa Kollera, skvelá Pracovná plocha Petra Kalmusa, niekoľko recenzií a na úplný záver článok Jána Gavuru o výlete Petra Repku do jaskyne. Čítanie, ktoré provokuje k ďalšiemu čítaniu. Časopis, ktorý chce byť “na horúcej stope literatúry” si nemôže priať viac.