Všetci nemusia odísť do lesov

Ja mám Bratislavu stále veľmi rád. Chodím si sem odýchnuť. 

Úplne vážne. V Zaježovej, keď ráno vstanem, najprv idem čistiť komín. Potom narúbem drevo a začnem kúriť. Pritom sa vydymím, lebo komín zle ťahá. Po tom všetkom idem raňajkovať. Potom sa presúvam – väčšinou pešo – do centra Zaježovej, čo je asi kilometer od nášho domu. Tam je zima, takže sa musím aklimatizovať. Celý deň pracujem ako v normálnej robote a keď sa vrátim domov, čaká ma ten istý proces ako ráno. No a keď prídem na pár dní do Bratislavy, tak si užívam fakt, že všetko funguje. Je tu teplo, mám teplú vodu. Ja nie som gazda, takže ma práca okolo domu príliš nevzrušuje.

Odsťahoval som sa pred piatimi rokmi. Hlavným dôvodom bola moja dcérka. Keď sa narodila, žili sme s manželkou pri Trnavskom mýte, rovno pri križovatke. No a ja som vždy túžil ísť do prírody. Ale to boli také tie intelektuálske debaty v bratislavskej kaviarni a knižka Davida Henryho Thoreaua Walden alebo Život v lesoch. Keď som sa tam skutočne presťahoval, trvalo mi mesiac, než som sa vôbec spamätal zo šoku.

Stále. Len som trochu cestoval po Európe, po všelijakých squatoch. Ale človek päť dní vydrží všade. Ale niekde sa natrvalo presťahovať, to je niečo úplne iné. Keď sme sa presťahovali na Zaježku, bolo to ako odrezanie sa od predchádzajúceho života. 

Keď som mal šestnásť rokov, prišiel som do Greenpeace. Videl som film, ako grínpisáci zachraňujú prírodu a visia pritom na lodiach – to ma strašne fascinovalo. Stretol som tam ľudí v mojom veku a strašne ma to zobralo. Bol to okrem iného aj adrenalín – vešať sa na veže, blokovať elektrárne. Ale ja som nebol nikdy nejaký prírodný. Skôr tam bol politický motív, bojovať proti nespravodlivosti aj v otázkach životného prostredia.

Aj proti kapitalizmu. Bol som anarchista, ale skôr taký intelektuálny. Čítal som Bakunina a Kropotkina. Greenpeace mi bol blízky hlavne snahou byť nejako prospešný. A dôležité pre mňa bolo byť iný ako je dav. Hlavne za mečiarizmu to nebola sranda. Pamätám si, ako nás v Mochovciach zobralo špeciálne komando, zaviezli nás do lesa a keď som videl, že bijú nielen nás, ale aj novinárov, tak mi nebolo všetko jedno. Vtedy som pochopil, že mnohé akcie grínpisákov sú skutočne náročné.

Založil som združenie Slobodná alternatíva, ktoré sa venovalo ľudským právam. Za Mečiara sme sa venovali občianskemu aktivizmu. Vtedy som si vyskúšal, aké je to byť zadržaný v policajnej cele. 

Nie je veľmi príjemné, keď ťa z cely vytiahne policajt a na chodbe ťa obúcha o stenu. Totálna bezmoc. 

My sme vtedy robili veľa akcií proti oslave slovenského štátu, proti základnej vojenskej službe, no a proti Mečiarovi ako takému. Napríklad sme išli na Mečiarov míting na Pasienkoch s transparentom, na ktorom boli spolu výroky Gottwalda, Husáka a Mečiara. Ľudia nás tam skoro ubili. To bolo mladícke nadšenie, dnes by som do toho už asi nešiel.

Uvedomil som si mediálnu hru, ktorá za tým bola. Volal mi napríklad novinár a pýtal sa ma, či nás na ďalšej akcii zase zatknú a či tam bude konflikt s políciou. Ja som mu povedal, že dúfam, že nie a on tým pádom o akciu stratil záujem. Bol som z takých vecí hotový. Potom som sa od týchto vecí odsekol, začal som študovať filozofiu a venoval som sa duchovným veciam.

Áno. A pracoval som potom aj ako kurič, výborné zamestnanie pre filozofa. (Smiech.) To bolo veľmi dobré obdobie. Dostal som aj ponuku učiť na strednej škole ekologickú výchovu, filozofiu a občiansku. Neskutočne ma to bavilo! Až tak, že som sa cez víkend nevedel dočkať pondelka. Veľmi skoro som však zistil, že štátny školský systém je veľmi problematický, začal som to riešiť a vtedy sme založili Živicu.

Do istej miery. Najprv sme učili mladých ľudí, ako byť aktívny v spoločnosti, teda ako písať petície, tlačové správy a podobne. Neskôr sme sa posunuli k iným veciam.

Je to iné. Aktivizmus, aký sme robili my, tu už nie je, ale netvrdím, že to je zle. Tí ľudia majú iné hodnoty a žijú, chvalabohu, v inom prostredí.

Vidíš ma, nie? Ja som sa v živote nikdy nebil a násilie je pre mňa niečo úplne cudzie. Ani mäso nejem z etických dôvodov. Vážim si slobodu a texty zakladateľov politického anarchizmu mi boli blízke. Ale dnes by som sa k tomu už asi neprihlásil. A čo sa týka protestov, mne vždy prekážal dav. 

Prvé dva roky sme tam fungovali bez mobilu a vtedy som si uvedomil, ako veľmi som k nemu pripútaný. Nemohol som bez mobilu fungovať, pracovať, zarábať si na živobytie. Tak sa nám podarilo dotiahnuť na Zaježovú mobilný signál, a to ma teší. Ale tie prvé dva roky boli veľmi dôležité. Naučil som sa veľa vecí. Ja mám strašne rád oheň a to, že môžem kúriť v peci, je jedna z mála vecí, ktoré mi tu v Bratislave chýbajú. A hviezdne nebo. Také v Bratislave nikdy neuvidím. Na Zaježovej sa mi splnili dva sny: túžil som mať vlastnú školu, do ktorej budú deti chodiť rady a chcel som založiť vzdelávacie eko-centrum.

Bola tam budova školy, ktorá bola tridsať rokov zatvorená a nepoužívaná. Starosta nám ju dal a podarilo sa nám zriadiť v nej školu. Je to jedna z najmenších škôl v Európe. Minulý rok sme mali štyri deti, tento rok ich máme už sedem. Je to normálna, oficiálna, súkromná základná škola. Peňazí máme veľmi málo, veľa vecí robia rodičia detí. Je to výborné! 

Otvorili sme ho na rôzne kurzy – od meditácie, umenia a tanca, až po kresťanské konferencie. Akurát nedávno  sme tam mali seminár o kresťanstve a ekológii. Chodia tam školy, firmy, naozaj rôzni ľudia. Nekonajú sa tam žúrky a nie je to penzión. Ale splnené sny spôsobujú aj to, že sa každé ráno budím s obrovským bremenom zodpovednosti. 

Bývajú tam „starousadlíci”, teda ľudia, ktorí sa tam narodili a majú tam svoje gazdovstvá a „novolazníci”, teda my, čo sme sa tam prisťahovali. Nie sme žiadna komunita. Sme takí normálni susedia, poznáme sa a pomáhame si navzájom. Vlastne asi niečo viac ako len susedia, lebo v Bratislave susedov takmer nepoznám. Ľudia tam prichádzajú s rôznymi očakávaniami – niektorí sa chcú odstrihnúť od civilizácie, iní majú romantické predstavy o živote v prírode a niektorí iba chcú vychovať detí v zdravom prostredí a pritom chodia do práce do mesta. Čiže dosť široké spektrum. Keď v lete chodia do vzdelávacieho centra ľudia na kurzy, veľmi sa im tam páči a hneď by si tam najradšej kúpili dom. Ja im hovorievam, že by tam predtým mali zažiť všetky štyri ročné obdobia a až potom sa rozhodnúť. 

Rozbehla to Slávka Halčáková s kamarátkami a po roku nám ponúkli, či to nechceme robiť ako Živica. Skúsili sme to a bola na to veľmi dobrá odozva. Zistili sme, že tie témy, o ktorých sa rozprávame, môžme priniesť na festival, ľudia o to majú záujem a je tam výborná atmosféra.

Máme motto od Eckharta Tolleho: „Keď ľudia vyčistia svoj vnútorný priestor, prestanú znečisťovať Zem.” To je pre nás dôležité. Ja mám blízko k filozofii. Ekológia je fajn, ale mne sú blízki mystici. Buddha aj Ježiš ukazovali, že človek si vystačí aj s málom, že na to, aby bol spokojný, si nemusí kupovať veľa vecí. Pokoj človek nenájde v Bratislave, v New Yorku ani v Zaježovej, ale vo svojom vnútri. Tomu zodpovedá aj program Dychu Zeme.

Chodím. Vynechal som doteraz len jedny voľby, ktoré boli počas tých dvoch rokov, keď som sa „odrezal”.

Mám bližšie k pravicovým stranám, ak hovoríme v klasickom rozlíšení. Solidarita je pre mňa dôležitá, ale sloboda dôležitejšia. Štát má čo najmenej zasahovať do životov ľudí. Vidím to v súvislosti s našou školou: prečo by mali poslanci a štátni úradníci rozhodovať o tom, čo je dobré pre naše deti? Dva roky som loboval v parlamente v súvislosti s environmentálnymi záležitosťami a stretával som tam politikov. Bol som z toho zhrozený. Títo ľudia majú rozhodovať o tom, čo sa majú moje deti učiť v škole? Čím menej štátu, tým lepšie. To sú zrejme ešte pozostatky toho môjho anarchizmu. (Smiech.)

Minulú noc sa mi stala taká zvláštna vec. Prebudil som sa uprostred noci s obrovským strachom, že idem zomrieť. A zrazu som zistil, koľko mám tej pripútanosti, ako veľa je vecí, ktoré neviem vypustiť zo svojich rúk. Mojím ideálom je pracovať a nebyť k svojej práci pripútaný. Mám blízko k buddhistom aj kresťanským mystikom, hoci to vo svojom živote viem len ťažko napĺňať. Znovu som sa vrátil k čítaniu Majstra Eckharta a zase to na mňa dýchlo: takto túžim žiť! 

V najbližších rokoch asi nie, ale pokojne sa môže stať, že skončím niekdy v New Yorku. Človek si zvykne na všetko. Všetci nemusia odísť do lesov. Aj v Bratislave sa dá výborne žiť.