Príbeh nahradili obrazy

Tento rok sa festival prvýkrát zredukoval z tradičných šiestich dní na štyri. Dôvodom boli financie, predovšetkým krátenie dotácie z Ministerstva kultúry SR. Organizátori tak okrem zmenšenia počtu inscenácií a sprievodných podujatí siahli aj na rozpočet propagačných aktivít. Diváci sa napriek tomu o festivale dozvedeli, prišli a nebolo ich málo. Napokon, pred dvoma rokmi sa riaditeľka podujatia Darina Kárová vyjadrila, že festival už z hľadiska návštevnosti kapacitne rásť nemôže. Aj tento rok boli sály na väčšine predstavení naplnené na viac než sto percent. A hoci meškajúc, otvorenie si nenechal ujsť ani minister kultúry Daniel Krajcer.

Aj z finančných dôvodov chýbali na tohtoročnej Nitre v minulosti často zastúpené súbory z Nemecka, pobaltských štátov či Škandinávie. Štyrom slovenským inscenáciám tak v hlavnom programe robilo spoločnosť „iba“ päť zahraničných. Okrem Belgicka a Ruska išlo o členov Vyšehradskej skupiny. Možno i preto boli tohtoročné inscenácie Divadelnej Nitry po kvalitatívnej stránke vcelku vyrovnané, navyše medzi nimi nefigurovali žiadne diskutabilné experimenty. V zásade išlo o výrazné výtvarné kusy s dôrazom na výpoveď a s nemalým emocionálnym nábojom.

Spoločnou črtou väčšiny inscenácií bol ich autorský pôvod – divadelníci a divadelníčky netvorili podľa vopred napísaného cudzieho textu, ale podľa vlastných námetov a s istou dávkou kolektívnosti. V mnohých prípadoch úplne bez slov alebo len s ich minimom. Tohtoročný výber titulov zároveň poukázal na skutočnosť, že z divadla sa pomaly vytráca klasický príbeh a nahrádzajú ho estétstvom prebujnené obrazy, v prípade inscenácie La Putyka s močopudným účinkom.

Najvýraznejším zástancom estetického divadla inšpirovaného výtvarným umením bola otváracia inscenácia z Ruska – širokorozmerné, ale na detaily zamerané historické plátno Opus č.7. Režisér Dimitrij Klymov, ktorý začínal ako výtvarník a scénograf, ju naštudoval so svojimi žiakmi združenými v „Škole dramatického umenia“. Obe časti, z ktorých bol Opus č.7 zložený, charakterizovala redukcia komplexnosti a koncentrácia na vyvolanie emócie. 

Prvá časť s názvom Genealógia bola vizuálno-hudobným exkurzom do židovskej histórie dvadsiateho storočia, v ktorej doznievali ruské pogromy a nastúpili nemecké koncentračné tábory. Takmer bez slov, kombináciou videoprojekcie prestupujúcej do fyzickej hereckej akcie, fotografiami, hudbou, svetlom a zákulisnými mechanizmami kreoval Klymov „ohlušujúci“ javiskový tvar. Výbušná nápaditosť diela kulminovala niekoľkosekundovým prášením tisícok kúskov novinových útržkov na divákov. Napriek invenčnosti sa režisér nevyhol ani niektorým sprofanovaným obrazom evokujúcim hrôzy nacizmu, akými bolo napríklad vysypanie šatstva z kremačnej pece alebo na šnúrkach vedené červené detské topánočky.

Druhá časť inštalácie s podtitulom Šostakovič sledovala pohnutý osud známeho ruského skladateľa. Začala sa impozantným vstupom skladateľovej matky, ktorá na javisku prebrala podobu päťmetrovej korpulentnej figuríny s dvojznačným úsmevom a desivo klipkajúcimi očami. Tvrdú ruku rodičky dohliadajúcej nad hudobnou výchovou svojho syna vystriedala neskôr tvrdá ruka režimu, ktorá Šostakoviča striedavo oslavovala, zatracovala a rehabilitovala. Mohutné plechové klavíry, ktoré v záverečnom defilé vtrhli na scénu, mohli slovenským divákom svojou razanciou evokovať vstup vojsk Varšavskej zmluvy na územie Československa.

Niektorí diváci dali prednosť jednej z najúspešnejších českých inscenácií minulého roku La Putyka, ktorá sa stihla medzičasom predstaviť aj v Kambodži. Lákadlom nebola akiste len povesť inscenácie, ale aj čapované pivo, ktoré dostal pri vstupe do haly K nitrianskeho Agrokomplexu každý divák zadarmo. Napokon, „dej“ sa odohrával v tradičnej českej krčme, hoci odev a mejkap niektorých účinkujúcich odkazovali skôr na Francúzsko 18. storočia.  

La Putyka reprezentovala žáner „nový cirkus“, v ktorom nefigurujú zvieratá a jeho čaro spočíva primárne v demonštrácii akrobacie a ekvilibristiky. Vznik nového cirkusu v sedemdesiatych rokoch minulého storočia vo Francúzsku súvisel s poklesom záujmu o tradičné cirkusy, pričom vychádzal zo snahy dodať tomuto druhu umenia iný rozmer – pokus o umeleckú výpoveď. 

Ani La Putyka nemala štandardný príbeh, išlo o koláž krátkych výstupov. Dôležitú úlohu v nej mala živá hudba v podaní Tros Discotekos (Vojtěch Dyk, Jakub Prachař, Jan Maxián), ktorá bola oveľa viac než len obyčajným tvorcom atmosféry. Miestami sa stala dominantnejšou ako akcie na javisku, čím menila predstavenie na takmer plnokrvný koncert.

La Putyka sa vlani stala víťazom ankety Divadelných novín o najlepšiu inscenáciu sezóny a nomináciu v rovnakej kategórii si vyslúžila aj v Cene Alfréda Radoka. (Nielen cirkusový) abstinent by možno povedal, že išlo o nenáročnú akrobaciu popretkávanú bitkárskymi a ľúbostnými pohybovými kompozíciami – taký malý komický rustikálny obrázok a là Hogarth & Seraut & Lautrec. Na inscenáciu roka trochu málo...

Porovnateľný aplauz ako Česi zožala belgická pohybovo-tanečná inscenácia Out of Context – for Pina. Do Nitry ju priniesol bývalý liečebný pedagóg, špičkový európsky režisér a choreograf Alain Platel, ktorý ňou vzdal hold vlani zosnulej choreografke Pine Bausch. Tanečníci a tanečníčky rôznych národností a etník, oblečení v civilných kostýmoch, nastúpili na prázdne javisko priamo z hľadiska a po ukončení predstavenia sa doň aj rovnako anonymne vrátili. Zaodetí do spodnej bielizne na scéne predviedli hromadné aj individuálne choreografie, ktoré nespájal príbeh, ale forma a obsah výpovede. 

Znalosť tela a svalov človeka umožnila Platelovi viesť súbor priam k neprirodzeným, až spazmatickým polohovým kreáciám, prostredníctvom ktorých vyjadrili širokú škálu vnútorných impulzov. Výsledkom boli rôzne formy medziľudskej komunikácie, ale aj interakcie so sebou samým, ktoré sa pohybovali v rámcoch animálnej sexuality až nekomfortného individualizmu.

Jednou z mála inscenácií s výraznejšou príbehovou zložkou bola maďarská Špina v réžii Bélu Pintéra. Tá reagovala na aktuálne stredoeurópske témy neznášanlivosti, extrémizmu, vrátane rómskej problematiky, za ktorými videl režisér predovšetkým nedostatok komunikácie. V centre jeho pozornosti stála rodina, ktorá si adoptovala dve takmer dospelé dievčatá, z toho jednu Rómku. Ich spolužitie sa nemohlo na konzervatívnom vidieku skončiť inak ako tragédiou, obzvlášť keď sa biele dievča neskôr stalo členkou maďarskej gardy. Pintér s cieľom vyhnúť sa moralizovaniu vyvážil zásadnosť témy občasnou iróniou a akciu na scéne podfarbil baladickou hudobnou zložkou. 

Reprezentatívne zastúpenie na tohtoročnej Nitre malo aj Slovensko. Po krátkej prestávke zaradila dramaturgická rada do programu opätovne aj operu. Za inscenáciou SND Orfeus a Eurydika síce museli hostia vycestovať festivalovým autobusom až do Bratislavy, najlepšia slovenská inscenácia sezóny 2008/2009 im však, súdiac podľa reakcií, za tú cestu stála. Hlboko emocionálna, esteticky čistá, európsky moderná – to sú len niektoré z prívlastkov, ktoré si táto opera v réžii Poliaka Mariusza Trelińského odniesla.

Impresionistickú neverbálnu skicu panelákovej intimity načrtlo na vychýlenom javisku bratislavské divadlo SkRAT. Jeho inscenácia Mŕtve duše prostredníctvom paralelných a zdanlivo nepointovaných útržkovitých situácií zahalených v pološere každodennosti vypovedala predovšetkým o všednosti našich malých súkromných životov, ktoré hyperbolicky definuje televízia a sex. 

Dva originálne pohľady na historické osobnosti slovenskej kultúry priniesla dokumentárna dráma M.H.L. o prvej slovenskej divadelnej režisérke Magde Husákovej–Lokvencovej a titulom najlepšej inscenácie sezóny 2009/2010 ovenčený HollyRoth v réžii Rastislava Balleka z dielne SND Bratislava. M.H.L., ktorú si napísala, zrežírovala a v bratislavskom Štúdiu 12 aj zahrala Sláva Daubnerová, vyvážene kombinovala výrazovú strohosť s emocionálnou zainteresovanosťou. Okrem osobného a pracovného života tvorkyne nenásilne predstavila aj spoločenský a politický kontext doby. Inšpiráciou na interpretačne nie jednoznačné dielo HollyRoth, ktoré očarilo aj zahraničných hostí, bol život a tvorba spisovateľa a katolíckeho kňaza Jána Hollého. Robert Roth svojim bravúrnym herectvom zotrel rozdiely medzi sebou, Hollým, Hollého Svätoplukom, ako i Hamletom, ktorého replikami text popretkával, naznačiac tak paralely medzi Hollým a Shakespearom.

Okrem deviatich inscenácií hlavného programu ponúkol festival Divadelná Nitra 2010 už tradične aj bohatý sprievodný program vrátane diskusií s tvorcami, pouličného divadla, filmových projekcií, divadelného jarmoku, workshopov či neformálneho vzdelávania. A pokiaľ práve nepršalo, žila ním  takmer celá Nitra.

Dúfajme, že budúcoročný jubilejný dvadsiaty ročník nebude musieť z finančných dôvodov okresať program o ďalšie dva festivalové dni. Ak by takouto redukčnou diétou pokračoval i naďalej, potom by sa poľahky mohol práve on stať posledným, pričom divadlachtivým návštevníkom by neostalo nič iné, ako sa vybrať na emóciami nabité obrazy do najbližšej pinakotéky, v ktorej by však mohli byť ochudobnení minimálne o zážitok z asambláže...