Počas Studenej vojny bol zápas o ľudské práva v sovietskom bloku jedným z najdôležitejších bodov, na ktorých bolo možné vidieť hodnotový rozdiel medzi slobodným a neslobodným svetom. Z konfrontácie vyšiel nakoniec víťazne Západ. Samozrejme, aj pre hospodársku prevahu slobodných ekonomík, ktorá sa v 80. rokoch začala prejavovať aj v prevahe vojenskej. Kľúčové však bolo aj morálne víťazstvo, dôraz na ľudské a občianske práva, ktoré sa nemohli v komunizme uplatniť.
Počas celého komunistického obdobia sa väčšina obyvateľstva prispôsobila systému, našli sa však jednotlivci, ktorí sa nebáli povedať „kráľ je nahý“ nahlas – aj za tých ostatných. Andrej Sacharov, Václav Havel, Lech Walesa boli symbolmi tejto odvahy a schopnosti povedať to aj za druhých. Sacharovmi a Havlami dnešného sveta sú disidenti v Barme či Iráne, ale aj – v Číne.
Je dobré, že Západ napriek potrebe hospodárskej spolupráce s Čínou dokáže otvoriť aj otázku ľudských práv. Politickí predstavitelia to síce nerobia dostatočne často, a na rozdiel od amerického Kongresu či Európskeho parlamentu bývajú prezidenti a premiéri zdržanlivejší (vrátane vlaňajšieho nositeľa Nobelovej ceny Baracka Obamu), no každý hlas v tejto mozaike je dôležitý. Nobelov výbor v Nórsku dal tento rok všetkým takýmto hlasom za pravdu.
V Číne jej vedenie tvrdo potláča akýkoľvek verejný nesúhlas, zároveň však rýchlym tempom modernizuje krajinu a dáva ľuďom možnosť vymaniť sa z chudoby a postupne sa presúvať do stavu, ktorý v moderných spoločnostiach označujeme ako stredná trieda. Podobný vývoj viedol v iných autoritatívnych režimoch k tomu, že zástupcovia novej strednej triedy sa v istej chvíli ozvali a vyvolali politickú zmenu – ako príklad možno uviesť Južnú Kóreu či Taiwan. V Kórei sa jeden z tamojších disidentov Kim Dae-jung stal v 90. rokoch prezidentom krajiny (a neskôr dostal Nobelovu cenu za mier za snahu o zlepšenie vzťahov so Severnou Kóreou). Vzhľadom na obrovskú čínsku populáciu je však čínska stredná trieda ešte stále početne vo výraznej menšine, a čínsky represívny aparát je zatiaľ efektívnejší ako bývalý kórejský či taiwanský.
Svet však už dnes ocenil niekoho, kto za väčšinu obyvateľstva hovorí nahlas.
To, aký bude budúci čínsky vývoj, je dôležité aj pre okolitý svet. Čína sa môže postupne premeniť na agresívnu krajinu, podobne ako viaceré iné štáty, ktoré v minulosti prešli rýchlou modernizáciou (Nemecko, Taliansko, Japonsko), alebo sa bude starať iba o svoje hospodárske záujmy, a ostane skôr pasívnym a opatrným hráčom vo svetovej politike. Viaceré signály z posledného obdobia poukazujú skôr prvým smerom: obavy z Číny opakovane vyjadruje India, Japonsko či Vietnam, a všetci potvrdzujú rýchly rast čínskej armády (zrejme aj na ochranu investícií, ktoré Čína robí od Afganistanu až po Sudán). Na druhej strane, pretrvávajúca chudoba a demografický vývoj, po ktorom sa kvôli politike jedného dieťaťa môže lacná a dostupná pracovná sila behom niekoľkých rokoch vyčerpať, sú argumentmi v prospech krajiny, ktorá sa bude venovať najmä vlastným problémom.
Slovenský a český rozmer Nobelovej ceny pre Liu Siao-poa je zrejmý. Jeho Charta ’08 bola inšpirovaná československou Chartou ’77, a aj jeho nomináciu na Nobelovu cenu podporili občianski a politickí predstavitelia z oboch krajín. Postoj, ktorý nominácia komunikovala, bol určený nielen čínskej či západnej, ale aj našej verejnosti. A úspech tejto nominácie je dôležitým ocenením tohto hodnotového postoja.
Počas celého komunistického obdobia sa väčšina obyvateľstva prispôsobila systému, našli sa však jednotlivci, ktorí sa nebáli povedať „kráľ je nahý“ nahlas – aj za tých ostatných. Andrej Sacharov, Václav Havel, Lech Walesa boli symbolmi tejto odvahy a schopnosti povedať to aj za druhých. Sacharovmi a Havlami dnešného sveta sú disidenti v Barme či Iráne, ale aj – v Číne.
Je dobré, že Západ napriek potrebe hospodárskej spolupráce s Čínou dokáže otvoriť aj otázku ľudských práv. Politickí predstavitelia to síce nerobia dostatočne často, a na rozdiel od amerického Kongresu či Európskeho parlamentu bývajú prezidenti a premiéri zdržanlivejší (vrátane vlaňajšieho nositeľa Nobelovej ceny Baracka Obamu), no každý hlas v tejto mozaike je dôležitý. Nobelov výbor v Nórsku dal tento rok všetkým takýmto hlasom za pravdu.
V Číne jej vedenie tvrdo potláča akýkoľvek verejný nesúhlas, zároveň však rýchlym tempom modernizuje krajinu a dáva ľuďom možnosť vymaniť sa z chudoby a postupne sa presúvať do stavu, ktorý v moderných spoločnostiach označujeme ako stredná trieda. Podobný vývoj viedol v iných autoritatívnych režimoch k tomu, že zástupcovia novej strednej triedy sa v istej chvíli ozvali a vyvolali politickú zmenu – ako príklad možno uviesť Južnú Kóreu či Taiwan. V Kórei sa jeden z tamojších disidentov Kim Dae-jung stal v 90. rokoch prezidentom krajiny (a neskôr dostal Nobelovu cenu za mier za snahu o zlepšenie vzťahov so Severnou Kóreou). Vzhľadom na obrovskú čínsku populáciu je však čínska stredná trieda ešte stále početne vo výraznej menšine, a čínsky represívny aparát je zatiaľ efektívnejší ako bývalý kórejský či taiwanský.
Svet však už dnes ocenil niekoho, kto za väčšinu obyvateľstva hovorí nahlas.
To, aký bude budúci čínsky vývoj, je dôležité aj pre okolitý svet. Čína sa môže postupne premeniť na agresívnu krajinu, podobne ako viaceré iné štáty, ktoré v minulosti prešli rýchlou modernizáciou (Nemecko, Taliansko, Japonsko), alebo sa bude starať iba o svoje hospodárske záujmy, a ostane skôr pasívnym a opatrným hráčom vo svetovej politike. Viaceré signály z posledného obdobia poukazujú skôr prvým smerom: obavy z Číny opakovane vyjadruje India, Japonsko či Vietnam, a všetci potvrdzujú rýchly rast čínskej armády (zrejme aj na ochranu investícií, ktoré Čína robí od Afganistanu až po Sudán). Na druhej strane, pretrvávajúca chudoba a demografický vývoj, po ktorom sa kvôli politike jedného dieťaťa môže lacná a dostupná pracovná sila behom niekoľkých rokoch vyčerpať, sú argumentmi v prospech krajiny, ktorá sa bude venovať najmä vlastným problémom.
Slovenský a český rozmer Nobelovej ceny pre Liu Siao-poa je zrejmý. Jeho Charta ’08 bola inšpirovaná československou Chartou ’77, a aj jeho nomináciu na Nobelovu cenu podporili občianski a politickí predstavitelia z oboch krajín. Postoj, ktorý nominácia komunikovala, bol určený nielen čínskej či západnej, ale aj našej verejnosti. A úspech tejto nominácie je dôležitým ocenením tohto hodnotového postoja.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.