Úplne prvé gumené predmety, ktoré sa dostali z Nového sveta do Európy, boli lopty. Priviezol ich Krištof Kolumbus zo svojej druhej cesty a všetci hneď uznali, že indiánske lopty skáču oveľa lepšie, ako tie španielske handrové.
Bola to však len taká kuriozitka, ktorá nevyvolala nijaký väčší ohlas. Podstatne väčší záujem vyvolala guma až začiatkom 17. storočia, keď sa Španieli naučili od Indiánov impregnovať kožu namáčaním do surového kaučuku. Skutočný rozmach však zažil kaučuk až v 19. storočí, a to najmä vďaka galošiam a pršiplášťom. Galoše sa vyrábali v Južnej Amerike a len do Severnej Ameriky sa ich vyvážalo ročne okolo pol milióna. Pršiplášte – takzvané mackintoshe, ktoré obsahovali jednu vrstvu gumy medzi dvoma látkovými vrstvami – sa vo veľkom vyrábali v Británii.
Ale to ešte stále nebolo nič v porovnaní s tým, čo priniesla masová výroba automobilov. Až pneumatiky urobili z kaučukovníka sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia. Alebo skôr kravu, ktorá dáva zlaté mlieko.
.mlieko
Slovo kaučuk pochádza z indiánskeho slova cauchuc a označuje tekutinu podobnú mlieku, ktorú vylučuje poranená povrchová vrstva niektorých rastlín, najmä jedného konkrétneho druhu stromu hojne rastúceho v amazonskom pralese. Takúto tekutinu, ktorej hovoríme latex (latte – mlieko), produkuje asi 20 000 rastlín.
S mliekom má latex spoločný nielen vzhľad, ale aj chemickú povahu – v jednom aj druhom prípade ide o emulziu, respektíve koloidný roztok mikroskopických častíc vo vode. V prípade živočíšneho mlieka tvoria podstatnú časť spomínaných mikroskopických častíc tuky a bielkoviny, v prípade rastlinného latexu sú to rôzne iné látky.
V latexe makovíc sa, napríklad, nachádzajú rôzne alkaloidy, ktorým hovoríme opiáty. V latexe kaučukovníka sú zas dominantné makromolekuly polyizoprénu, ktoré tvoria základ gumy. Tieto makromolekuly sa nachádzajú aj v latexe rôznych iných rastlín (napríklad púpav), kaučukovník je však výnimočný. Jednak v tom, koľko polyizoprénu obsahuje, a jednak v tom, že na poranenie reaguje zvýšením produkcie latexu. Kaučukovník je veru onakvejšia dojnica než púpava.
Vhodným spracovaním sa surový kaučuk zbaví vody a iných látok, takže zostane najmä polyizoprén – výslednej látke hovoríme surová guma. Vlastnosti surovej gumy, tak ako vlastnosti každej látky, sú dané vlastnosťami jej molekúl. Molekuly polyizoprénu tvoria dlhé „špagáty“, ktoré sú všelijako zhúžvané a poskrúcané. Takéto molekuly sa ľahko naťahujú (špagáty sa vyrovnávajú), a preto sa tak ľahko naťahuje celá guma. V tom však nespočíva celé čaro tejto elastickej látky. Podstatou elasticity nie je len schopnosť naťahovať sa, ale aj schopnosť vrátiť sa do pôvodného stavu. Čo spôsobuje túto vlastnosť gumy?
Je to tepelný pohyb molekúl. Tento chaotický pohyb sa deje aj v smere kolmom na smer natiahnutia špagátu a jeho výsledkom je opätovné húžvanie, a teda aj efektívne skracovanie špagátu. To, že tepelný pohyb molekúl vedie k skracovaniu makromolekúl polyizoprénu, má za následok jednu vlastnosť gumy, ktorou sa líši od väčšiny iných látok. Všetci vieme, že látky sa teplom rozťahujú. Guma tvorí výnimku. Zvýšenie teploty, ktoré znamená intenzívnejší chaotický tepelný pohyb molekúl, vedie k výraznejšiemu húžvaniu makromolekúl polyizoprénu, a teda k skracovaniu gumy.
.špagety
Surová guma však nie je tvorená len jedným špagátom, ale celým klbkom navzájom poprepletaných špagátov – preto je asi lepšie prestavovať si namiesto špagátov špagety. Pri naťahovaní surovej gumy dochádza preto nielen k vyrovnávaniu jednotlivých špagiet, ale aj k ich premiestňovaniu. To má svoje výhody aj nevýhody.
Tepelný pohyb molekúl, ktorý vedie k opätovnému zhúžvaniu jednotlivých špagiet, nepresúva naspäť celé špagety, takže premiestnené špagety zostanú na svojich nových miestach. Deformovaná surová guma sa preto po uvoľnení skráti (elasticita), ale zároveň si čiastočne udrží svoj nový tvar (plasticita). To je, samozrejme, výhodné pri formovaní surovej gumy do rôznych užitočných tvarov.
Na druhej strane, ak sa takéto špagety po sebe príliš ľahko kĺžu, začne sa celý materiál správať tak trochu ako kvapalina. Ak teplota surovej gumy dosiahne určitú nepríliš vysokú teplotu, začne sa guma správať práve takto – najprv výrazne zmäkne a pri ďalšom zvyšovaní teploty sa dokonca začne topiť. A to pri hotovom výrobku veru nie je dobrá vlastnosť. Nehovoriac o tom, že táto minca má aj druhú – rovnako odvrátenú – stranu. Pri nízkych teplotách sa surová guma tiež správa tak trochu ako kvapaliny – zmrzne, t. j. stane sa jednak príliš tvrdou a jednak krehkou, v dôsledku čoho sa ľahko láme.
Tieto nepríjemné vlastnosti surovej gumy trápili najmä ľudí v severnej Amerike, kde veľké výkyvy teploty gumeným výrobkom značne škodili. A tak to bolo až dovtedy, kým si Charles Goodyear nezaumienil, že nájde spôsob, ako surovú gumu vylepšiť. Svoje experimenty začal v roku 1843 vo filadelfskom väzení pre dlžníkov. V chudobe a dlhoch pokračoval vo svojich pokusoch ďalších päť rokov, až kým náhodou pri pokusoch s miešaním gumy so sírou nevylial trochu zmesi na horúcu železnú platňu, kde guma okamžite zvulkanizovala, čím stratila svoje zlé vlastnosti a zároveň si zachovala tie dobré.
Síra reaguje pri veľmi vysokej teplote s polyizoprénom tak, že na niektorých miestach vytvorí väzby medzi jednotlivými makromolekulami. Z klbka jednotlivých špagiet sa tak stane superklbko navzájom pospájaných špagiet, pričom spoje sa vyskytujú len kde-tu. Výsledkom je, že guma si zachová elasticitu, ale stratí plasticitu (síra sa preto pridáva až po vyformovaní surovej gumy do požadovaného tvaru) a prestane sa topiť či mrznúť pri bežných teplotách. Objav vulkanizácie, ako Goodyear svoj proces nazval, otvoril cestu k neporovnateľne väčšiemu využitiu už aj tak veľmi užitočnej suroviny. A tiež k obrovskému bohatstvu.
.bohatstvo
Ľudia, ktorí dokázali na prelome 19. a 20. storočia využiť vulkanizovanú gumu na výrobu pneumatík (John Dunlop v Írsku, bratia Michelinovci vo Francúzsku, Giovanni Pirreli v Taliansku) na nej dokázali značne zbohatnúť. Nie však Charles Goodyear – ten zomrel v chudobe (s firmou Goodyear, ktorá vznikla niekoľko desiatok rokov po jeho smrti a nesie meno na jeho počesť, nemal nič spoločné). Od svojho objavu sa až do konca života venoval vylepšovaniu procesu vulkanizácie a o peniaze sa príliš nestaral.
To, ako dokázali zbohatnúť výrobcovia pneumatík a iných predmetov z vulkanizovanej gumy, však nebolo takmer nič v porovnaní s tým, čo dokázali dodávatelia surovej gumy. Úplne rozprávkové bohatstvo získali amazonskí kaučukoví magnáti, ktorých súkromné armády zabezpečovali pracovnú silu neuveriteľne brutálnym vydieraním, mučením a vraždením domorodého obyvateľstva. Skutočnosť, že takto získaný kaučuk nebol jediným svetovým zdrojom tejto suroviny, traumatizuje mnohých Brazílčanov dodnes. Prenesenie pestovania kaučukovníka do tropických oblastí Ázie nazývajú prvým aktom bio-pirátstva.
Tohto zločinu sa podľa nich dopustil Henry Wickham, ktorý už v roku 1876 previezol 70 000 semien kaučukovníka do londýnskej botanickej záhrady, odkiaľ sa dostali ďalej do sveta. Wickham sám rád rozprával o tomto svojom čine ako o pašeráckom výkone, pričom každá ďalšia verzia rozprávania obsahovala nové, čoraz akčnejšie a napínavejšie podrobnosti. V skutočnosti však išlo podľa dnešných historikov o celkom legálnu a banálnu operáciu.
Lenže Brazílčania, ktorí tým prišli o monopolné postavenie, to dodnes chápu ako obrovskú krivdu. A aby sa im už nič také nestalo, obmedzujú výskum rastlín a živočíchov amazonského pralesa. V tomto pralese žije obrovské množstvo dodnes nepreskúmaných rastlinných a živočíšnych druhov, pričom mnohé z nich môžu v sebe ukrývať výrazný farmakologický potenciál. No a ako by k tomu Brazília prišla, keby tam mohol ktokoľvek čokoľvek skúmať? Napríklad ten Roosmalen, ktorý tam skúmal opice. Ktovie, aké škody tým mohol Brazílii napáchať.
Nuž, nech už je to, ako chce, isté je, že Brazília sa dnes podieľa na svetovej produkcii kaučuku necelými dvoma percentami. Z poľnohospodárskych plodín sa na exporte tejto krajiny podieľajú v oveľa väčšej miere káva (pochádza z Etiópie), cukrová trstina (pochádza z juhovýchodnej Ázie), pomaranče (tiež z juhovýchodnej Ázie) a sója (pochádza z Číny). Toľko k bio-pirátstvu.
Bola to však len taká kuriozitka, ktorá nevyvolala nijaký väčší ohlas. Podstatne väčší záujem vyvolala guma až začiatkom 17. storočia, keď sa Španieli naučili od Indiánov impregnovať kožu namáčaním do surového kaučuku. Skutočný rozmach však zažil kaučuk až v 19. storočí, a to najmä vďaka galošiam a pršiplášťom. Galoše sa vyrábali v Južnej Amerike a len do Severnej Ameriky sa ich vyvážalo ročne okolo pol milióna. Pršiplášte – takzvané mackintoshe, ktoré obsahovali jednu vrstvu gumy medzi dvoma látkovými vrstvami – sa vo veľkom vyrábali v Británii.
Ale to ešte stále nebolo nič v porovnaní s tým, čo priniesla masová výroba automobilov. Až pneumatiky urobili z kaučukovníka sliepku, ktorá znáša zlaté vajcia. Alebo skôr kravu, ktorá dáva zlaté mlieko.
.mlieko
Slovo kaučuk pochádza z indiánskeho slova cauchuc a označuje tekutinu podobnú mlieku, ktorú vylučuje poranená povrchová vrstva niektorých rastlín, najmä jedného konkrétneho druhu stromu hojne rastúceho v amazonskom pralese. Takúto tekutinu, ktorej hovoríme latex (latte – mlieko), produkuje asi 20 000 rastlín.
S mliekom má latex spoločný nielen vzhľad, ale aj chemickú povahu – v jednom aj druhom prípade ide o emulziu, respektíve koloidný roztok mikroskopických častíc vo vode. V prípade živočíšneho mlieka tvoria podstatnú časť spomínaných mikroskopických častíc tuky a bielkoviny, v prípade rastlinného latexu sú to rôzne iné látky.
V latexe makovíc sa, napríklad, nachádzajú rôzne alkaloidy, ktorým hovoríme opiáty. V latexe kaučukovníka sú zas dominantné makromolekuly polyizoprénu, ktoré tvoria základ gumy. Tieto makromolekuly sa nachádzajú aj v latexe rôznych iných rastlín (napríklad púpav), kaučukovník je však výnimočný. Jednak v tom, koľko polyizoprénu obsahuje, a jednak v tom, že na poranenie reaguje zvýšením produkcie latexu. Kaučukovník je veru onakvejšia dojnica než púpava.
Vhodným spracovaním sa surový kaučuk zbaví vody a iných látok, takže zostane najmä polyizoprén – výslednej látke hovoríme surová guma. Vlastnosti surovej gumy, tak ako vlastnosti každej látky, sú dané vlastnosťami jej molekúl. Molekuly polyizoprénu tvoria dlhé „špagáty“, ktoré sú všelijako zhúžvané a poskrúcané. Takéto molekuly sa ľahko naťahujú (špagáty sa vyrovnávajú), a preto sa tak ľahko naťahuje celá guma. V tom však nespočíva celé čaro tejto elastickej látky. Podstatou elasticity nie je len schopnosť naťahovať sa, ale aj schopnosť vrátiť sa do pôvodného stavu. Čo spôsobuje túto vlastnosť gumy?
Je to tepelný pohyb molekúl. Tento chaotický pohyb sa deje aj v smere kolmom na smer natiahnutia špagátu a jeho výsledkom je opätovné húžvanie, a teda aj efektívne skracovanie špagátu. To, že tepelný pohyb molekúl vedie k skracovaniu makromolekúl polyizoprénu, má za následok jednu vlastnosť gumy, ktorou sa líši od väčšiny iných látok. Všetci vieme, že látky sa teplom rozťahujú. Guma tvorí výnimku. Zvýšenie teploty, ktoré znamená intenzívnejší chaotický tepelný pohyb molekúl, vedie k výraznejšiemu húžvaniu makromolekúl polyizoprénu, a teda k skracovaniu gumy.
.špagety
Surová guma však nie je tvorená len jedným špagátom, ale celým klbkom navzájom poprepletaných špagátov – preto je asi lepšie prestavovať si namiesto špagátov špagety. Pri naťahovaní surovej gumy dochádza preto nielen k vyrovnávaniu jednotlivých špagiet, ale aj k ich premiestňovaniu. To má svoje výhody aj nevýhody.
Tepelný pohyb molekúl, ktorý vedie k opätovnému zhúžvaniu jednotlivých špagiet, nepresúva naspäť celé špagety, takže premiestnené špagety zostanú na svojich nových miestach. Deformovaná surová guma sa preto po uvoľnení skráti (elasticita), ale zároveň si čiastočne udrží svoj nový tvar (plasticita). To je, samozrejme, výhodné pri formovaní surovej gumy do rôznych užitočných tvarov.
Na druhej strane, ak sa takéto špagety po sebe príliš ľahko kĺžu, začne sa celý materiál správať tak trochu ako kvapalina. Ak teplota surovej gumy dosiahne určitú nepríliš vysokú teplotu, začne sa guma správať práve takto – najprv výrazne zmäkne a pri ďalšom zvyšovaní teploty sa dokonca začne topiť. A to pri hotovom výrobku veru nie je dobrá vlastnosť. Nehovoriac o tom, že táto minca má aj druhú – rovnako odvrátenú – stranu. Pri nízkych teplotách sa surová guma tiež správa tak trochu ako kvapaliny – zmrzne, t. j. stane sa jednak príliš tvrdou a jednak krehkou, v dôsledku čoho sa ľahko láme.
Tieto nepríjemné vlastnosti surovej gumy trápili najmä ľudí v severnej Amerike, kde veľké výkyvy teploty gumeným výrobkom značne škodili. A tak to bolo až dovtedy, kým si Charles Goodyear nezaumienil, že nájde spôsob, ako surovú gumu vylepšiť. Svoje experimenty začal v roku 1843 vo filadelfskom väzení pre dlžníkov. V chudobe a dlhoch pokračoval vo svojich pokusoch ďalších päť rokov, až kým náhodou pri pokusoch s miešaním gumy so sírou nevylial trochu zmesi na horúcu železnú platňu, kde guma okamžite zvulkanizovala, čím stratila svoje zlé vlastnosti a zároveň si zachovala tie dobré.
Síra reaguje pri veľmi vysokej teplote s polyizoprénom tak, že na niektorých miestach vytvorí väzby medzi jednotlivými makromolekulami. Z klbka jednotlivých špagiet sa tak stane superklbko navzájom pospájaných špagiet, pričom spoje sa vyskytujú len kde-tu. Výsledkom je, že guma si zachová elasticitu, ale stratí plasticitu (síra sa preto pridáva až po vyformovaní surovej gumy do požadovaného tvaru) a prestane sa topiť či mrznúť pri bežných teplotách. Objav vulkanizácie, ako Goodyear svoj proces nazval, otvoril cestu k neporovnateľne väčšiemu využitiu už aj tak veľmi užitočnej suroviny. A tiež k obrovskému bohatstvu.
.bohatstvo
Ľudia, ktorí dokázali na prelome 19. a 20. storočia využiť vulkanizovanú gumu na výrobu pneumatík (John Dunlop v Írsku, bratia Michelinovci vo Francúzsku, Giovanni Pirreli v Taliansku) na nej dokázali značne zbohatnúť. Nie však Charles Goodyear – ten zomrel v chudobe (s firmou Goodyear, ktorá vznikla niekoľko desiatok rokov po jeho smrti a nesie meno na jeho počesť, nemal nič spoločné). Od svojho objavu sa až do konca života venoval vylepšovaniu procesu vulkanizácie a o peniaze sa príliš nestaral.
To, ako dokázali zbohatnúť výrobcovia pneumatík a iných predmetov z vulkanizovanej gumy, však nebolo takmer nič v porovnaní s tým, čo dokázali dodávatelia surovej gumy. Úplne rozprávkové bohatstvo získali amazonskí kaučukoví magnáti, ktorých súkromné armády zabezpečovali pracovnú silu neuveriteľne brutálnym vydieraním, mučením a vraždením domorodého obyvateľstva. Skutočnosť, že takto získaný kaučuk nebol jediným svetovým zdrojom tejto suroviny, traumatizuje mnohých Brazílčanov dodnes. Prenesenie pestovania kaučukovníka do tropických oblastí Ázie nazývajú prvým aktom bio-pirátstva.
Tohto zločinu sa podľa nich dopustil Henry Wickham, ktorý už v roku 1876 previezol 70 000 semien kaučukovníka do londýnskej botanickej záhrady, odkiaľ sa dostali ďalej do sveta. Wickham sám rád rozprával o tomto svojom čine ako o pašeráckom výkone, pričom každá ďalšia verzia rozprávania obsahovala nové, čoraz akčnejšie a napínavejšie podrobnosti. V skutočnosti však išlo podľa dnešných historikov o celkom legálnu a banálnu operáciu.
Lenže Brazílčania, ktorí tým prišli o monopolné postavenie, to dodnes chápu ako obrovskú krivdu. A aby sa im už nič také nestalo, obmedzujú výskum rastlín a živočíchov amazonského pralesa. V tomto pralese žije obrovské množstvo dodnes nepreskúmaných rastlinných a živočíšnych druhov, pričom mnohé z nich môžu v sebe ukrývať výrazný farmakologický potenciál. No a ako by k tomu Brazília prišla, keby tam mohol ktokoľvek čokoľvek skúmať? Napríklad ten Roosmalen, ktorý tam skúmal opice. Ktovie, aké škody tým mohol Brazílii napáchať.
Nuž, nech už je to, ako chce, isté je, že Brazília sa dnes podieľa na svetovej produkcii kaučuku necelými dvoma percentami. Z poľnohospodárskych plodín sa na exporte tejto krajiny podieľajú v oveľa väčšej miere káva (pochádza z Etiópie), cukrová trstina (pochádza z juhovýchodnej Ázie), pomaranče (tiež z juhovýchodnej Ázie) a sója (pochádza z Číny). Toľko k bio-pirátstvu.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.