Pius XI.: prečo sme praví

Dňa 6. januára 1928 vydal pápež Pius XI. encykliku Mortalium Animos, v ktorej sa vymedzil voči vtedajším ekumenickým pokusom vychádzajúcim „z bludnej náuky, podľa ktorej sú všetky náboženstvá viac-menej rovnako chvályhodné a dobré, pretože vraj len rôznymi spôsobmi vyjadrujú všetkým spoločné cítenie, ktoré nás povznáša k Bohu a vedie k uznaniu jeho najvyššej zvrchovanosti“. Výlučnosť Katolíckej cirkvi definoval Pius XI. nasledujúco: „Mnohí napríklad popierajú, že cirkev Kristova musí byť viditeľná, že by sa teda spoločnosť veriacich musela javiť ako jedna a všetci veriaci zjednotení v rovnakom učení a pod jedným učiteľským a pastierskym úradom. Viditeľnosťou cirkvi rozumejú len akýsi zväz, zahrňujúci viac spoločností, i keď tieto spoločnosti zastávajú rôzne protichodné náuky. Kristus Pán však založil svoju cirkev ako dokonalú spoločnosť, ktorá je svojou povahou zmyslami vnímateľná, aby ďalej pokračovala v diele vykúpenia pod vedením najvyššej hlavy /Mt 16,18 Lk 22,32 Ján 21,15-17/, živým učiteľským slovom /Mk 1,15/ a udeľovaním sviatostí, týchto prameňov Božskej milosti /Ján 3:5, 6: 48-49, 20:20, Mk 18:18 atd./ Preto tiež Kristus porovnával svoju cirkev so stádom (Ján 21, 15-17/, s ovčincom /Ján 10,16/, s domom /Mt 16,18/ alebo s kráľovstvom /Mt 13/. Táto cirkev, tak podivuhodne ustanovená, nemohla po smrti svojho zakladateľa a apoštolov prestať existovať, pretože jej bola zverená úloha viesť k večnej spáse všetkých ľudí celého sveta a všetkých čias. „Choďte a učte všetky národy“. /Mk 18,19/ Mohla vari cirkev stratiť silu na plnenie tejto úlohy, keď jej po boku stojí Kristus, ktorý slávnostne sľúbil: „Hľa, ja som s vami až do skonania vekov“ /Mt 28,20/? Cirkev Kristova teda musí existovať nielen dnes, zajtra a neustále, ale musí existovať tak, ako existovala v dobách apoštolských, ak nemáme pripustiť nezmysel, že Kristus nemohol presadiť svoju vôľu, alebo že sa mýlil, keď ohlasoval, že brány pekelné jeho cirkev nepremôžu /Mt 16,18/. (...) Ježiš Kristus poslal svojich apoštolov do celého sveta, aby hlásali jeho evanjelium všetkým národom, a aby neupadli nikdy do bludu, dal im Ducha svätého za učiteľa všetkej Pravdy (Ján 16,13/. Vari vyschlo toto apoštolské učenie alebo sa mohlo niekedy v cirkvi zatemniť, keď je predsa riadená a zachovávaná Bohom samotným? A keď náš Vykupiteľ jasne povedal, že evanjelium nie je určené len pre dobu apoštolskú, ale pre všetky budúce veky, mohol by sa potom predmet viery behom času tak zatemniť a stať neistým, že sa dnes musia tolerovať všetky navzájom si odporujúce názory?“