.slovenským poberateľom dávok v hmotnej núdzi štát tradične posiela peniaze a oni si ich na základe peňažnej poukážky vyberú na pošte. Potom ich minú podľa svojej individuálnej voľby, prípadne hneď pred poštou peniaze z ruky do ruky putujú úžerníkom a kolotoč finančnej núdze a pôžičiek sa roztáča ďalej.
.šeky, náramky, karty
Štát prostredníctvom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny rozhoduje o tom, či finančnú dávku zverí priamo oprávnenej osobe, fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá ju zastupuje, alebo obci, v ktorej poberateľ žije. Predmetom rozhodnutia a následnej dohody je, či je dávka vo forme finančnej, vecnej alebo kombinovanej forme. „Vychádzame z toho, že dávky v hmotnej núdzi sú určené na financovanie základných životných potrieb a na Slovensku neexistuje občan, ktorý by bol bez príjmu,“ hovorí Jozef Gruchalák, vedúci oddelenia športu, kultúry a sociálnych vecí na Mestskom úrade v Dolnom Kubíne, vysvetľujúc princíp individuálneho interaktívneho procesu, ktorý v meste naštartovali v roku 2005 tak, aby ľuďom bez prístrešia a sociálne odkázaným zabezpečili základné životné potreby: jedno teplé jedlo denne, prístrešie nad hlavou, primerané ošatenie a nevyhnutné hygienické potreby. „Na začiatku sme začali využívať potravinové poukážky do obchodného reťazca Tesco. Tento systém sa však neosvedčil, napriek tomu, že sme sa dohodli, na aký tovar sa poukážky budú dať použiť. Nakúpené základné potraviny poberatelia poukážok začali vymieňať za alkohol, cigarety alebo riedidlá na inhalovanie, systém prestal plniť účel.“ Model poukážok sa pre ľahkú zneužiteľnosť neosvedčil, navyše bol spojený s množstvom agendy, náročnou evidenciou dokladov. Stávalo sa, že poukážky boli zneužité, ale poberateľ ich použitie deklaroval pokladničnými blokmi, ktoré pozbieral v predajni alebo vybral z odpadkových košov. Gruchalák hovorí: „Cieľom bolo, aby sa títo ľudia naučili hospodáriť a súčasne aby boli slobodní, ale polovica z nich pravidelne padala na spoločenské dno a proces sa začínal točiť v začarovanom kruhu. Preto sme vyvinuli softvérový systém služieb Abonent. Klienti, ktorí mali záujem a s ktorými sme sa dohodli, dostali náramok s elektronickým terčíkom, na ktorom boli natypované služby s určitou bonitou – tak, aby bola pokrytá potreba základných životných potrieb.“ Spočiatku sa náramky ujali, dnes ho vlastní len jeden abonent. Nosenie náramkov sa pravdepodobne stalo psychologicky neprijateľným, pretože jeho majiteľ bol viditeľne „priradený“ k určitej sociálnej vrstve.
Pred dvoma rokmi napokon potravinové poukážky a elektronické náramky nahradili elektronické karty s leteckým záberom na Dolný Kubín alebo s portrétmi troch usmievavých tvárí. Karty sociálnej a komunitnej rehabilitácie dnes v Dolnom Kubíne vlastní tridsaťšesť občanov v hmotnej núdzi, pritom v celom meste je sociálne odkázaných asi 390 ľudí. Sú medzi nimi i dôchodcovia a takí ľudia, ktorí majú bez väčších problémov zabezpečené bývanie i základné životné podmienky a nie sú výhradne odkázaní na pomoc odboru sociálnych vecí. Na karte je po individuálnej dohode s občanom každý mesiac „nabitá“ jeho dávka v hmotnej núdzi, vo väčšine prípadov okolo 62 eur, s ktorou poberateľ hospodári v zmysle dohodnutých pravidiel. „Peniaze na karte slúžia na zaplatenie sociálneho ubytovania, energií, jedného teplého jedla denne, na nákup určeného ošatenia, hygienických potrieb. Využiteľnosť môže byť rozšírená o služby relaxačného centra, mestskej hromadnej dopravy, o vstup na rôzne kultúrne a spoločenské podujatia. Vždy ide o zabezpečenie základných potrieb a o individuálnu dohodu s klientom, pričom dbáme aj na jeho špecifické potreby. Prioritné je zabezpečenie účelnosti dávky, aby poberateľov nikto o štátne peniaze neoberal,“ zdôrazňuje Jozef Gruchalák.
.rezeň na Deň ústavy
Ak človek dostane mesačne 62 eur ako dávku v hmotnej núdzi a ďalších 63 eur zarobí na aktivačných prácach, nie je to veľa, čo má na živobytie. „Máme aj klientov, ktorí si na kartách našetrili 300 aj 800 eur,“ vraví Róbert Uchál, sociálny terénny pracovník z dolnokubínskeho Mestského úradu, s ktorým navštevujeme mestskú ohrevovňu, jedinú na Slovensku. Do vykachličkovanej miestnosti s podlahovým kúrením a sociálnym zariadením v rohu sa vstupuje po priložení karty na čítacie zariadenie. Po vstupe kamera v hornom rohu miestnosti zaznamená pohyb. Uzimený človek bez strechy nad hlavou sa v nej môže zohriať na drevenej prični a umyť. Miestnosť sa začne využívať, keď prídu mrazy, teraz je prázdna. Prázdne je aj zariadenie núdzového ubytovania Stop, ktoré slúži len na prenocovanie. Bunky s kovovými posteľami, matracmi a dekami sú cez deň prázdne, o prítomnosti klientov svedčí len pár osobných vecí: pohár na vodu, zubná kefka, hrebeň. Zariadenie je za vysokým plechovým plotom, zvrchu sú naťahané ostnaté drôty. V jednej bunke sú toalety, umývadlá, sprchy. Chladné, prázdne priestory. „Pôsobí to psychologicky ako motív nájsť si lepšie ubytovanie, prestúpiť napríklad do susediaceho zariadenia dočasného ubytovania Kotva I.,“ vysvetľuje Uchál, keď vychádzame z buniek. Prostredie v Kotve I. je oveľa prívetivejšie, izby sú zariadené skromným nábytkom, na chodbe je spoločná kuchyňa. Tu, podobne ako v ubytovniach Šanca a Nádej, alebo v približne dvoch stovkách nájomných bytov, sa za ubytovanie a spotrebované energie platí aj prostredníctvom kariet. Celý systém je nastavený tak, aby motivoval na hľadanie lepšieho prostredia. Nikomu sa nechce večne prespávať za plechovými plotmi a ostnatým drôtom.
Najútulnejšie a najprívetivejšie je v jedálni, ktorá je súčasťou denného centra pre dôchodcov. Vedúca Ľubomíra Bernoláková vysvetľuje, že pre „kartičkárov“ dnes navarili jedenásť obedov, zeleninovú polievku a cigánsku pečienku s cestovinou. „Držitelia kariet za obed zaplatia 70 centov, ktoré im počítačový systém stiahne z kreditu na karte, inak je cena obeda 2,90 eura aj s nákladmi na prevádzku. Predtým sociálne odkázaní ľudia neboli na takýto systém zvyknutí, ale za dva roky sa naučili, že musia prísť triezvi, čistí, musia sa slušne správať. Efekt zodpovednosti predchádza prijímaniu výhod v podobe teplej stravy.“ Porcie sú veľké, polievky si možno nabrať viackrát, k jedlu je i nápoj. Kuchyňa varí aj počas sviatkov – napríklad počas tohtoročného Dňa ústavy bola na jedálnom lístku slepačia polievka, mletý rezeň so syrom, šalát a nápoj.
.skúsenosti „kartárov“
Dve mladé ženy, zhodou okolností sa obe volajú Katky, elektronické karty akceptujú, ale o výhodách alebo nevýhodách systému nehovoria. Jedna z Katiek začínala v nocľahárňach Kotva I. a Kotva II., dnes býva v garsónke. Aj vďaka peniazom, ktoré na karte našetrila, čo jej umožnilo „postúpiť do vyššieho levelu“. Systém jej vyhovuje i preto, lebo nemusí – z obáv pred zneužitím alebo aby „nenaletela na nejaký podvod“ – mať pri sebe občiansky preukaz. Ten má uložený na mestskom úrade. Druhá Katka si privyrába drobnými pomocnými prácami, napríklad pri roznášaní obedov z jedálne. Svoj názor na kartu nevie presne sformulovať, zdá sa však, že je so systémom stotožnená a akceptuje ho bez vízie, čo bude o rok, dva. Štefan Valentíny, štyridsaťdvaročný poberateľ dávok v hmotnej núdzi, vraví, že poukazovanie dávok na kartu mu vyhovuje: „Zaplatím z toho nájom v nájomnom byte, elektriku, na obedy nechodím, pretože doma navarí priateľka, s ktorou máme desaťmesačného syna.“ Bývalý mechanik, zámočník, strojár druhým mesiacom pracuje štyri hodiny denne na dobrovoľníckych prácach pre mesto, kontroluje vykonávateľov akivačných prác. „Systém mi vyhovuje, pretože mám zabezpečenú a zaplatenú strechu nad hlavou, ešte mi aj pár peňazí ostane našetrených pre dieťa, ktoré toho bude potrebovať čoraz viac. Jeho rovesník Emil Kováč z karty zaplatí nájomné bývanie, elektriku a splní si vyživovaciu povinnosť na dieťa. Ostanú mu dve eurá. Na mesiac, nie na deň. Peniaze, ktoré potrebuje nad rámec možností svojej dávky v hmotnej núdzi, si zarobí legalizovaným zberom starého železa a na aktivačných prácach.
Na otázku, či dolnokubínsky systém elektronických kariet môže byť plošne uplatniteľný na celom Slovensku, nie je jednoznačná odpoveď, pretože mechanizmus musí do veľkej miery akceptovať individuálne potreby každého jednotlivca, poberateľa dávok v hmotnej núdzi. Odpoveď na túto otázku by najlepšie vedeli dať predstavitelia obcí a miest, sociálnych odborov, ktorí poznajú terén a ľudí, pre ktorých by bol určený. Ako riešenie problematiky zneužívania sociálnych dávok a príspevkov je však prijateľný.
.šeky, náramky, karty
Štát prostredníctvom úradov práce, sociálnych vecí a rodiny rozhoduje o tom, či finančnú dávku zverí priamo oprávnenej osobe, fyzickej alebo právnickej osobe, ktorá ju zastupuje, alebo obci, v ktorej poberateľ žije. Predmetom rozhodnutia a následnej dohody je, či je dávka vo forme finančnej, vecnej alebo kombinovanej forme. „Vychádzame z toho, že dávky v hmotnej núdzi sú určené na financovanie základných životných potrieb a na Slovensku neexistuje občan, ktorý by bol bez príjmu,“ hovorí Jozef Gruchalák, vedúci oddelenia športu, kultúry a sociálnych vecí na Mestskom úrade v Dolnom Kubíne, vysvetľujúc princíp individuálneho interaktívneho procesu, ktorý v meste naštartovali v roku 2005 tak, aby ľuďom bez prístrešia a sociálne odkázaným zabezpečili základné životné potreby: jedno teplé jedlo denne, prístrešie nad hlavou, primerané ošatenie a nevyhnutné hygienické potreby. „Na začiatku sme začali využívať potravinové poukážky do obchodného reťazca Tesco. Tento systém sa však neosvedčil, napriek tomu, že sme sa dohodli, na aký tovar sa poukážky budú dať použiť. Nakúpené základné potraviny poberatelia poukážok začali vymieňať za alkohol, cigarety alebo riedidlá na inhalovanie, systém prestal plniť účel.“ Model poukážok sa pre ľahkú zneužiteľnosť neosvedčil, navyše bol spojený s množstvom agendy, náročnou evidenciou dokladov. Stávalo sa, že poukážky boli zneužité, ale poberateľ ich použitie deklaroval pokladničnými blokmi, ktoré pozbieral v predajni alebo vybral z odpadkových košov. Gruchalák hovorí: „Cieľom bolo, aby sa títo ľudia naučili hospodáriť a súčasne aby boli slobodní, ale polovica z nich pravidelne padala na spoločenské dno a proces sa začínal točiť v začarovanom kruhu. Preto sme vyvinuli softvérový systém služieb Abonent. Klienti, ktorí mali záujem a s ktorými sme sa dohodli, dostali náramok s elektronickým terčíkom, na ktorom boli natypované služby s určitou bonitou – tak, aby bola pokrytá potreba základných životných potrieb.“ Spočiatku sa náramky ujali, dnes ho vlastní len jeden abonent. Nosenie náramkov sa pravdepodobne stalo psychologicky neprijateľným, pretože jeho majiteľ bol viditeľne „priradený“ k určitej sociálnej vrstve.
Pred dvoma rokmi napokon potravinové poukážky a elektronické náramky nahradili elektronické karty s leteckým záberom na Dolný Kubín alebo s portrétmi troch usmievavých tvárí. Karty sociálnej a komunitnej rehabilitácie dnes v Dolnom Kubíne vlastní tridsaťšesť občanov v hmotnej núdzi, pritom v celom meste je sociálne odkázaných asi 390 ľudí. Sú medzi nimi i dôchodcovia a takí ľudia, ktorí majú bez väčších problémov zabezpečené bývanie i základné životné podmienky a nie sú výhradne odkázaní na pomoc odboru sociálnych vecí. Na karte je po individuálnej dohode s občanom každý mesiac „nabitá“ jeho dávka v hmotnej núdzi, vo väčšine prípadov okolo 62 eur, s ktorou poberateľ hospodári v zmysle dohodnutých pravidiel. „Peniaze na karte slúžia na zaplatenie sociálneho ubytovania, energií, jedného teplého jedla denne, na nákup určeného ošatenia, hygienických potrieb. Využiteľnosť môže byť rozšírená o služby relaxačného centra, mestskej hromadnej dopravy, o vstup na rôzne kultúrne a spoločenské podujatia. Vždy ide o zabezpečenie základných potrieb a o individuálnu dohodu s klientom, pričom dbáme aj na jeho špecifické potreby. Prioritné je zabezpečenie účelnosti dávky, aby poberateľov nikto o štátne peniaze neoberal,“ zdôrazňuje Jozef Gruchalák.
.rezeň na Deň ústavy
Ak človek dostane mesačne 62 eur ako dávku v hmotnej núdzi a ďalších 63 eur zarobí na aktivačných prácach, nie je to veľa, čo má na živobytie. „Máme aj klientov, ktorí si na kartách našetrili 300 aj 800 eur,“ vraví Róbert Uchál, sociálny terénny pracovník z dolnokubínskeho Mestského úradu, s ktorým navštevujeme mestskú ohrevovňu, jedinú na Slovensku. Do vykachličkovanej miestnosti s podlahovým kúrením a sociálnym zariadením v rohu sa vstupuje po priložení karty na čítacie zariadenie. Po vstupe kamera v hornom rohu miestnosti zaznamená pohyb. Uzimený človek bez strechy nad hlavou sa v nej môže zohriať na drevenej prični a umyť. Miestnosť sa začne využívať, keď prídu mrazy, teraz je prázdna. Prázdne je aj zariadenie núdzového ubytovania Stop, ktoré slúži len na prenocovanie. Bunky s kovovými posteľami, matracmi a dekami sú cez deň prázdne, o prítomnosti klientov svedčí len pár osobných vecí: pohár na vodu, zubná kefka, hrebeň. Zariadenie je za vysokým plechovým plotom, zvrchu sú naťahané ostnaté drôty. V jednej bunke sú toalety, umývadlá, sprchy. Chladné, prázdne priestory. „Pôsobí to psychologicky ako motív nájsť si lepšie ubytovanie, prestúpiť napríklad do susediaceho zariadenia dočasného ubytovania Kotva I.,“ vysvetľuje Uchál, keď vychádzame z buniek. Prostredie v Kotve I. je oveľa prívetivejšie, izby sú zariadené skromným nábytkom, na chodbe je spoločná kuchyňa. Tu, podobne ako v ubytovniach Šanca a Nádej, alebo v približne dvoch stovkách nájomných bytov, sa za ubytovanie a spotrebované energie platí aj prostredníctvom kariet. Celý systém je nastavený tak, aby motivoval na hľadanie lepšieho prostredia. Nikomu sa nechce večne prespávať za plechovými plotmi a ostnatým drôtom.
Najútulnejšie a najprívetivejšie je v jedálni, ktorá je súčasťou denného centra pre dôchodcov. Vedúca Ľubomíra Bernoláková vysvetľuje, že pre „kartičkárov“ dnes navarili jedenásť obedov, zeleninovú polievku a cigánsku pečienku s cestovinou. „Držitelia kariet za obed zaplatia 70 centov, ktoré im počítačový systém stiahne z kreditu na karte, inak je cena obeda 2,90 eura aj s nákladmi na prevádzku. Predtým sociálne odkázaní ľudia neboli na takýto systém zvyknutí, ale za dva roky sa naučili, že musia prísť triezvi, čistí, musia sa slušne správať. Efekt zodpovednosti predchádza prijímaniu výhod v podobe teplej stravy.“ Porcie sú veľké, polievky si možno nabrať viackrát, k jedlu je i nápoj. Kuchyňa varí aj počas sviatkov – napríklad počas tohtoročného Dňa ústavy bola na jedálnom lístku slepačia polievka, mletý rezeň so syrom, šalát a nápoj.
.skúsenosti „kartárov“
Dve mladé ženy, zhodou okolností sa obe volajú Katky, elektronické karty akceptujú, ale o výhodách alebo nevýhodách systému nehovoria. Jedna z Katiek začínala v nocľahárňach Kotva I. a Kotva II., dnes býva v garsónke. Aj vďaka peniazom, ktoré na karte našetrila, čo jej umožnilo „postúpiť do vyššieho levelu“. Systém jej vyhovuje i preto, lebo nemusí – z obáv pred zneužitím alebo aby „nenaletela na nejaký podvod“ – mať pri sebe občiansky preukaz. Ten má uložený na mestskom úrade. Druhá Katka si privyrába drobnými pomocnými prácami, napríklad pri roznášaní obedov z jedálne. Svoj názor na kartu nevie presne sformulovať, zdá sa však, že je so systémom stotožnená a akceptuje ho bez vízie, čo bude o rok, dva. Štefan Valentíny, štyridsaťdvaročný poberateľ dávok v hmotnej núdzi, vraví, že poukazovanie dávok na kartu mu vyhovuje: „Zaplatím z toho nájom v nájomnom byte, elektriku, na obedy nechodím, pretože doma navarí priateľka, s ktorou máme desaťmesačného syna.“ Bývalý mechanik, zámočník, strojár druhým mesiacom pracuje štyri hodiny denne na dobrovoľníckych prácach pre mesto, kontroluje vykonávateľov akivačných prác. „Systém mi vyhovuje, pretože mám zabezpečenú a zaplatenú strechu nad hlavou, ešte mi aj pár peňazí ostane našetrených pre dieťa, ktoré toho bude potrebovať čoraz viac. Jeho rovesník Emil Kováč z karty zaplatí nájomné bývanie, elektriku a splní si vyživovaciu povinnosť na dieťa. Ostanú mu dve eurá. Na mesiac, nie na deň. Peniaze, ktoré potrebuje nad rámec možností svojej dávky v hmotnej núdzi, si zarobí legalizovaným zberom starého železa a na aktivačných prácach.
Na otázku, či dolnokubínsky systém elektronických kariet môže byť plošne uplatniteľný na celom Slovensku, nie je jednoznačná odpoveď, pretože mechanizmus musí do veľkej miery akceptovať individuálne potreby každého jednotlivca, poberateľa dávok v hmotnej núdzi. Odpoveď na túto otázku by najlepšie vedeli dať predstavitelia obcí a miest, sociálnych odborov, ktorí poznajú terén a ľudí, pre ktorých by bol určený. Ako riešenie problematiky zneužívania sociálnych dávok a príspevkov je však prijateľný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.