Štefan Harabin nám vo svojom oficiálnom životopise na Wikipédii hovorí, kedy a kde sa narodil, čo, kde a kedy študoval, aké mal zamestnania a funkcie, kto ho do nich nominoval, koľkokrát bol ženatý a koľko má detí.
Oveľa viac nám však dlhuje. Napríklad to, ako to bolo s jeho členstvom v Komunistickej strane Československa. Ako bašoval na Najvyššom súde v rokoch 1998 – 2003. Ako vyzeralo v skutočnosti jeho priateľstvo s obchodníkom s drogami Bakim Sadikim, ktoré zatĺkal dovtedy, kým ho neusvedčil generálny prokurátor. Ako posielal s antisemitskými výrokmi do basy poslanca Lipšica. Ako sa vo funkcii ministra spravodlivosti usiloval zrušiť Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry. Ako v októbri 2006 v priebehu dvoch dní odvolal sedem predsedov krajských či okresných súdov, zvláštnou zhodou okolností najmä tých, čo spolupracovali na zavádzaní reformy súdnictva. Ako si v roku 2009 vydláždil cestu z Ministerstva spravodlivosti naspäť na Najvyšší súd tak, aby tam mohol panovať ako takmer neobmedzený vládca a terorizovať svojich spolupracovníkov.
Harabinov výrok: „Pôjdeš do basy, ty hajzel!“ na adresu Daniela Lipšica sa stal okrídleným podobne ako výrok o starom *ujovi na adresu vtedajšieho prezidenta Michala Kováča z úst Ivana Gašparoviča, keď bol ešte roduverným Mečiarovým predsedom parlamentu.
To všetko sú známe fakty rovnako ako ornamenty na Harabinovom osobnom profile. To, že je hrubý, násilnícky, arogantný, spupný, každú kritiku znútra disciplinárne trestá a na tú zvonka podáva trestné oznámenia. Že nerešpektuje nijaké pravidlá, len tie vlastné. Že sa opája mocou a zdanlivou nedotknuteľnosťou. Že sa rád pretŕča, tancuje a vykrúca na verejnosti a je „nevyčerpateľnou studnicou zábavy, tu si zatancuje s Erikou Judínyovou, tu hodí do pľacu kalinku“. Že rád vystupuje medzi celebritami, keď už nemôže byť osobnosťou.
Bohyňa Justitia s mečom ako symbolom trestu v jednej ruke a váhami v druhej, aby presne vážila vinu a nevinu, s páskou na očiach, aby pri rozhodovaní na nikoho nehľadela, musela mať na očiach naozaj širokú pásku, keď si vybrala za strážcu spravodlivosti a zákonnosti na Slovensku človeka, ktorého slová a skutky sú v neuveriteľnom rozpore s tým, čo stelesňuje spravodlivosť a zákonnosť. Opakujú sa však s takou notorickou pravidelnosťou a hrubokožou ľstivosťou, že človeku ani len neumožňujú pomyslieť si, že Harabin nevie, čo činí.
Štefan Harabin je svojím ostentatívnym pohŕdaním demokratickými pravidlami a verejne na obdiv vystavovaným autokratickým vystupovaním výrazom najhorších vlastností Mečiarovho režimu deväťdesiatych rokov. Je matným odleskom všetkých tých Lužkovov, Lukašenkov, Miloševičov, Tudžmanov a ďalších dobových atráp, ktoré na Slovensku stelesňoval svojou robustnou, dnes už schátranou telesnosťou Vladimír Mečiar.
Harabinov principál medzitým odišiel medzi medvede. Jeho klon a klaun však ako relikt mečiarovských čias straší ďalej. Slovenskí demokrati opakujú už dvadsať rokov tú istú chybu. Myslia si, že ich tolerantnosť harabinovci a im podobní chápu ako veľkorysosť. Je to omyl, chápali a chápu ju podnes ako slabosť. Lebo pre nich platí len jedno – na hrubú dieru hrubá záplata. Iné nepoznajú a nerešpektujú.
Oveľa viac nám však dlhuje. Napríklad to, ako to bolo s jeho členstvom v Komunistickej strane Československa. Ako bašoval na Najvyššom súde v rokoch 1998 – 2003. Ako vyzeralo v skutočnosti jeho priateľstvo s obchodníkom s drogami Bakim Sadikim, ktoré zatĺkal dovtedy, kým ho neusvedčil generálny prokurátor. Ako posielal s antisemitskými výrokmi do basy poslanca Lipšica. Ako sa vo funkcii ministra spravodlivosti usiloval zrušiť Špeciálny súd a Úrad špeciálnej prokuratúry. Ako v októbri 2006 v priebehu dvoch dní odvolal sedem predsedov krajských či okresných súdov, zvláštnou zhodou okolností najmä tých, čo spolupracovali na zavádzaní reformy súdnictva. Ako si v roku 2009 vydláždil cestu z Ministerstva spravodlivosti naspäť na Najvyšší súd tak, aby tam mohol panovať ako takmer neobmedzený vládca a terorizovať svojich spolupracovníkov.
Harabinov výrok: „Pôjdeš do basy, ty hajzel!“ na adresu Daniela Lipšica sa stal okrídleným podobne ako výrok o starom *ujovi na adresu vtedajšieho prezidenta Michala Kováča z úst Ivana Gašparoviča, keď bol ešte roduverným Mečiarovým predsedom parlamentu.
To všetko sú známe fakty rovnako ako ornamenty na Harabinovom osobnom profile. To, že je hrubý, násilnícky, arogantný, spupný, každú kritiku znútra disciplinárne trestá a na tú zvonka podáva trestné oznámenia. Že nerešpektuje nijaké pravidlá, len tie vlastné. Že sa opája mocou a zdanlivou nedotknuteľnosťou. Že sa rád pretŕča, tancuje a vykrúca na verejnosti a je „nevyčerpateľnou studnicou zábavy, tu si zatancuje s Erikou Judínyovou, tu hodí do pľacu kalinku“. Že rád vystupuje medzi celebritami, keď už nemôže byť osobnosťou.
Bohyňa Justitia s mečom ako symbolom trestu v jednej ruke a váhami v druhej, aby presne vážila vinu a nevinu, s páskou na očiach, aby pri rozhodovaní na nikoho nehľadela, musela mať na očiach naozaj širokú pásku, keď si vybrala za strážcu spravodlivosti a zákonnosti na Slovensku človeka, ktorého slová a skutky sú v neuveriteľnom rozpore s tým, čo stelesňuje spravodlivosť a zákonnosť. Opakujú sa však s takou notorickou pravidelnosťou a hrubokožou ľstivosťou, že človeku ani len neumožňujú pomyslieť si, že Harabin nevie, čo činí.
Štefan Harabin je svojím ostentatívnym pohŕdaním demokratickými pravidlami a verejne na obdiv vystavovaným autokratickým vystupovaním výrazom najhorších vlastností Mečiarovho režimu deväťdesiatych rokov. Je matným odleskom všetkých tých Lužkovov, Lukašenkov, Miloševičov, Tudžmanov a ďalších dobových atráp, ktoré na Slovensku stelesňoval svojou robustnou, dnes už schátranou telesnosťou Vladimír Mečiar.
Harabinov principál medzitým odišiel medzi medvede. Jeho klon a klaun však ako relikt mečiarovských čias straší ďalej. Slovenskí demokrati opakujú už dvadsať rokov tú istú chybu. Myslia si, že ich tolerantnosť harabinovci a im podobní chápu ako veľkorysosť. Je to omyl, chápali a chápu ju podnes ako slabosť. Lebo pre nich platí len jedno – na hrubú dieru hrubá záplata. Iné nepoznajú a nerešpektujú.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.