Najmä ak sa dejú dôležité mocenské zmeny, ako práve teraz. Hospodárstvo 46-miliónového suseda sa v minulom roku prepadlo o 15 percent, Medzinárodný menový fond Kyjevu síce pomohol pôžičkou vo výške 12 miliárd dolárov, vládu však núti k prísnym reštrikciám. Voľby vo februári tohto roku navyše nevyhrala Júlia Tymošenko, ale Viktor Janukovič. Zjednodušené delenie na prozápadnú Tymošenkovú a proruského Janukoviča síce neplatilo už pred voľbami, keď ukrajinskú političku podporil aj ruský prezident, rozpoltenie krajiny je však stále vážne. A nielen geopoliticky a hospodársky. Nové rozpoltenie prišlo s faktickým neúspechom „oranžových revolucionárov“, najmä prezidenta Juščenka. Ukrajina po oranžovej revolúcii v roku 2004 a následných ústavných zmenách nebola stabilným štátom a nedokázala hrať rovnocennú hru ani s Bruselom, ani s Moskvou. Naopak, samotný Kyjev prispieval k rastu regionálneho napätia, čo sa najviac prejavilo v plynovej kríze pred dvoma rokmi.
.mocný prezident
Kľúč k zmene videli všetci silní kandidáti na úrad prezidenta v zmene ústavy. Povedané politologickým jazykom, mocenská rovnováha parlamentárne-prezidentského režimu sa neosvedčila, Ukrajina potrebuje návrat k prezidentsko-parlamentnému systému z roku 1996. Juraj Marušiak, expert na vývoj na Ukrajine, hovorí, že otázkou bolo iba to, „kto bude silným prezidentom, to znamená, komu sa tieto zmeny podarí presadiť“. Začiatok októbra dal odpoveď: podarilo sa to Viktorovi Janukovičovi.
Čo presne sa stalo? Ukrajinský ústavný súd rozhodol, že zmena ústavy z roku 2004, ktorá posilnila parlament a oslabila prezidenta, je neplatná. A odo dňa rozhodnutia sa obnovuje ústavný stav z roku 1996. Prakticky to znamená, že viaceré významné funkcie v štáte bude teraz už bez konzultácie s parlamentom obsadzovať priamo prezident. Ide najmä o funkciu premiéra a generálneho prokurátora. Zásadne sa tým zmení mocenská rovnováha v štáte, premiér bude akoby prvým ministrom prezidenta, o všetkých zásadných otázkach výkonnej moci sa bude rozhodovať v takzvanej prezidentskej administratíve a parlament okrem iného stratí kontrolu aj nad tajnou službou. Podľa Marušiaka to povedie k situácii, keď sa „prezident stane nezávislým od vlastnej strany, význam politických strán poklesne a v úrade prezidenta sa bude koncentrovať prílišná moc, čo môže predstavovať riziko pre ďalší vývoj“. Netreba azda dodávať, že sa tým reálne anulujú všetky politické reformy Oranžovej revolúcie.
.doneck sa oslabí
Dôležité však nie sú iba viditeľné inštitucionálne zmeny, ale najmä ich pozadie. Podľa nezávislých ukrajinských médií nevznikol text rozhodnutia ústavného súdu na samotnom súde, ale napísali ho právnici úradu prezidenta. Experti poľského Centra pre východné štúdiá, ktorí tieto zmeny analyzovali, to síce považujú za informáciu, ktorú si nie je možné overiť, ak by sa však potvrdila, znamenalo by to, že na Ukrajine prestáva existovať formálna deľba moci.
Druhou zásadnou správou je oslabenie doneckých miliardárov, ktorí boli donedávna hlavnou mocenskou bázou Janukovičovej Strany regiónov. Kľúčovým mužom prezidentského úradu je totiž Sergej Lovočkin, ktorý v strane riadi frakciu RosUkrEnergo, vo Švajčiarsku registrovanej spoločnosti tranzitujúcej plyn z Turkmenistanu na Západ, ktorej 50-percentný podiel vlastní ruský Gazprom. Lovočkinova frakcia je konkurenčná skupine z východoukrajinského mesta Doneck, ktorá má, naopak, silnejšie zastúpenie vo vláde. Konkrétne v osobách dvoch vicepremiérov: Borisa Kolesnikova a Andreja Klujeva. Inými slovami, za posilnením prezidentskej administratívy, o ktorej, mimochodom, v ústave nie je ani zmienka, na úkor vlády je posilnenie plynárskej frakcie zastupujúcej záujmy RosUkrEnergo na úkor doneckých oligarchov. Otázkou zostáva, či sa Lovočkin bude snažiť moc monopolizovať a doneckú skupinu skôr izolovať, alebo príde len k zmene rovnováhy.
.ukrajina a EÚ
Nech už to dopadne akokoľvek, pre Európu je to správa, že Kyjev do Európskej únie nepatrí. Nie preto, že by prezidentský režim nemohol byť demokratický, ale preto, že formálna deľba moci nebude reálna. Prezident kontroluje vládu, prokuratúru a tajné služby a reálne aj parlament a súdnictvo. Politický konflikt v pozadí pritom nie je straníckym alebo ideologickým sporom, ale skôr sporom frakcií, ktoré sledujú svoje ekonomické záujmy. Ako hovorí Marušiak, „môže to síce znamenať stabilizáciu moci, ale Ukrajina sa začína vzďaľovať Európskej únii a dostáva sa na cestu, ktorá je bližšia Rusku alebo Bielorusku.“ Zmeny nemusia byť viditeľné okamžite, ale dôsledky tejto mocenskej rošády budú nevyhnutné. „Kyjev zostane vo vzťahu k Rusku skôr osamelý, bez západných partnerov a v prípade konfliktu s ruskými záujmami bude musieť urobiť Moskve omnoho väčšie ústupky,“ vysvetľuje Marušiak. Možno len dodať, že to, čo platí pre hospodárstvo a energetiku, sa rovnako týka aj bezpečnostnej a vojenskej spolupráce. Ukrajina síce vysielala voči centrále NATO priaznivé signály, zdá sa však, že momentálne nie je politicky akceptovateľná. Kyjev sa práve rozhodol hrať individuálnu hru, kde dôležitejšiu rolu ako EÚ a NATO dostávajú Moskva a Gazprom. A samozrejme, kompromis s domácimi záujmami.
.bratislava mlčí
Hoci Slovensko k týmto zmenám mlčí, zdá sa, že po neúspechu a zlyhaní oranžových revolucionárov za uplynulých šesť rokov Ukrajina našla novú vnútornú rovnováhu. A Európa zase hranicu. Jedno aj druhé sa nás bytostne týka.
.mocný prezident
Kľúč k zmene videli všetci silní kandidáti na úrad prezidenta v zmene ústavy. Povedané politologickým jazykom, mocenská rovnováha parlamentárne-prezidentského režimu sa neosvedčila, Ukrajina potrebuje návrat k prezidentsko-parlamentnému systému z roku 1996. Juraj Marušiak, expert na vývoj na Ukrajine, hovorí, že otázkou bolo iba to, „kto bude silným prezidentom, to znamená, komu sa tieto zmeny podarí presadiť“. Začiatok októbra dal odpoveď: podarilo sa to Viktorovi Janukovičovi.
Čo presne sa stalo? Ukrajinský ústavný súd rozhodol, že zmena ústavy z roku 2004, ktorá posilnila parlament a oslabila prezidenta, je neplatná. A odo dňa rozhodnutia sa obnovuje ústavný stav z roku 1996. Prakticky to znamená, že viaceré významné funkcie v štáte bude teraz už bez konzultácie s parlamentom obsadzovať priamo prezident. Ide najmä o funkciu premiéra a generálneho prokurátora. Zásadne sa tým zmení mocenská rovnováha v štáte, premiér bude akoby prvým ministrom prezidenta, o všetkých zásadných otázkach výkonnej moci sa bude rozhodovať v takzvanej prezidentskej administratíve a parlament okrem iného stratí kontrolu aj nad tajnou službou. Podľa Marušiaka to povedie k situácii, keď sa „prezident stane nezávislým od vlastnej strany, význam politických strán poklesne a v úrade prezidenta sa bude koncentrovať prílišná moc, čo môže predstavovať riziko pre ďalší vývoj“. Netreba azda dodávať, že sa tým reálne anulujú všetky politické reformy Oranžovej revolúcie.
.doneck sa oslabí
Dôležité však nie sú iba viditeľné inštitucionálne zmeny, ale najmä ich pozadie. Podľa nezávislých ukrajinských médií nevznikol text rozhodnutia ústavného súdu na samotnom súde, ale napísali ho právnici úradu prezidenta. Experti poľského Centra pre východné štúdiá, ktorí tieto zmeny analyzovali, to síce považujú za informáciu, ktorú si nie je možné overiť, ak by sa však potvrdila, znamenalo by to, že na Ukrajine prestáva existovať formálna deľba moci.
Druhou zásadnou správou je oslabenie doneckých miliardárov, ktorí boli donedávna hlavnou mocenskou bázou Janukovičovej Strany regiónov. Kľúčovým mužom prezidentského úradu je totiž Sergej Lovočkin, ktorý v strane riadi frakciu RosUkrEnergo, vo Švajčiarsku registrovanej spoločnosti tranzitujúcej plyn z Turkmenistanu na Západ, ktorej 50-percentný podiel vlastní ruský Gazprom. Lovočkinova frakcia je konkurenčná skupine z východoukrajinského mesta Doneck, ktorá má, naopak, silnejšie zastúpenie vo vláde. Konkrétne v osobách dvoch vicepremiérov: Borisa Kolesnikova a Andreja Klujeva. Inými slovami, za posilnením prezidentskej administratívy, o ktorej, mimochodom, v ústave nie je ani zmienka, na úkor vlády je posilnenie plynárskej frakcie zastupujúcej záujmy RosUkrEnergo na úkor doneckých oligarchov. Otázkou zostáva, či sa Lovočkin bude snažiť moc monopolizovať a doneckú skupinu skôr izolovať, alebo príde len k zmene rovnováhy.
.ukrajina a EÚ
Nech už to dopadne akokoľvek, pre Európu je to správa, že Kyjev do Európskej únie nepatrí. Nie preto, že by prezidentský režim nemohol byť demokratický, ale preto, že formálna deľba moci nebude reálna. Prezident kontroluje vládu, prokuratúru a tajné služby a reálne aj parlament a súdnictvo. Politický konflikt v pozadí pritom nie je straníckym alebo ideologickým sporom, ale skôr sporom frakcií, ktoré sledujú svoje ekonomické záujmy. Ako hovorí Marušiak, „môže to síce znamenať stabilizáciu moci, ale Ukrajina sa začína vzďaľovať Európskej únii a dostáva sa na cestu, ktorá je bližšia Rusku alebo Bielorusku.“ Zmeny nemusia byť viditeľné okamžite, ale dôsledky tejto mocenskej rošády budú nevyhnutné. „Kyjev zostane vo vzťahu k Rusku skôr osamelý, bez západných partnerov a v prípade konfliktu s ruskými záujmami bude musieť urobiť Moskve omnoho väčšie ústupky,“ vysvetľuje Marušiak. Možno len dodať, že to, čo platí pre hospodárstvo a energetiku, sa rovnako týka aj bezpečnostnej a vojenskej spolupráce. Ukrajina síce vysielala voči centrále NATO priaznivé signály, zdá sa však, že momentálne nie je politicky akceptovateľná. Kyjev sa práve rozhodol hrať individuálnu hru, kde dôležitejšiu rolu ako EÚ a NATO dostávajú Moskva a Gazprom. A samozrejme, kompromis s domácimi záujmami.
.bratislava mlčí
Hoci Slovensko k týmto zmenám mlčí, zdá sa, že po neúspechu a zlyhaní oranžových revolucionárov za uplynulých šesť rokov Ukrajina našla novú vnútornú rovnováhu. A Európa zase hranicu. Jedno aj druhé sa nás bytostne týka.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.