Sú pocity dezilúzie a rozpakov z diania v posledných mesiacoch výmyslom nekreatívnych novinárov, ktorí premýšľajú v starých klišé a nevedia nájsť lepšie témy? Alebo ide o dôsledok sklonu bratislavských elít k sebabičovaniu? Opýtajte sa Baracka Obamu, on totiž pozná odpoveď. Súčasný americký prezident bude ešte dlho slúžiť ako odstrašujúci príklad pre všetkých politikov, ktorí vyvolávajú veľké očakávania a potom ich nie sú schopní dostatočne napĺňať. Ak vyvolávate očakávania aj bez toho, že by ste sa o to usilovali, je to možno nespravodlivý osud, ale ak aj na základe tých očakávaní získate moc, máte len dve možnosti: pokúsiť sa túžby svojich voličov naplniť, alebo pohorieť.
Aké očakávania vzbudili politici vládnucich strán vo svojich voličoch? Napríklad, že dajú ekonomiku do poriadku a zopakujú naštartovanie hospodárskeho zázraku z čias druhej Dzurindovej vlády. Na tomto poli ešte nič nie je stratené, ale ak sa prvé kroky dajú charakterizovať jedným slovom, je to práve sklamanie. Prvý nástrel zmien v daniach a odvodoch nahneval najmä lepšie zarábajúcich živnostníkov a podnikateľov, teda ľudí, ktorí prevažne volili „pravicu“. Ale tu sa dá aspoň dúfať, že po nevyhnutnej konsolidácii v rozpočte prídu aj zmeny k lepšiemu. To isté platí pre vymáhanie zákonov, kvalitu vzdelávania či zlepšenie odvodového systému, ktorých presadenie a uvedenie do života však potrebuje čas.
Keďže vláde chýba silný lídership, dominantná politická strana a pomerne prekvapivo zatiaľ aj väčšie nasadenie jej kľúčových členov, takmer každý z dobrých nápadov sa okamžite stáva predmetom verejných sporov, otvoreného (a nepochybne aj skrytého) boja záujmov a obeťou nekompetentných debát. Tak trochu z núdze – a aj na základe toho, čo sme zažili počas Ficovej vlády – preto získalo na význame ďalšie dôležité očakávanie voličov vládnucich strán: a síce, že táto vláda bude radikálne odlišná v prístupe ku korupcii, klientelizmu, vyciciavaniu verejných zdrojov. Nie je to mimovoľný dôsledok bujnej fantázie voličov, pretože politici dnešnej vlády sa do rolí bojovníkov proti kradnutiu obsadili sami. A aj preto tak trochu prekvapivo vyhrali voľby.
Kradnúť sa nemá, ale okrem pohoršenia stoja za uváženie aj ďalšie dôsledky korupcie, vrátane empiricky preukázanej kauzality medzi bohatstvom spoločnosti a mierou korupcie. Takže ak od našej vlády chceme, aby nekradla, nie je to len preto, že im závidíme možnosti osobného obohatenia, ale aj preto, že chceme žiť v slušnejšej a bohatšej krajine.
Obrovské očakávania tvrdého potierania korupcie však táto vláda naplniť nedokáže, a to je, spolu s chýbajúcou alternatívnou misiou, na ktorú by voliči vládnych strán mohli upnúť zvyšky svojich očakávaní, zdrojom spomínaného sklamania. Zverejňovanie zmlúv na internete či zavedenie elektronických aukcií je dobrý prvý krok, ale vôbec nestačí. Vládni politici nechápu, že len „byť lepší“ ako tí najväčší rozkrádači ich voličom nestačí. Opakovane ukazujú, že ich minulé prečiny proti verejnému záujmu nevnímajú ako problém – buď si chybu vôbec nepripúšťajú, alebo zdôrazňujú legálnosť a prehliadajú neslušnosť svojho konania. Aj preto je takmer isté, že v tejto oblasti sa voliči uspokojenia očakávaní nedočkajú.
Cimrmanov Bobeš prvých päť rokov svojho života nepovedal ani slovo. Všetci si mysleli, že je nemý. A potom, na svoje piate narodeniny, z ničoho nič prvýkrát prehovoril. „Kde je dort?“ spýtal sa. „Delia si ho tí, ktorí očakávania svojich voličov berú vážne,“ budeme musieť povedať o päť rokov, ak veci pôjdu tak ako doteraz.
Autor pôsobí v SGI
Aké očakávania vzbudili politici vládnucich strán vo svojich voličoch? Napríklad, že dajú ekonomiku do poriadku a zopakujú naštartovanie hospodárskeho zázraku z čias druhej Dzurindovej vlády. Na tomto poli ešte nič nie je stratené, ale ak sa prvé kroky dajú charakterizovať jedným slovom, je to práve sklamanie. Prvý nástrel zmien v daniach a odvodoch nahneval najmä lepšie zarábajúcich živnostníkov a podnikateľov, teda ľudí, ktorí prevažne volili „pravicu“. Ale tu sa dá aspoň dúfať, že po nevyhnutnej konsolidácii v rozpočte prídu aj zmeny k lepšiemu. To isté platí pre vymáhanie zákonov, kvalitu vzdelávania či zlepšenie odvodového systému, ktorých presadenie a uvedenie do života však potrebuje čas.
Keďže vláde chýba silný lídership, dominantná politická strana a pomerne prekvapivo zatiaľ aj väčšie nasadenie jej kľúčových členov, takmer každý z dobrých nápadov sa okamžite stáva predmetom verejných sporov, otvoreného (a nepochybne aj skrytého) boja záujmov a obeťou nekompetentných debát. Tak trochu z núdze – a aj na základe toho, čo sme zažili počas Ficovej vlády – preto získalo na význame ďalšie dôležité očakávanie voličov vládnucich strán: a síce, že táto vláda bude radikálne odlišná v prístupe ku korupcii, klientelizmu, vyciciavaniu verejných zdrojov. Nie je to mimovoľný dôsledok bujnej fantázie voličov, pretože politici dnešnej vlády sa do rolí bojovníkov proti kradnutiu obsadili sami. A aj preto tak trochu prekvapivo vyhrali voľby.
Kradnúť sa nemá, ale okrem pohoršenia stoja za uváženie aj ďalšie dôsledky korupcie, vrátane empiricky preukázanej kauzality medzi bohatstvom spoločnosti a mierou korupcie. Takže ak od našej vlády chceme, aby nekradla, nie je to len preto, že im závidíme možnosti osobného obohatenia, ale aj preto, že chceme žiť v slušnejšej a bohatšej krajine.
Obrovské očakávania tvrdého potierania korupcie však táto vláda naplniť nedokáže, a to je, spolu s chýbajúcou alternatívnou misiou, na ktorú by voliči vládnych strán mohli upnúť zvyšky svojich očakávaní, zdrojom spomínaného sklamania. Zverejňovanie zmlúv na internete či zavedenie elektronických aukcií je dobrý prvý krok, ale vôbec nestačí. Vládni politici nechápu, že len „byť lepší“ ako tí najväčší rozkrádači ich voličom nestačí. Opakovane ukazujú, že ich minulé prečiny proti verejnému záujmu nevnímajú ako problém – buď si chybu vôbec nepripúšťajú, alebo zdôrazňujú legálnosť a prehliadajú neslušnosť svojho konania. Aj preto je takmer isté, že v tejto oblasti sa voliči uspokojenia očakávaní nedočkajú.
Cimrmanov Bobeš prvých päť rokov svojho života nepovedal ani slovo. Všetci si mysleli, že je nemý. A potom, na svoje piate narodeniny, z ničoho nič prvýkrát prehovoril. „Kde je dort?“ spýtal sa. „Delia si ho tí, ktorí očakávania svojich voličov berú vážne,“ budeme musieť povedať o päť rokov, ak veci pôjdu tak ako doteraz.
Autor pôsobí v SGI
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.