Menej tradičným, aj keď v súčasnosti najfrekventovanejším upírom je upír kooperujúci, vydedenec spomedzi svojich, upír síce potenciálne nebezpečný, ale v zásade dobrák. Upír s dušou (Angel), prípadne s predkusom (Bill), často súkromný detektív kooperujúci s ľudskou družkou, ktorá môže, ale nemusí mať magické schopnosti, prípadne handicap. To preto, aby aj ona bola vedľa neho aspoň trocha výnimočná a on sa mohol do nej zahľadieť. Ona je doňho viac-menej okamžite, ako sa stretnú.
Najobyčajnejším a najbanálnejším upírom je pochopiteľne netopier, to zviera, čo nahryzne dobytok a zlizuje z neho krv. Vzhľadom na to, že ide o jediného fakticky preukázateľného upíra, sa v príbehoch objavuje relatívne málo, zopár béčkových hororov o upíroch - netopieroch, čo po vzore Hitchcockových Vtákov šikanujú čriedu jačiacich ľudí, by sme našli, pamätať sa neoplatí žiadny. Zato dokumenty o nich sú veľmi zaujímavé.
Najprozaickejšími upírmi sú ľudia trpiaci porfýriou. Choroba súvisí s metabolizmom a krvou a spôsobuje, že ľudia ňou postihnutí trpia denným svetlom, veľmi bledou pokožkou, ústupom tkanív a dokonca im prekáža cesnak pre čosi, čo obsahuje. Adekvátne hyperbolizovaných porfyrikov stretli už azda všetci vyšetrovatelia televíznych seriálov, od Aktov X blahej pamäti až k CSI a Vtierku Castla. Keďže porfyrikom vraj skutočne pomáha krv, je veľmi pravdepodobné, že na samom počiatku upírskych mýtov by sme našli jedného z nich.
Najvďačnejšími upírmi sú mytologické a folklórne postavy. Ide o akýchsi protoupírov, tých na úplnom začiatku upírskej mytológie. Na prvú Adamovu manželku Lilith si okrem upírov robia nároky aj feministky, ďalej treba do úvahy brať starogrécke lamie, iberoamerického el chupacabru, afrického tikolosha, hebrejského dybbuka, indického rakšasu či rumunského strigoii. Čosi aspoň vzdialene pripomínajúce upíra by sme našli v ktorejkoľvek kultúre.
Kde sa končí mytológia, začína sa história. Ako prví dvaja sa priamo ponúkajú Vlad Tepes a Alžbeta Báthoryová, hoci Jakubisko tvrdí opak. Ďalších nájdeme okamžite, ako sa o problematiku začneme hlbšie zaujímať. Srbský vojak Arnold Paole na počiatku osemnásteho storočia sa stal upírom po tom, ako ho nakazil iný upír. Ďalší upír Peter Plogojowitz (funguje aj Petar Blagojevič či Петар Благојевић) s Paolem nijako nesúvisí, len sa mu prihodilo to isté, ibaže v Uhorsku. Ale vraj bol tiež Srb, takže možno ide o jednu líniu.
Spomedzi niekoľkých čudesných odhalení archeologických výskumov pripomíname ten najznámejší – v roku 1966 odhalili archeológovia v Čelákoviciach pohrebisko pravdepodobne z jedenásteho storočia, s kostrovými pozostatkami nezvykle vysokých ľudí so špicatými zubmi, ktorých hroby niesli zreteľné stopy protiupírskeho zásahu. Pozostatky drevených kolov v hrudiach, hlavy oddelené od tela, a tak ďalej.
„Umelecká“ fikcia prichádza aj s novým upírskym rodokmeňom. Žiadna Transylvánia, ale Česko (vo filme Johna Carpentera Upíri) a v nich zakladateľ upírskej rodovej línie s príznačným „zlým“ menom – gróf Válka. Nezamieňať s básnikom Válkom.
Asi najbizarnejším upírom, a najmŕtvejším, lebo nikdy nežil v žiadnom z čo i len troška prijateľnejších významov toho slova, vzhľadom na význam pôvodného, je Upír z Feratu – automobil fiktívnej značky, ktorý pil krv (obrazne i doslova) svojim pasažierom v rovnomennom československom socialistickom filme režiséra Juraja Herza.
Posledným upírom, ktorého sa žiada spomenúť, je priamo Ježiš, v účelovom čítaní epickej básnickej skladby, respektíve veršovaného románu zabudnutého českého anarchistu Kamila Berdycha Dcera Jairova, v ktorej je Ježišov zázrak vzkriesenia Jairovej dcéry (Ježiš krátko predtým nevedomky uzdraví ženu trpiacu krvotokom) interpretovaný práve cez upírsky mýtus. Berdych sa odvážne púšťa na veľmi vratkú pôdu, pomáha si však využitím motívu theofágie – kto je Ježišovo telo a pije jeho krv, bude mať život večný.
Najobyčajnejším a najbanálnejším upírom je pochopiteľne netopier, to zviera, čo nahryzne dobytok a zlizuje z neho krv. Vzhľadom na to, že ide o jediného fakticky preukázateľného upíra, sa v príbehoch objavuje relatívne málo, zopár béčkových hororov o upíroch - netopieroch, čo po vzore Hitchcockových Vtákov šikanujú čriedu jačiacich ľudí, by sme našli, pamätať sa neoplatí žiadny. Zato dokumenty o nich sú veľmi zaujímavé.
Najprozaickejšími upírmi sú ľudia trpiaci porfýriou. Choroba súvisí s metabolizmom a krvou a spôsobuje, že ľudia ňou postihnutí trpia denným svetlom, veľmi bledou pokožkou, ústupom tkanív a dokonca im prekáža cesnak pre čosi, čo obsahuje. Adekvátne hyperbolizovaných porfyrikov stretli už azda všetci vyšetrovatelia televíznych seriálov, od Aktov X blahej pamäti až k CSI a Vtierku Castla. Keďže porfyrikom vraj skutočne pomáha krv, je veľmi pravdepodobné, že na samom počiatku upírskych mýtov by sme našli jedného z nich.
Najvďačnejšími upírmi sú mytologické a folklórne postavy. Ide o akýchsi protoupírov, tých na úplnom začiatku upírskej mytológie. Na prvú Adamovu manželku Lilith si okrem upírov robia nároky aj feministky, ďalej treba do úvahy brať starogrécke lamie, iberoamerického el chupacabru, afrického tikolosha, hebrejského dybbuka, indického rakšasu či rumunského strigoii. Čosi aspoň vzdialene pripomínajúce upíra by sme našli v ktorejkoľvek kultúre.
Kde sa končí mytológia, začína sa história. Ako prví dvaja sa priamo ponúkajú Vlad Tepes a Alžbeta Báthoryová, hoci Jakubisko tvrdí opak. Ďalších nájdeme okamžite, ako sa o problematiku začneme hlbšie zaujímať. Srbský vojak Arnold Paole na počiatku osemnásteho storočia sa stal upírom po tom, ako ho nakazil iný upír. Ďalší upír Peter Plogojowitz (funguje aj Petar Blagojevič či Петар Благојевић) s Paolem nijako nesúvisí, len sa mu prihodilo to isté, ibaže v Uhorsku. Ale vraj bol tiež Srb, takže možno ide o jednu líniu.
Spomedzi niekoľkých čudesných odhalení archeologických výskumov pripomíname ten najznámejší – v roku 1966 odhalili archeológovia v Čelákoviciach pohrebisko pravdepodobne z jedenásteho storočia, s kostrovými pozostatkami nezvykle vysokých ľudí so špicatými zubmi, ktorých hroby niesli zreteľné stopy protiupírskeho zásahu. Pozostatky drevených kolov v hrudiach, hlavy oddelené od tela, a tak ďalej.
„Umelecká“ fikcia prichádza aj s novým upírskym rodokmeňom. Žiadna Transylvánia, ale Česko (vo filme Johna Carpentera Upíri) a v nich zakladateľ upírskej rodovej línie s príznačným „zlým“ menom – gróf Válka. Nezamieňať s básnikom Válkom.
Asi najbizarnejším upírom, a najmŕtvejším, lebo nikdy nežil v žiadnom z čo i len troška prijateľnejších významov toho slova, vzhľadom na význam pôvodného, je Upír z Feratu – automobil fiktívnej značky, ktorý pil krv (obrazne i doslova) svojim pasažierom v rovnomennom československom socialistickom filme režiséra Juraja Herza.
Posledným upírom, ktorého sa žiada spomenúť, je priamo Ježiš, v účelovom čítaní epickej básnickej skladby, respektíve veršovaného románu zabudnutého českého anarchistu Kamila Berdycha Dcera Jairova, v ktorej je Ježišov zázrak vzkriesenia Jairovej dcéry (Ježiš krátko predtým nevedomky uzdraví ženu trpiacu krvotokom) interpretovaný práve cez upírsky mýtus. Berdych sa odvážne púšťa na veľmi vratkú pôdu, pomáha si však využitím motívu theofágie – kto je Ježišovo telo a pije jeho krv, bude mať život večný.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.