Dvadsiateho siedmeho novembra 1895 podpísal Alfred Nobel vo Švédsko-nórskom klube v Paríži tretiu, definitívnu verziu svojej poslednej vôle. Zomrel v decembri 1896 a krátko nato jeho poslednú vôľu rozpečatili a prečítali pred dedičmi. Prítomní vraj boli pomerne prekvapení, keď sa dozvedeli, že zosnulý vynálezca a priemyselník venoval veľkú časť svojho veľkého majetku na založenie ceny. Rodina údajne nebola veľmi nadšená, čo je v istom zmysle aj pochopiteľné. Nobelom ustanovení vykonávatelia vôle dokonca odmietli cenu udeľovať. V dôsledku toho sa Nobelova cena prvýkrát udelila až v roku 1901.
.nobelovci
V Nobelovej poslednej vôli stáli aj tieto slová: „...a jedna časť bude udelená človeku, ktorý na poli literatúry vytvoril najvynikajúcejšie dielo idealistického zamerania.” Preto sa od roku 1901 udeľuje aj Nobelova ceny za literatúru, a preto je jej udelenie často problematické a kontroverzné. A z toho istého dôvodu je zoznam literárnych nobelovcov pomerne pestrý.
Prvým nositeľom Nobelovej ceny za literatúru bol francúzsky básnik Sully Prudhomme (pamätá si ho dnes niekto?), medzi jeho nasledovníkmi nájdeme moderných klasikov (Henryk Sienkiewicz, Rudyard Kipling, Romain Rolland alebo Ernest Hemingway), modernistov (T. S. Eliot, Samuel Beckett alebo Luigi Pirandelo) či filozofov (Jean-Paul Sartre). Udelenie ceny bolo vo viacerých prípadoch aj chvályhodným politickým gestom (Alexander Solženicyn, Jaroslav Seifert), z času na čas sa porotcovia rozhodli zviditeľniť neprávom prehliadanú „malú” literatúru (Islanďan Halldor Laxness, Nigérijčan Wole Soyinka). Kategóriou samou osebe je literárna nobelovka pre Winstona Churchilla v roku 1953: hoci jeho historicko-literárne dielo je skutočne monumentálne, skôr by mu patrila Nobelova cena za mier, ale vzhľadom na to, že išlo o jednu z kľúčových postáv druhej svetovej vojny, to bolo asi trochu neprimerané.
V posledných rokoch triafali nobelovci pomerne presne. V roku 2001 dostal cenu maďarský spisovateľ Imre Kertész, o rok neskôr najznámejší juhoafrický autor John M. Coetzee a napríklad v roku 2006 pozoruhodný Istanbulčan Orhan Pamuk. Minulý rok získala nobelovku v našich končinách pomerne neznáma Herta Müller (prvý slovenský preklad vyjde na budúci rok vo vydavateľstve Artforum), a tak, keď sme sa dozvedeli meno aktuálneho držiteľa literárnej nobelovky, celkom sme sa potešili – knihy Maria Vargasa Llosu sú v českých a slovenských prekladoch dostupné, ich autor pre nás teda nie je neznámy.
.totálny rozprávač
Mario Vargas Llosa sa narodil v roku 1936 v peruánskom meste Arequipa. Rodičia sa krátko po jeho narodení rozviedli a Mario sa s matkou presťahoval do Bolívie, kde bol jeho starý otec honorárnym konzulom Peru. Ako štrnásťročného ho matka zapísala na vojenskú akadémiu v Lime. Nedokončil ju síce, no spomienky na vojenskú školu sa stali materiálom skvelého románu Mesto a psy. Počas univerzitných štúdií (študoval právo a literatúru) sa – ako 19-ročný – oženil so švagrinou svojho strýka Júliou, ktorá bola od neho o 14 rokov staršia (žili spolu 10 rokov, druhou Llosovou manželkou bola jeho sesternica Patricia, s ktorou žije dodnes). Neskôr, po absolvovaní univerzity, sa spolu presťahovali do Madridu a neskôr do Paríža. Práve tam začal Mario intenzívne písať. V roku 1963 vyšiel jeho prvý román (Mesto a psy), o tri roky neskôr dopísal Zelený dom, ktorý ocenili kritici aj čitatelia a s Vargasa Llosu sa stal uznávaný a známy spisovateľ. Nasledovali ďalšie pozoruhodné romány, ako Teta Júlia a zneuznaný génius (1977) o krásnych rokoch strávených so svojou tetou – manželkou, Vojna na konci sveta (1981), Rozprávač (1987), či dvojitý životopis Paula Gauguina a jeho starej mamy Flory Tristan s názvom Raj je až za rohom (2003).
Zaujímavá je politická stránka Maria Vargasa Llosu. Tak ako každý juhoamerický spisovateľ, bol na začiatku presvedčený ľavičiar. Podporoval kubánsku revolúciu, obdivoval Fidela Castra a študoval marxizmus. Postupne však dochádzal k presvedčeniu, že to, čo sa na Kube deje, neprináša ľuďom slobodu, ale nespravodlivosť, utrpenie a chudobu. Keď Castro uväznil Llosovho priateľa, básnika Herberta Padillu, spolu s ďalšími intelektuálmi a spisovateľmi zorganizoval petíciu za jeho prepustenie. Pôvodne sa pod ňou objavil aj podpis ďalšieho Llosovho priateľa, vtedy už svetovo známeho Gabriela Garcíu Márqueza. Ten sa však následne od petície dištancoval a jednoznačne sa postavil na stranu diktátora Fidela. Llosa Márquezovo dielo obdivoval (napísal o ňom objemnú doktorskú prácu), sklamanie z jeho postoja bolo preto obrovské. „Boli sme priatelia, bývali sme v Barcelone na tej istej ulici,” spomína Llosa na Márqueza v rozhovore pre časopis Paris Review. „Neskôr sme sa od seba vzdialili z politických a osobných dôvodov. Nevážim si ho ako človeka a jeho politické názory považujem za oportunistické, ich cieľom je zvýšenie jeho vlastnej popularity.” Vzájomná animozita vyvrcholila v roku 1976 na filmovom festivale v Mexiku, kde Llosa Márqueza pred mnohými svedkami zložil presne miereným hákom. O dôvodoch tohto, na jemného spisovateľa pomerne radikálneho kroku sa dodnes špekuluje. Má sa za to, že nešlo ani tak o rozdiely v politickom presvedčení, ako o osobný spor, súvisiaci s Márquezovým zvádzaním Llosovej manželky. Ani jeden z aktérov sa odvtedy k tejto mexickej bitke nevyjadril, Vargas Llosa sľúbil, že všetko vysvetlí vo svojich memoároch.
V roku 1990 Mario Vargas Llosa kandidoval na post peruánskeho prezidenta, no porazil ho Alberto Fujimori.
„Píšem preto, lebo som nešťastný,” povedal Mario Vargas Llosa v rozhovore pre časopis Paris Review a vysvetľuje, že písanie je preňho spôsobom boja s vlastným nešťastím. Základnou „zbraňou”, ktorú v tomto boji používa, je to, čo niektorí kritici nazývajú „totálne rozprávanie”. V jeho románoch sa často prelínajú dialógy aj rozprávači, jeho opisy ľudí a krajiny majú priam halucinačný efekt. Autor nerozpráva len príbeh hrdinov, jeho slová a vety sa rozlievajú naraz do viacerých smerov a presakujú do hĺbky. Vďaka spisovateľskej bravúre to však všetko drží pokope a čítanie sa viac než ceste podobá príjemnému, osviežujúcemu plávaniu.
Nobelovu cenu za literatúru tak po Pablovi Nerudovi a Gabrielovi Garcíovi Márquezovi znovu dostáva vynikajúci latinsko-americký spisovateľ, totálny rozprávač Mario Vargas Llosa. Tak ako viacerí spisovatelia z Južnej Ameriky „vytvoril najvynikajúcejšie dielo idealistického zamerania.” Ako jediný z nich však nepodľahol Fidelovmu šarmu a zostal zásadne na strane slobody. Alfred Nobel môže byť spokojný. Jeho cena je (aj) tento rok v správnych rukách.
.nobelovci
V Nobelovej poslednej vôli stáli aj tieto slová: „...a jedna časť bude udelená človeku, ktorý na poli literatúry vytvoril najvynikajúcejšie dielo idealistického zamerania.” Preto sa od roku 1901 udeľuje aj Nobelova ceny za literatúru, a preto je jej udelenie často problematické a kontroverzné. A z toho istého dôvodu je zoznam literárnych nobelovcov pomerne pestrý.
Prvým nositeľom Nobelovej ceny za literatúru bol francúzsky básnik Sully Prudhomme (pamätá si ho dnes niekto?), medzi jeho nasledovníkmi nájdeme moderných klasikov (Henryk Sienkiewicz, Rudyard Kipling, Romain Rolland alebo Ernest Hemingway), modernistov (T. S. Eliot, Samuel Beckett alebo Luigi Pirandelo) či filozofov (Jean-Paul Sartre). Udelenie ceny bolo vo viacerých prípadoch aj chvályhodným politickým gestom (Alexander Solženicyn, Jaroslav Seifert), z času na čas sa porotcovia rozhodli zviditeľniť neprávom prehliadanú „malú” literatúru (Islanďan Halldor Laxness, Nigérijčan Wole Soyinka). Kategóriou samou osebe je literárna nobelovka pre Winstona Churchilla v roku 1953: hoci jeho historicko-literárne dielo je skutočne monumentálne, skôr by mu patrila Nobelova cena za mier, ale vzhľadom na to, že išlo o jednu z kľúčových postáv druhej svetovej vojny, to bolo asi trochu neprimerané.
V posledných rokoch triafali nobelovci pomerne presne. V roku 2001 dostal cenu maďarský spisovateľ Imre Kertész, o rok neskôr najznámejší juhoafrický autor John M. Coetzee a napríklad v roku 2006 pozoruhodný Istanbulčan Orhan Pamuk. Minulý rok získala nobelovku v našich končinách pomerne neznáma Herta Müller (prvý slovenský preklad vyjde na budúci rok vo vydavateľstve Artforum), a tak, keď sme sa dozvedeli meno aktuálneho držiteľa literárnej nobelovky, celkom sme sa potešili – knihy Maria Vargasa Llosu sú v českých a slovenských prekladoch dostupné, ich autor pre nás teda nie je neznámy.
.totálny rozprávač
Mario Vargas Llosa sa narodil v roku 1936 v peruánskom meste Arequipa. Rodičia sa krátko po jeho narodení rozviedli a Mario sa s matkou presťahoval do Bolívie, kde bol jeho starý otec honorárnym konzulom Peru. Ako štrnásťročného ho matka zapísala na vojenskú akadémiu v Lime. Nedokončil ju síce, no spomienky na vojenskú školu sa stali materiálom skvelého románu Mesto a psy. Počas univerzitných štúdií (študoval právo a literatúru) sa – ako 19-ročný – oženil so švagrinou svojho strýka Júliou, ktorá bola od neho o 14 rokov staršia (žili spolu 10 rokov, druhou Llosovou manželkou bola jeho sesternica Patricia, s ktorou žije dodnes). Neskôr, po absolvovaní univerzity, sa spolu presťahovali do Madridu a neskôr do Paríža. Práve tam začal Mario intenzívne písať. V roku 1963 vyšiel jeho prvý román (Mesto a psy), o tri roky neskôr dopísal Zelený dom, ktorý ocenili kritici aj čitatelia a s Vargasa Llosu sa stal uznávaný a známy spisovateľ. Nasledovali ďalšie pozoruhodné romány, ako Teta Júlia a zneuznaný génius (1977) o krásnych rokoch strávených so svojou tetou – manželkou, Vojna na konci sveta (1981), Rozprávač (1987), či dvojitý životopis Paula Gauguina a jeho starej mamy Flory Tristan s názvom Raj je až za rohom (2003).
Zaujímavá je politická stránka Maria Vargasa Llosu. Tak ako každý juhoamerický spisovateľ, bol na začiatku presvedčený ľavičiar. Podporoval kubánsku revolúciu, obdivoval Fidela Castra a študoval marxizmus. Postupne však dochádzal k presvedčeniu, že to, čo sa na Kube deje, neprináša ľuďom slobodu, ale nespravodlivosť, utrpenie a chudobu. Keď Castro uväznil Llosovho priateľa, básnika Herberta Padillu, spolu s ďalšími intelektuálmi a spisovateľmi zorganizoval petíciu za jeho prepustenie. Pôvodne sa pod ňou objavil aj podpis ďalšieho Llosovho priateľa, vtedy už svetovo známeho Gabriela Garcíu Márqueza. Ten sa však následne od petície dištancoval a jednoznačne sa postavil na stranu diktátora Fidela. Llosa Márquezovo dielo obdivoval (napísal o ňom objemnú doktorskú prácu), sklamanie z jeho postoja bolo preto obrovské. „Boli sme priatelia, bývali sme v Barcelone na tej istej ulici,” spomína Llosa na Márqueza v rozhovore pre časopis Paris Review. „Neskôr sme sa od seba vzdialili z politických a osobných dôvodov. Nevážim si ho ako človeka a jeho politické názory považujem za oportunistické, ich cieľom je zvýšenie jeho vlastnej popularity.” Vzájomná animozita vyvrcholila v roku 1976 na filmovom festivale v Mexiku, kde Llosa Márqueza pred mnohými svedkami zložil presne miereným hákom. O dôvodoch tohto, na jemného spisovateľa pomerne radikálneho kroku sa dodnes špekuluje. Má sa za to, že nešlo ani tak o rozdiely v politickom presvedčení, ako o osobný spor, súvisiaci s Márquezovým zvádzaním Llosovej manželky. Ani jeden z aktérov sa odvtedy k tejto mexickej bitke nevyjadril, Vargas Llosa sľúbil, že všetko vysvetlí vo svojich memoároch.
V roku 1990 Mario Vargas Llosa kandidoval na post peruánskeho prezidenta, no porazil ho Alberto Fujimori.
„Píšem preto, lebo som nešťastný,” povedal Mario Vargas Llosa v rozhovore pre časopis Paris Review a vysvetľuje, že písanie je preňho spôsobom boja s vlastným nešťastím. Základnou „zbraňou”, ktorú v tomto boji používa, je to, čo niektorí kritici nazývajú „totálne rozprávanie”. V jeho románoch sa často prelínajú dialógy aj rozprávači, jeho opisy ľudí a krajiny majú priam halucinačný efekt. Autor nerozpráva len príbeh hrdinov, jeho slová a vety sa rozlievajú naraz do viacerých smerov a presakujú do hĺbky. Vďaka spisovateľskej bravúre to však všetko drží pokope a čítanie sa viac než ceste podobá príjemnému, osviežujúcemu plávaniu.
Nobelovu cenu za literatúru tak po Pablovi Nerudovi a Gabrielovi Garcíovi Márquezovi znovu dostáva vynikajúci latinsko-americký spisovateľ, totálny rozprávač Mario Vargas Llosa. Tak ako viacerí spisovatelia z Južnej Ameriky „vytvoril najvynikajúcejšie dielo idealistického zamerania.” Ako jediný z nich však nepodľahol Fidelovmu šarmu a zostal zásadne na strane slobody. Alfred Nobel môže byť spokojný. Jeho cena je (aj) tento rok v správnych rukách.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.