Sila Neila Yonga a dôvod, prečo je tento fantastický kanadský pesničkár štyridsať rokov aktívny a stále prichádza s novými sviežimi vecami, je v jeho znovuobjavovaní. Tento, dnes už 64-ročný hudobník s novým albumom Le Noise opäť ukázal, že svoje najlepšie dni ešte vôbec nemá za sebou.
Tento album vznikol v spolupráci s ďalším dôležitým Kanaďanom Davidom Lanoisom v jeho nahrávacom štúdiu. Young na ňom spieva a hrá prevažne na elektrickej gitare, ale výsledok nepôsobí vôbec intímne, ako to v podobných projektoch býva. Le Noise znie, akoby ste postavili obrovskú a pevnú stenu hluku, na ktorej lieta klasický Youngov hlas. Je to netypický album – a práve také robí Young najradšej. Miestami by si človek dokázal predstaviť, že s ním na novinke hrá jeho dlhoročná sprievodná skupina Crazy Horse – no v skutočnosti stoja za tým Laonoisove šikovné ruky, presnejšie uši, keď absolútne opustil klišé, že dobrý rockový album musí mať šliapajúcu rytmiku čiže basu a bicie.
Le Noise je ich vôbec prvou skutočnou spoluprácou. Len prekvapuje fakt, že títo dvaja matadori sa nestretli v štúdiu skôr. Lanois sa dlhé roky prekonával ako skvelý producent. Stál za dvoma comebackovými albumami Boba Dylana (Oh Mercy a Time Out Of Mind) a svojím umom pomáhal aj U2. Neil chcel pôvodne nahrať jednoduchý akustický album s tým, že celý vznik nahrávky by zaznamenala filmová kamera. Zapáčil sa Lanoisov nový projekt Black Dub, stojaci na podobných princípoch. Každá nota, každý pohyb v miestnosti je súčasťou výslednej filmovo-hudobnej podoby, ktorú neskôr zavesil na internet.
Pesničkár si so sebou zobral len španielku, no keď dvojica vyskúšala elektrickú verziu staronovej autobiografickej piesne Hitchhiker, vedela, že sa vyberie iným smerom. Le Noise, inak Youngova slovná hračka, vychádzajúca z Lanoisovho mena, znie bohato, aj keď všetko, čo počujeme na nahrávke, je iba Young sám. Trik je v tom, že producent sa neskôr pohral so zvukom a Youngovu performanciu doplnil o ruchy, sample a ďalšie efekty.
Výsledok je určite najvzrušujúcejší Youngov album za posledné desaťročie. Niežeby bolo toto obdobie najhoršie v jeho kariére, ale s výnimkou folkrockového Priare Wind sa výsledky nedali porovnať s jeho najlepšími vecami. Younga v poslednom čase opustili viacerí priatelia, ktorí boli zároveň aj jeho spolupracovníci. Možno až v Lanoisovi našiel náhradu za jeho dlhoročného producenta Davida Briggsa, ktorý ho v tvorbe tlačil až za kraj možného.
Pred časom sa s albumom Living With War snažil rozpútať debatu o vojne v Iraku, ale neskôr priznal, že bol v niečom naivný v skladbe Just Singing A Song – spievam len pieseň, ktorá tento svet nezmení. No téma vojny a straty ho nikdy neopustila. Na Le Noise sa k nej vracia v skladbe Love and War, no ale sám dodáva, že to sú pocity z pravekých čias, keď človek proti človeku prvýkrát pozdvihol zbrane. Posolstvo nového albumu je jasné – nezvládneme to, keď pôjdeme sami – láska je to, na čo skutočne záleží (Walk With Me, Sign Of Love). Nie je to žiadne nové posolstvo od tohto starého nenapraviteľného hipisáka, no pravda je taká, že človek si ich musí ustavične pripomínať.
Tento album vznikol v spolupráci s ďalším dôležitým Kanaďanom Davidom Lanoisom v jeho nahrávacom štúdiu. Young na ňom spieva a hrá prevažne na elektrickej gitare, ale výsledok nepôsobí vôbec intímne, ako to v podobných projektoch býva. Le Noise znie, akoby ste postavili obrovskú a pevnú stenu hluku, na ktorej lieta klasický Youngov hlas. Je to netypický album – a práve také robí Young najradšej. Miestami by si človek dokázal predstaviť, že s ním na novinke hrá jeho dlhoročná sprievodná skupina Crazy Horse – no v skutočnosti stoja za tým Laonoisove šikovné ruky, presnejšie uši, keď absolútne opustil klišé, že dobrý rockový album musí mať šliapajúcu rytmiku čiže basu a bicie.
Le Noise je ich vôbec prvou skutočnou spoluprácou. Len prekvapuje fakt, že títo dvaja matadori sa nestretli v štúdiu skôr. Lanois sa dlhé roky prekonával ako skvelý producent. Stál za dvoma comebackovými albumami Boba Dylana (Oh Mercy a Time Out Of Mind) a svojím umom pomáhal aj U2. Neil chcel pôvodne nahrať jednoduchý akustický album s tým, že celý vznik nahrávky by zaznamenala filmová kamera. Zapáčil sa Lanoisov nový projekt Black Dub, stojaci na podobných princípoch. Každá nota, každý pohyb v miestnosti je súčasťou výslednej filmovo-hudobnej podoby, ktorú neskôr zavesil na internet.
Pesničkár si so sebou zobral len španielku, no keď dvojica vyskúšala elektrickú verziu staronovej autobiografickej piesne Hitchhiker, vedela, že sa vyberie iným smerom. Le Noise, inak Youngova slovná hračka, vychádzajúca z Lanoisovho mena, znie bohato, aj keď všetko, čo počujeme na nahrávke, je iba Young sám. Trik je v tom, že producent sa neskôr pohral so zvukom a Youngovu performanciu doplnil o ruchy, sample a ďalšie efekty.
Výsledok je určite najvzrušujúcejší Youngov album za posledné desaťročie. Niežeby bolo toto obdobie najhoršie v jeho kariére, ale s výnimkou folkrockového Priare Wind sa výsledky nedali porovnať s jeho najlepšími vecami. Younga v poslednom čase opustili viacerí priatelia, ktorí boli zároveň aj jeho spolupracovníci. Možno až v Lanoisovi našiel náhradu za jeho dlhoročného producenta Davida Briggsa, ktorý ho v tvorbe tlačil až za kraj možného.
Pred časom sa s albumom Living With War snažil rozpútať debatu o vojne v Iraku, ale neskôr priznal, že bol v niečom naivný v skladbe Just Singing A Song – spievam len pieseň, ktorá tento svet nezmení. No téma vojny a straty ho nikdy neopustila. Na Le Noise sa k nej vracia v skladbe Love and War, no ale sám dodáva, že to sú pocity z pravekých čias, keď človek proti človeku prvýkrát pozdvihol zbrane. Posolstvo nového albumu je jasné – nezvládneme to, keď pôjdeme sami – láska je to, na čo skutočne záleží (Walk With Me, Sign Of Love). Nie je to žiadne nové posolstvo od tohto starého nenapraviteľného hipisáka, no pravda je taká, že človek si ich musí ustavične pripomínať.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.