Mám rád spojenie hudobný priemysel, hlavne keď si predstavím naše poľnohospodárske reálie. Som v Londýne, chodíme po agentoch a po koncertoch. Dejú sa fantastické veci, každý večer tu hrá toľko kapiel ako v Bratislave za pol roka, a to tu nemajú tak perfektne dotovanú kultúru. U nás sa robia väčšie koncerty stále prevažne v štátnych či samosprávou riadených kulturákoch, divadlách a sálach, čo by malo znamenať úžasné zázemie a znamená to presný opak, za holú sálu zaplatíte (česť výnimkám) oveľa viac ako v Londýne za zariadený klub, ten sa ešte postará aj o propagáciu. Nuž, štátny trhový mechanizmus má svoje výhody – keď si u nás vybavujete priestor, cítite sa, akoby ste všetkých otravovali a za odmenu dostanete taký nájom, že kapitalisti v západných krajinách blednú závisťou. V Royal Albert hall, ktorá, čuduj sa svete, uvádza fantastické a často aj veľkolepé projekty bez akejkoľvek závislosti od štátnych či lokálnych dotácií, otvorili malý klubík, nech sa tam občas zastaví aj rocková, punková či alternatívna mládež. Na treťom poschodí, cestou do klubu, idete cez vznešené priestory tejto svetoznámej budovy, počujete dunenie rockovej kapely a nepripadá vám to vôbec čudné. Videli sme tam koncert vynikajúcej skupiny O.children, frontman je niečo ako novodobý Nick Cave v černošskom mladom vydaní. Vždy tu žasnem, koľko nových kapiel sa objaví za rok. Nielenže ich je veľa, sú medzi nimi aj skutočné skvosty. A vypredávajú kluby, tisícové krásne divadlá, hrajú po festivaloch. Tých je tiež čoraz viac, preto každý rok začína bukovacia sezóna skôr. Aby sme si vedeli uchmatnúť z toľkej parády čo najviac. Agenti majú stres, my máme stres, ale oveľa väčšie je nadšenie a radosť. Dobrej hudby je toľko ako nikdy, nech si skeptici vravia, čo chcú. Bude to zaujímavý lov, hor sa do lesa.
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.