Rudnaya, ktorý bol vzhľadom na svoju funkciu po palatínovi druhým najvyšším činiteľom v Uhorsku, socialistická historiografia viac-menej ignorovala. Žiaľ, náležitej pozornosti sa mu nedostalo ani po roku 1989.
Rudnay, známy azda len vetou, ktorú adresoval v roku 1828 pri príležitosti udelenia kardinálskej hodnosti pápežovi Levovi XIII. „Slovák som, a keby som bol aj na stolci Petrovom, Slovákom zostanem,“ pritom stál pri viacerých dôležitých udalostiach slovenských i uhorských dejín: patril k zaklada teľom Slovenského učeného tovarišstva, inicioval vydanie Biblie v bernolákovskej slovenčine, zaslúžil sa o vydanie Bernolákovho päťzväzkového Slovára a položil základy ostrihomskej baziliky.
.z domu do Budína a späť
Alexander Štefan Rudnay, tretie zo štrnástich detí Andreja a Anny Rudnayovcov, sa narodil 4. októbra 1760 vo Svätom Kríži nad Váhom (dnes Považany). Podľa knihy historičky Márie Vyvíjalovej Alexander Rudnay v kontexte národnoobrodenského hnutia sa v rodine rozprávalo po slovensky a po nemecky a Alexander si znalosť slovenského jazyka zapisoval ako prvú aj počas celého vysokoškolského štúdia.
Kým sa však Rudnay dostal do Budína, absolvoval niekoľko iných škôl. V rokoch 1769 – 1771 navštevoval gramatickú školu v Moravanke (dnešné Moravany nad Váhom), v roku 1772 prešiel na piaristické gymnázium v Nitre a poslednú triedu absolvoval v roku 1777 v Preš porku. Tu pokračoval v štúdiu teológie, ktorú spolu s filozofiou študoval aj v Trnave. Dvojročné štúdium filozofie na trnavskej akadémii oprávňovalo Rudnaya, rozhodnutého pre povolanie kňaza, na štúdium na univerzite. Hoci Rudnay uvádzal znalosť maďarčiny na strednom stupni, pred Viedňou dal prednosť Budínu, kam sa presťahovala Trnavská univerzita.
Do života študentov zasiahli reformy Jozefa II., ktorý v roku 1780 zasadol na trón po svojej matke Márii Terézii. Rudnaya, ktorého cirkevné novoty ovplyvnili najmä tým, že sa učil podľa nových osnov a z nových učebníc, vysvätili v roku 1783 za kňaza a v apríli 1784 mu udelili titul doktora teológie. Ešte rok pobudol v novozriadenom seminári na Bratislavskom hrade a vrátil sa do rodnej obce. Nie však nadlho.
.farár v Krušovciach
Ešte v roku 1784 totiž novokňaz prijal miesto vychovávateľa v rodine grófa Berényiho v Laskári (dnes súčasť Novák). V nasle dujúcich rokoch pôsobil striedavo ako kaplán a cirkevný úradník v Častej, v Trnave, v Hronskom Svätom Beňadiku a v Prešporku. V roku 1789 získal Alexander Rudnay farárske miesto v Krušovciach, ktoré patrili k berényiovskému panstvu. Vo svojej prvej kázni kládol dôraz na ťažkú sociálnu situáciu svojich farníkov: „Majťe ke mňe dovernosť, fárnici moji, kterí sťe uťisknutí a upsoťení, jestľi mi Pán Boh vícej požehná, uďelím vícej; jestľi méňej, ai to z radosťú a za ščastľivého sa budem pokládať, jestľi ne ľen v duchovních, aľe ai v časních potrebách vaších vám slúžiť a žád ného, kterí ke mňe uťíkať sa buďe, ňepotešeného od seba nepustiť mocť buďem.“
V Krušovciach Rudnay zažil koniec jozefínskych reforiem (dozor štátu nad cirkvou však už zostal), silnejúcu moc uhorskej šľach ty, korunováciu Leopolda II. i Františka I., ktorý z obavy pred revolučnými myšlienkami potláčal každý prejav slobodného myslenia.
Rudnay bol okrem pastoračnej činnosti (pod krušovskú farnosť patrilo aj päť filiálok, ktoré mali spolu 1 500 obyvateľov) činný aj na literárnom poli a tlačou mu vyšli dve diela. Bol poddekanom a od roku 1794 dekanom topoľčianskeho cirkevného dištriktu. Po dvanástich rokoch v Krušov ciach sa rozhodol uchádzať o hodnosť v ostrihomskej metropolitnej kapitule. Jeho žiadosti však panovník vyhovel až koncom roka 1804. Pred odchodom na miesto kanonika metropolitného chrámu sa Rudnay so svojimi farníkmi rozlúčil aj týmito slovami: „Boh nech viplňi všeci pravé žádosťi srdca vašého a svatá jeho pravica v rozďelováňí zemského a nebeského požehnáňá nech sa nad vami ňikdi neukráťí.“
.na vrchole
Okrem funkcie kanonika zastával Rudnay aj funkciu rektora trnavského seminára a postu poval čoraz vyššie. V roku 1809 sa stal referentom Uhorskej dvorskej kancelárie pre cirkevné záležitosti, bol povýšený za prepošta a o šesť rokov neskôr ho panovník vymenoval za sedmohradského biskupa (pápež Pius VII. menovanie potvrdil v roku 1816). Menovanie zdôvodňoval výnimočným darom ducha, vzácnymi charakterovými vlastnosťami a veľkými zásluhami menovaného na poli cirkvi a štátu.
Rudnay sa nakoniec ukázal ako najvhodnejší kandidát aj na desať rokov uprázdnené miesto ostrihomského arcibiskupa a uhor ského primasa. Rozhodol panovník a pápež menovanie potvrdil. V bule uznal právo Františka I. menovať cirkevného hodnostára a Rudnayovi udelil povolenie presťahovať sídlo arcibiskupstva z Trnavy do Ostrihomu (sídlo dal v roku 1543, po tureckej okupácii Ostrihomu, presťahovať Rudnayov predchodca Pavol Várdai).
Dňa 15. mája 1820 tak takmer šesťdesiatročný Rudnay prišiel do sídla uhorského arcibiskupstva a o deň neskôr bol vo farskom kostole, ktorý dočasne slúžil ako katedrálny chrám, intronizovaný.
O dva roky za Rudnayovej podpory položili základný kameň dnešnej ostrihomskej katedrály a seminára. Ešte za čias jeho pôsobenia bola postavená krypta a bočná Kaplnka sv. Štefana. Podporoval aj sociálne aktivity cirkvi. V roku 1822 zvolal do bratislavského Primaciálneho paláca synodu, cirkevný snem, rímskoi gréckokatolíckeho duchovenstva z horného a dolného Uhorska, Chorvátska a Sedmohradska, na ktorom sa rokovalo o zlepšení celkovej situácie cirkvi.
.učený tovariš
Hoci František I. nechal závery synody bez odozvy, pre slovenských katolíkov bolo dôležité, že jedným z jej záverov bolo povolenie preložiť Bibliu do slovenčiny. Túto úlohu zveril Rudnay svojmu bývalému spolužiakovi a kanonikovi ostrihomskej kapituly Jurovi Palkovičovi. Prvý zväzok Biblie v bernolákovskej slovenčine vyšiel v Ostri home v roku 1829, druhý v roku 1832.
Rudnay patril aj k zakladajúcim a naj aktívnejším členom Slovenského učeného tovarišstva, založeného v roku 1792 v Trnave. Tovarišstvo, ktorého základ tvorili absolventi bratislavského seminára, si dalo za cieľ šíriť osvetu a kultúru prostredníctvom kníh v bernolákovčine.
Podľa Márie Vyvíjalovej Alexander Rudnay presadil v Miestodr žiteľskej rade povolenie vydať Bernolákov Slovár slovenskí česko- laťinsko-ňemecko-uherskí a zabezpečil, aby ho tlačiareň vytlačila na vlastné náklady, ktoré jej budú uhradené až z peňazí predplatiteľov.
Angažoval sa však aj vo vydávaní evanjelických autorov v budínskej univerzitnej tlačiarni. Ako píše Vyvíjalová: „Vďaka Rudnayovej prezieravosti diplomata získal profesor evanjelického lýcea Juraj Palkovič povolenie vydávať Týdenník, o ktoré sa márne uchádzal takmer sedem rokov. Vďaka Rudnayovej vysokej hodnosti v Miestodržiteľskej rade mohla v Budíne uzrieť svetlo sveta básnická zbierka evanjelického kazateľa a básnika Jána Kollára Slávy dcéra... Mohlo vyjsť dielo Pavla Jozefa Šafárika, ktoré oboznamovalo s dejinami slovenského jazyka a všetkých jeho nárečí, a to v období práve sa vyostrujúcich maďarizačných snáh.“
Od Rudnayovej smrti prešlo stosedemdesiatdeväť rokov, a stále sa o ňom veľa nevie. Je to škoda, lebo bez poznania o ta kýchto osobnostiach môžu naše dejiny pôsobiť „chudobne“. Pritom je to s nimi presne naopak.
Autor je redaktor SME TV Oko
Rudnay, známy azda len vetou, ktorú adresoval v roku 1828 pri príležitosti udelenia kardinálskej hodnosti pápežovi Levovi XIII. „Slovák som, a keby som bol aj na stolci Petrovom, Slovákom zostanem,“ pritom stál pri viacerých dôležitých udalostiach slovenských i uhorských dejín: patril k zaklada teľom Slovenského učeného tovarišstva, inicioval vydanie Biblie v bernolákovskej slovenčine, zaslúžil sa o vydanie Bernolákovho päťzväzkového Slovára a položil základy ostrihomskej baziliky.
.z domu do Budína a späť
Alexander Štefan Rudnay, tretie zo štrnástich detí Andreja a Anny Rudnayovcov, sa narodil 4. októbra 1760 vo Svätom Kríži nad Váhom (dnes Považany). Podľa knihy historičky Márie Vyvíjalovej Alexander Rudnay v kontexte národnoobrodenského hnutia sa v rodine rozprávalo po slovensky a po nemecky a Alexander si znalosť slovenského jazyka zapisoval ako prvú aj počas celého vysokoškolského štúdia.
Kým sa však Rudnay dostal do Budína, absolvoval niekoľko iných škôl. V rokoch 1769 – 1771 navštevoval gramatickú školu v Moravanke (dnešné Moravany nad Váhom), v roku 1772 prešiel na piaristické gymnázium v Nitre a poslednú triedu absolvoval v roku 1777 v Preš porku. Tu pokračoval v štúdiu teológie, ktorú spolu s filozofiou študoval aj v Trnave. Dvojročné štúdium filozofie na trnavskej akadémii oprávňovalo Rudnaya, rozhodnutého pre povolanie kňaza, na štúdium na univerzite. Hoci Rudnay uvádzal znalosť maďarčiny na strednom stupni, pred Viedňou dal prednosť Budínu, kam sa presťahovala Trnavská univerzita.
Do života študentov zasiahli reformy Jozefa II., ktorý v roku 1780 zasadol na trón po svojej matke Márii Terézii. Rudnaya, ktorého cirkevné novoty ovplyvnili najmä tým, že sa učil podľa nových osnov a z nových učebníc, vysvätili v roku 1783 za kňaza a v apríli 1784 mu udelili titul doktora teológie. Ešte rok pobudol v novozriadenom seminári na Bratislavskom hrade a vrátil sa do rodnej obce. Nie však nadlho.
.farár v Krušovciach
Ešte v roku 1784 totiž novokňaz prijal miesto vychovávateľa v rodine grófa Berényiho v Laskári (dnes súčasť Novák). V nasle dujúcich rokoch pôsobil striedavo ako kaplán a cirkevný úradník v Častej, v Trnave, v Hronskom Svätom Beňadiku a v Prešporku. V roku 1789 získal Alexander Rudnay farárske miesto v Krušovciach, ktoré patrili k berényiovskému panstvu. Vo svojej prvej kázni kládol dôraz na ťažkú sociálnu situáciu svojich farníkov: „Majťe ke mňe dovernosť, fárnici moji, kterí sťe uťisknutí a upsoťení, jestľi mi Pán Boh vícej požehná, uďelím vícej; jestľi méňej, ai to z radosťú a za ščastľivého sa budem pokládať, jestľi ne ľen v duchovních, aľe ai v časních potrebách vaších vám slúžiť a žád ného, kterí ke mňe uťíkať sa buďe, ňepotešeného od seba nepustiť mocť buďem.“
V Krušovciach Rudnay zažil koniec jozefínskych reforiem (dozor štátu nad cirkvou však už zostal), silnejúcu moc uhorskej šľach ty, korunováciu Leopolda II. i Františka I., ktorý z obavy pred revolučnými myšlienkami potláčal každý prejav slobodného myslenia.
Rudnay bol okrem pastoračnej činnosti (pod krušovskú farnosť patrilo aj päť filiálok, ktoré mali spolu 1 500 obyvateľov) činný aj na literárnom poli a tlačou mu vyšli dve diela. Bol poddekanom a od roku 1794 dekanom topoľčianskeho cirkevného dištriktu. Po dvanástich rokoch v Krušov ciach sa rozhodol uchádzať o hodnosť v ostrihomskej metropolitnej kapitule. Jeho žiadosti však panovník vyhovel až koncom roka 1804. Pred odchodom na miesto kanonika metropolitného chrámu sa Rudnay so svojimi farníkmi rozlúčil aj týmito slovami: „Boh nech viplňi všeci pravé žádosťi srdca vašého a svatá jeho pravica v rozďelováňí zemského a nebeského požehnáňá nech sa nad vami ňikdi neukráťí.“
.na vrchole
Okrem funkcie kanonika zastával Rudnay aj funkciu rektora trnavského seminára a postu poval čoraz vyššie. V roku 1809 sa stal referentom Uhorskej dvorskej kancelárie pre cirkevné záležitosti, bol povýšený za prepošta a o šesť rokov neskôr ho panovník vymenoval za sedmohradského biskupa (pápež Pius VII. menovanie potvrdil v roku 1816). Menovanie zdôvodňoval výnimočným darom ducha, vzácnymi charakterovými vlastnosťami a veľkými zásluhami menovaného na poli cirkvi a štátu.
Rudnay sa nakoniec ukázal ako najvhodnejší kandidát aj na desať rokov uprázdnené miesto ostrihomského arcibiskupa a uhor ského primasa. Rozhodol panovník a pápež menovanie potvrdil. V bule uznal právo Františka I. menovať cirkevného hodnostára a Rudnayovi udelil povolenie presťahovať sídlo arcibiskupstva z Trnavy do Ostrihomu (sídlo dal v roku 1543, po tureckej okupácii Ostrihomu, presťahovať Rudnayov predchodca Pavol Várdai).
Dňa 15. mája 1820 tak takmer šesťdesiatročný Rudnay prišiel do sídla uhorského arcibiskupstva a o deň neskôr bol vo farskom kostole, ktorý dočasne slúžil ako katedrálny chrám, intronizovaný.
O dva roky za Rudnayovej podpory položili základný kameň dnešnej ostrihomskej katedrály a seminára. Ešte za čias jeho pôsobenia bola postavená krypta a bočná Kaplnka sv. Štefana. Podporoval aj sociálne aktivity cirkvi. V roku 1822 zvolal do bratislavského Primaciálneho paláca synodu, cirkevný snem, rímskoi gréckokatolíckeho duchovenstva z horného a dolného Uhorska, Chorvátska a Sedmohradska, na ktorom sa rokovalo o zlepšení celkovej situácie cirkvi.
.učený tovariš
Hoci František I. nechal závery synody bez odozvy, pre slovenských katolíkov bolo dôležité, že jedným z jej záverov bolo povolenie preložiť Bibliu do slovenčiny. Túto úlohu zveril Rudnay svojmu bývalému spolužiakovi a kanonikovi ostrihomskej kapituly Jurovi Palkovičovi. Prvý zväzok Biblie v bernolákovskej slovenčine vyšiel v Ostri home v roku 1829, druhý v roku 1832.
Rudnay patril aj k zakladajúcim a naj aktívnejším členom Slovenského učeného tovarišstva, založeného v roku 1792 v Trnave. Tovarišstvo, ktorého základ tvorili absolventi bratislavského seminára, si dalo za cieľ šíriť osvetu a kultúru prostredníctvom kníh v bernolákovčine.
Podľa Márie Vyvíjalovej Alexander Rudnay presadil v Miestodr žiteľskej rade povolenie vydať Bernolákov Slovár slovenskí česko- laťinsko-ňemecko-uherskí a zabezpečil, aby ho tlačiareň vytlačila na vlastné náklady, ktoré jej budú uhradené až z peňazí predplatiteľov.
Angažoval sa však aj vo vydávaní evanjelických autorov v budínskej univerzitnej tlačiarni. Ako píše Vyvíjalová: „Vďaka Rudnayovej prezieravosti diplomata získal profesor evanjelického lýcea Juraj Palkovič povolenie vydávať Týdenník, o ktoré sa márne uchádzal takmer sedem rokov. Vďaka Rudnayovej vysokej hodnosti v Miestodržiteľskej rade mohla v Budíne uzrieť svetlo sveta básnická zbierka evanjelického kazateľa a básnika Jána Kollára Slávy dcéra... Mohlo vyjsť dielo Pavla Jozefa Šafárika, ktoré oboznamovalo s dejinami slovenského jazyka a všetkých jeho nárečí, a to v období práve sa vyostrujúcich maďarizačných snáh.“
Od Rudnayovej smrti prešlo stosedemdesiatdeväť rokov, a stále sa o ňom veľa nevie. Je to škoda, lebo bez poznania o ta kýchto osobnostiach môžu naše dejiny pôsobiť „chudobne“. Pritom je to s nimi presne naopak.
Autor je redaktor SME TV Oko
Ak ste našli chybu, napíšte na web@tyzden.sk.