Retrosexuáli, póóózor!

Niet pomaly žiadnej pozície, ktorú by žena nezvládala rovnako dobre ako muž. Môže riadiť firmu aj kamión, bojovať v armáde aj celebrovať omše, popritom dokáže riadiť aj prevádzkovať domácnosť a deti vie nielen porodiť, vychovať, ale aj uživiť. Ak to nedokáže celkom sama, miesto po jej boku namiesto muža zastane starostlivý štátny úradník. Hovorí sa tomu byrogamia, ale o tomto peknom zloženom slovíčku dáme reč niekedy inokedy. Nás dnes zaujíma otázka, čo majú robiť všetci tí nevyužití muži navyše, keď ženy za nich urobia všetko. Teda takmer všetko, zatiaľ. 

Muži sa so stratou svojho dominantného postavenia v spoločnosti, práci i rodine vyrovnávajú rôzne. Patologické prejavy nechajme bokom, v štatistikách kriminality patrila mužom vždy neslávna dominancia. Treba hľadať pozitívne vzory. Našli sa. Lesklé papierové časopisy, filmy aj televízne seriály sa už dlhšie snažia o renesanciu obrazu skutočného drsného muža, dlhé roky stelesneného v reklame na cigarety Marlboro. Nový Marlboro Man sa volá retrosexuál. Ak si ho neviete celkom dobre predstaviť, tak si pozrite nejaký diel seriálu Zúfalé manželky a v ňom sexy inštalatéra v károvanej košeli a priliehavom tričku Mika Delfina. 

Internet je plný rád, ako kultivovať umenie pravej mužnosti, kde si kúpiť značkovú sekeru a slušivý maskáčový outfit. Dosť bolo citlivých new-age mužov, chápavých, otvorene hovoriacich o svojich citoch, neskrývajúcich slzy, sklápajúcich na toalete dosku a objímajúcich cez víkend stromy! Dosť bolo metrosexuálov, mužov dokonale oblečených a učesaných, s dobrým vkusom homosexuálov, i keď heterosexuálne orientovaných. Dosť bolo aj Davida Beckhama, über-metrosexuála, ktorý okrem všetkých vyššie menovaných znakov metrosexuála obyčajných mužov, odmietajúcich trhať si obočie a holiť si hruď, iritoval navyše tým, že popri tom vycizelovanom vzhľade je to ešte aj športovec s dokonalým atletickým telom, teda priam archetypálne stelesnenie pravého muža. O skvelých zárobkoch a vzorovej rodinke ani nehovoriac. 

A práve pri kritike Davida Beckhama, ktorý v roku 2003 vyliezal už úplne odvšadiaľ a strašil úbohých mužov, už aj tak ťažko skúšaných životom, prácou, ženami a nevďačnými deťmi, zrodil sa nový vzor muža – retrosexuál. Meno mu vymyslel Mark Simpson zo Salon.com. Dlhší čas potom retrosexuál takmer nepovšimnutý ľahučko poletoval spoločnosťou, občas sa objavil v médiách, až sa zhmotnil v konkrétnych prototypoch a ustálil na definícii, že ide o muža s nevyvinutým estetickým cítením, ktorý venuje svojmu vzhľadu a štýlu minimum času a peňazí. A gél na vlasy ho priam desí. Nie je to však žiadny neandertálec, ktorý nevie, ako sa správať k ženám. Naopak, je galantný, otvorí dvere a v reštaurácii vždy zaplatí útratu. Dokonca používa aj dezodoranty a antiperspiranty, aby ženám nesmrdel, keď už to tak veľmi neznášajú. Odmieta však vedieť, aký je rozdiel medzi pleťovou vodou a pleťovým mliekom. Nečíta návody a najviac zo všetkého neznáša lesklé časopisy a v nich články o všelijakých metro, retro-, euro-, gastro- a neosexuáloch. 

Najlepšie vedia trendy v spoločnosti vystihnúť tvorcovia seriálov a sitcomov. Niet sa čo čudovať, musia mať prst na pulze doby, vlastne, musia ho trochu aj predbiehať, pretože čas prípravy je dlhý a vo chvíli, keď sa má začať vysielať, musí trend aktuálne poletovať v povetrí. Ten, kto ho z neurčitého pocitu divákov sformuluje do slov a konania postáv, vyhráva ich lásku, oddanosť a masovú sledovanosť. Presne takto prišiel v najsprávnejší čas v roku 2007 Don Draper v seriáli Mad Men (Šialenci) odohrávajúcom sa v reklamnej agentúre v New Yorku rokov šesťdesiatych, získal si divákov aj kritikov, povyhrával, čo sa povyhrávať dalo, naposledy tohtoročnú cenu EMMY za najlepší dramatický seriál. 

Don Draper je druhý typ metrosexuála. Zatiaľ čo inštalatér Mike Delfino zosobňuje mužného muža pre manuálne pracujúcich chlapov v modrých montérkach, Don svieti na cestu mužom v kanceláriách a oblekoch. Je to muž starej školy, nepretržite fajčiaci, popíjajúci škótsku v pracovnej dobe, sexista, homofób s náboženskými, národnostnými aj rasovými predsudkami. Zároveň je to však človek podmanivý a príťažlivý, záletník aj rodinne založený muž. Stelesňuje konflikt muža snažiaceho sa – i keď nie vždy úspešne – skĺbiť svoju morálku so svojimi túžbami. Mimochodom, údajným predobrazom tejto postavy bol práve autor Marlboro Mana Draper Daniels, kreatívny riaditeľ Leo Burnett Chicago. 

Každý muž, tápajúci v dnešnom prefeminizovanom a politicky korektnom svete, sa môže v Mikovi Delfinovi alebo Donovi Draperovi ľahko zhliadnuť. Lenže snívanie pred televíznou obrazovkou, fajčenie a pitie škótskej, ani odmietanie holenia podpazušia a používania antiperspirantov mužom staré dobré časy nenavráti. A nevrátia mužom ani staré mužné povolania. Ženy nie sú v tom celkom vinné, prácu mužom nevzala len emancipácia a vysoká zamestnanosť žien. Čo si nevybojovali ženy samy, to vykonala globalizácia a postupná zmena štruktúry pracovného trhu presúvajúca zamestnanosť z poľnohospodárstva a priemyslu na služby. Dielo skazy celkom dorazila ekonomická kríza. 

Len na ilustráciu, rovnako ako USA a EÚ, aj na Slovensku je už momentálne viac nezamestnaných mužov ako žien. V druhom polroku tohto roka z 388 600 nezamestnaných bolo takmer 55 % mužov, pričom najväčšia prevaha nezamestnaných mužov oproti ženám (60%) je s učňovským vzdelaním bez maturity. Zástancov kvót v manažérskych pozíciách iste neprekvapí, že s vysokoškolským titulom je ten pomer nezamestnaných opačný v neprospech žien. 

Jasať nad ktorýmkoľvek uvedeným číslom či zhoršujúcim sa trendom však môže len blázon bez rozdielu pohlavia, ktorý nepochopil/nepochopila, že toto nie je hra, ako sa medzi ekonómami hovorí, s nulovým súčtom, kde strata na jednej strane je ziskom na strane druhej. Naopak, v tomto boji pohlaví keď prehrá jedna strana, druhá tým nielenže nič nezíska, ale strácajú obe a navyše trpia aj tí, čo vôbec nebojujú a bojovať ani nechceli – deti i celá spoločnosť. 

Čo majú teda skutoční chlapi robiť, keď manuálnu prácu za nich obstarajú stroje, Ázia, a ešte aj o tých pár miest pri žeriave aby sa naťahovali so ženami? Feministky a autorky knihy Jak ženy dělají muže šťastnými proti jejich vůli (Brána, 2004), antropologička Barbara Schwederová a novinárka Sabina Riedlová si myslia, že mužom nezostáva nič iné, len pochopiť svoju novú situáciu a definitívnu stratu svojho výsadného patriarchálneho postavenia a zmeniť svoje správanie. Napríklad tak, že začnú pracovať v doteraz typicky ženských povolaniach v školstve, zdravotníctve či sociálnej starostlivosti, v ktorých je práce dostatok, i keď tá práca nie je spoločensky ani finančne docenená. Práve tu vidia autorky spolu s ďalšími sociálnymi inžiniermi priestor pre štát a osvetu, ktorý by mal z neatraktívnych povolaní ako učiteľ, zdravotný brat či manipulant pokladne v hypermarkete urobiť slušne platené a sexy miesta. 

Dobrý marketing vie veľa dokázať, stačí sa pozrieť, akú revolúciu v mužskom prístupe k domácemu vareniu spustil jeden šušľajúci mladý kuchár bez čapice. Napriek tomu nezdieľam tento utopický optimizmus, nemyslím si, že muži tak skoro pochopia, aké je mužné a sexy vymienať v nemocnici bažanty. Napokon, utópiou aj vyššie spomenuté autorky nazvali tú časť knihy, kde o schopnosti muža uvedomiť si zmenu svojho postavenia a prispôsobiť sa ženskému svetu aj píšu. Oveľa bližší mi je koncept, ktorý tvrdí, že západný svet, teda nielen muži, ale všetci, ak nechcú podstupovať vopred prehraný boj o prácu s automatmi a Ázijcami, tak musia staviť na kreativitu, hravosť a vízie. To je niečo, čo mužom vždy išlo celkom dobre. 

Lenže okrem pracovného ihriska je tu ešte bojisko domáce. Nielen v práci, aj v párovom živote sú muži nútení preberať na seba ženské úlohy, napríklad výchovu detí a domáce práce. Vzorom by im v tom mohol byť popri kuchárovi bez čapice aj „nový macho”, ktorého dokonale stelesňuje Brad Pitt idúci kamkoľvek vždy s minimálne jedným dieťaťom na rukách, nikdy nie v kočíku, dôsledne nedbalo oblečený s večným jednodňovým strniskom na tvári. Muž, ktorý sa stará o deti, je láskavý, hravý a krásny, žiadny starý, nevrlý despota, akého bolo možné vidieť na obrázkoch zo začiatku dvadsiateho storočia, strnulo stojaceho v kruhu svojej rodiny. Netreba pri tom však zabúdať, že nové obľúbené obrázky otca – v dvojici s malým dieťaťom, ktoré k sebe nežne túli a bozkáva, ktorý je takmer vždy sošný, v džínsoch, do pol pása nahý, na hrudi nezarastený, je zase len módny trend, reklama. A, koľká to irónia, mužské telo sa tým stáva rovnakou vecou, tovarom ako telo ženské, proti čomu celé roky bojovali feministky. Netreba prepadať ni ailúziám a klamlivým mediálnym obrazom, takíto ideálni otcovia sú stále v drvivej menšine. Ide skôr o zbožnú predstavu, akými by muži možno aj chceli byť a akými by ich chceli ženy mať. 

Nemajú to muži v tejto dobe vôbec ľahké. Retrosexuál aj nový macho, to sú všetko len módne trendy, vonkajškové znaky. Môžu mužom trochu pomôcť v hľadaní novej pozície, v ktorej sa budú dobre cítiť a ktorá bude všeobecne akceptovateľná. Môžu ich aj celkom pomýliť. Taká poriadna retro vlna by ich totiž mohla celkom nekontrolovane hodiť do minulosti oveľa ďalej, ako do sladkých čias feminizmom nenarušeného patriarchátu. Mohla by ich vrátiť až k pôvodnej necivilizovanej existencii, keď v tlupe v boji o samičku víťazili len tí najsilnejší samci a ostatní závistlivo okukovali nedostupné pôžitky, špárali sa v nose a popri čakaní, či neposlúžia svojimi génmi evolúcii, sa len tak bezcieľne pretĺkali životom. Nuž, možno je to pekná perspektíva pre sebecký gén, rozhodne nie pre ich nositeľov bez rozdielu pohlavia. Ešte šťastie, že nám ten obmedzený sebec na ceste evolúciou vygeneroval mozog, a dal nám tak možnosť takejto perspektíve sa spoločnými silami vzoprieť.