Festival lobistov

Je, samozrejme, možné, že na dobrom úroku 4,37 percenta by sa nič významné nezmenilo, keďže nuansy slovenskej politiky a ekonomiky sú pod rozlišovacou schopnosťou obchodníkov vo Frankfurte či Londýne. Ale predstavenie, ktoré sa strhlo v parlamente, by potenciálnych kupcov nútilo investíciu ešte aspoň raz dobre premyslieť. Predstavitelia odborov, výrobcov alkoholu, sporiteľní či bánk totiž začali podľa svojho gusta meniť podobu kľúčových zákonov, ktorých schválenie je pre rozpočet nevyhnutné.

Krúženie záujmových skupín okolo legislatívy, ktorá sa ich týka, jestvuje v demokracii všade. Aj rozpočty sa občas upravujú na poslednú chvíľu. No ak zásadné piliere rozpočtu, ktoré vláda odhlasovala a odkomunikovala, lobisti plošne otvoria, je to rozumný dôvod na pochybnosť, či vláda dokáže naozaj znížiť schodok o plánovaných 2,9 percenta.

Mikloš zdôrazňuje, že 1,7 miliardy eur korekcie je pre neho i koalíciu záväzných, takže ak niekto niečo odoberie, musí nájsť rezervu inde. To je v poriadku, niet na svete ministra financií, ktorý by „svoj“ deficit takto nechránil. Ale je otázne, či sa tomu dá veriť, ak vládne návrhy, ktoré boli predmetom dlhých rokovaní a zložitých kompromisov (napríklad postoj SaS verzus zvýšenie DPH), poslanci pod vplyvom lobistov behom pár hodín pokojne rozobrali. Iste, práve oni sú zástupcovia ľudu. Ale rozhodovanie o takej strategickej veci, akou je rozpočet a šetrenie, sa môže v parlamente končiť, nie začínať. Rozhodovať na tejto úrovni, v závere celého politického procesu, napríklad o sadzbe DPH, je totiž dobrodružstvo. Politické vedenie koalície musí, samozrejme, vnímať nálady v kluboch a zohľadniť ich pri hľadaní prienikov na koaličnej rade či hlasovaní vo vláde. Avšak tu ide práve o to, že „nálady“ prehovorili až v momente, keď si armáda lobistov rozložila stan v NR SR.

Priťažujúca okolnosť, ktorá nabáda na ostražitosť je, že toto je nový parlament s množstvom ľudí, ktorí sú nečitateľní a v politike neotestovaní. Sto dní vlády síce naznačilo, že bežná prevádzka by nemala byť problémom, ale pustiť licitáciu o rozpočte do tohto prostredia je nebezpečné – zvlášť v dobe, ktorá je tehotná príznakmi, že na trhoch sa čosi zomelie, takže ani štátne dlhy nemusia ostať nedotknuté. Naopak – ak bol návrh slovenského rozpočtu na rok 2011 čímsi dôveryhodný, tak potom najmä skromnými cieľmi, ktoré sú splniteľné, a tým, že nie je politicky výbušný. To, že ani tento málo ambiciózny plán konsolidácie vláda nedokáže obhájiť a prepisuje sa jej priamo pod vlastným nosom, je po troch prešvihnutých rozpočtoch (2008, 2009, 2010) už také veľké memento, ktoré môžu ľahko a rýchlo započuť i inak veľmi nedoslýchavé trhy.